Spolu, a predsa každý sám

Stará žena vstane, otvorí oblok, naučeným pohybom pretočí žalúzie, pustí do izby viac svetla. Vyberie sa na WC, do kúpeľne, on už sedí v kuchyni za stolom a lyžičkou mieša čaj vo veľkom porcelánovom hrnčeku. Cinká celú večnosť a akoby nebol dostatočne rozmiešaný a vychladnutý, pred každým dúškom zakrúži šálkou v ruke, dobre, že mu  nevyšplechne na stôl. Ako neznáša tieto jeho rituály!

Umyje sa, oblečie, prisadne ku stolu a on ešte stále mieša a hlasito chlípe čaj! Pritiahne si svoj, varí jej ho každé ráno. Zo zotrvačnosti. Nie, žeby jej tým robil nejakú láskavosť. Je to stroj, automat, vykonáva naučené pohyby. Nestojí mu o to, pokojne by si ho urobila sama. Čo by dala za to, keby tu už nebol a v kľude by sa naraňajkovala. Ale nie. On musí pri raňajkách nahlas komentovať aktuálne politické udalosti, číta po xtýkrát včerajšie noviny, čerstvé poštárka prinesie okolo obeda. Nadáva na vládu, na ceny, na dopravu, z každej informácie vyberá to negatívne. Často zle prečíta nadpis, prekrúti celý článok a hlása bludy. Neberie ho vážne, prečíta si radšej sama, niekedy ho víťazoslávne opravuje, ako zasa všetko domotal, inokedy mávne rukou, myslí si svoje.

Konečne zatvára noviny, pýta sa, čo treba kúpiť. No čo asi?! Jej stačí chlieb. Aj tak si kúpi tie svoje klobásečky a slaninku, to mu kázať nemusí. A čokolády. Odkedy sa preriekla, že mu ich našla v skrinke s oblečením, schováva si ich v pivnici a chodí maškrtiť, keď vynáša smeti. Ako by mu ich ona nedopriala. Alebo snáď závidela. Nech sa s nimi zadrhne, neznáša len to schovávanie, zatajovanie a hlavne, keď hrá, že nemá rád sladkosti. Najmä na návšteve. To ja nebudem. Ďakujem. Nemám rád sladké. Ide ju pretrhnúť od zlosti, ale nepovie nič, nechce ho zhadzovať.

Odvtedy, čo sa spýta, čo treba kúpiť, uplynie ešte veľa času. Začne sa obliekať, ide na záchod, umyje si ruky. Oblečie si spodky, tielko, tričko s krátkym rukávom, uviaže ľadvinový pás, nohavice, košeľu, znova ide na záchod. Umyje si ruky, pokračuje. Sveter, vetrovka, šál, čapica, riadne sa pozapína, pritom vôbec nie je zima. S odporom pozerá, ako na seba navlieka jednotlivé vrstvy, vždy ju rozčuľovalo, že sa oblieka podľa kalendára, nie podľa počasia. Potom sa potí ako somár v kufri. Ale nech. Dobre mu tak. Lenže kto to bude prať? Zasa len ona. Nenechá ho chodiť v tých smradľavých prepotených handrách. Keď berie do rúk igelitky, vydýchne si, teraz snáď naozaj odíde. Zopárkrát sa pre niečo vráti, ale vzápätí dvere prudko zabuchne, je preč.

S úľavou si vydýchne, môže začať variť, nebude sa jej motať po kuchyni. Neznáša, keď sa rozkročí pri okne, ruky si dá vbok a čumí. Zavadzia, keď ide do chladničky, obchádza ho, keď chce niečo vyhodiť a svetla tiež nie je nazvyš, tieni jej. Chvíľu si vychutnáva pohodu, čistí zeleninu do polievky, mäso pokrája na kocky, osmaží na cibuľke, okorení, podleje vodou, kým sa dusí, nakrája zemiaky, dá variť, nikto jej nepripomína, či ich nezabudla osoliť. Polievka rozvoniava, ešte uvarí rezance a obed je hotový.

Kde ten dedo toľko trčí. Veď išiel len pre chleba. Ona zatiaľ obed navarila a jeho nikde. Ten chlieb by už aj upiekla a štyri razy z obchodu prišla, ale on sa motká, určite postretal známych a o chorobách rečnia, iné si nezačnú. Zase bude mať s čím ísť k doktorovi, hneď má všetky príznaky.   Má po nálade. Teraz aby ho čakala s obedom, vychladne, bude mu to zohrievať. Najem sa. Nebudem ho čakať. Ale potom budem na dvakrát riad umývať? Čert aby ho zobral.

Sadne si na lavicu, preloží nohu cez nohu, nervózne kyvká chodidlom, až jej sandál nadskakuje. Berie do rúk krížovku, nedokáže sa sústrediť. Občas vyzrie z okna, široko - ďaleko nikoho. Pozrie hádam po desiatykrát a už ho vidí, ako si vykračuje, šúcha nohu za nohou, nepohne tým zadkom, čo jeho trápi, že polievka chladne na sporáku. Počuje,  ako odomyká vchodové dvere, schádza do pivnice, ide sa prezuť, prejde ďalšia polhodina, kým dostupká ku dverám, znova sa prezuje, teraz už do domácich papúč a začína odstrojovanie. Pomaly dáva dole čapicu, šál, všetko starostlivo odkladá na svoje miesto, zavesí vetrovku a obradne rozvešiava prepotené kúsky oblečenia do kúpeľne. Prezlieka sa do domáceho, dôkladne si umýva ruky a môžu začať obedovať.

Od hnevu ju aj chuť prešla, ani sa ho neopýta, kde toľko bol, trucuje, on si toho nevšíma a pustí sa do jedla. Polievky mu naložila, div mu nevyteká z taniera, ale nepovie, že má veľa. Nahlas sŕka, kým ho nevyprázdni do poslednej kvapky. To na dovolenke sa vždy múdri a necháva na tanieri, on veľa nezje. Ako by to niekoho zaujímalo. Druhí zjedia viac ako doma, veď to majú zaplatené, ale on musí niečo nechať, ide ju poraziť.

Pomaly žuvká mäso, potom vyjedá zemiaky a nakoniec schrúme dve uhorky. Kto to kedy videl! To mu môže uvariť jeden deň mäso, druhý zemiaky a na tretí deň nech chrúme uhorky. Každý normálny človek je všetko pekne spolu, jej by to inak nechutilo.

Kým ona umýva riad, sedí za kuchynským stolom, číta čerstvé noviny, tentoraz nekomentuje, drieme pri nich. Necháva ho ležať na novinách, tichučko odchádza do obývačky, teší sa na svoju obedňajšiu kávičku. Chce si ju vychutnať, potrebuje pri nej absolútny pokoj. Sotva zamieša lyžičkou, počuje hrmot, to on prudko vstáva zo stoličky a začína chodiť po byte. Vojde do svojej izby, zoberie papierik, ide ho zahodiť. Príde sa niečo opýtať, znova prejde do kuchyne, odtiaľ do svojej, premáva sa po dlhej chodbe, šúcha nohami po koberci, akoby ich už nevládal ani zodvihnúť. Kým ona nedopije, chodí po byte ako s nasoleným zadkom. Pohodička sa ani dnes nekoná. Keby ho nepoznala, myslí si, že to robí náročky. Nie. Má na to šiesty zmysel, robiť vždy všetko naopak.

Vyberá žehliacu dosku, začína žehliť, vtedy sa on spokojne uvelebí v kresle v obývačke a zaspí. Prečo je jej taký odporný. Niekedy sa zahanbí sama pred sebou. Iní muži pijú, fajčia, podvádzajú manželky, on nikdy. Peniaze vždy zarobil, o rodinu sa vedel postarať, tak prečo ho tak neznáša. Nevie si rozkázať, berie jej to energiu, deň čo deň zvádzať tento boj s „nepriateľom“, a napriek tomu je to čoraz horšie, je na neho priam alergická.

Premieta si svoj život, nie je spokojná. Roky ubiehali, práca, domácnosť, starostlivosť o deti, o vnúčatá, neskôr o mamu, nemala čas piplať sa vo svojich pocitoch a teraz, na dôchodku, času a času, najmä v noci, keď nemôže zaspať, znova a znova sa vracia do minulosti a chcela by všetko zmeniť. Vŕta sa vo veciach, ktoré v zhone prehliadala, rozoberá situácie, ktoré dnes vidí v inom svetle a viní za všetko jeho. Vždy bol taký pasívny, nedokázal sa nikomu vzoprieť. Ani ju nemal tak slepo poslúchať, mohli žiť inak, inde, keby nebol ustupoval, nebola by sa natoľko podriaďovala a prispôsobovala svojej rodine, svojej matke. Ale je to jeho chyba? Sebe sa chyba ťažšie priznáva.

Napätie v nej poľavuje, zrazu on silno zachrápe a tento známy zvuk v nej vzbudí vlnu ďalšej nevôle. Keby už skončila táto prekliata zima. Vzdychne si. To bude zasa dedo celý deň čičrať v záhradke, domov sa príde iba najesť. Nebude ho mať toľko na očiach. Snáď sa tej jari dožijem. Pomyslí si.

* * *

Starý muž otvorí ráno oči, nechce sa mu vyliezť spod periny, ale potrebuje ísť na záchod. Pozrie na hodiny, pol ôsmej, aj tak je načase. Ak zostane dlhšie ležať, bude zazerať. Nechápe, prečo nemôže vstať prvá, keď aj tak nespí. Vraj jej vadí, keď on čaká pred kúpeľňou. Ale prečo? Nikdy ju nesúri, nenadáva, pokojne čaká na chodbe, kým sa umyje a vyjde von. Znervózňuje ju to. No nech sa nepotentuje. Hádam jeho by to malo znervózňovať, keď sa vycúra  a nemôže si umyť ruky, lebo kúpeľňa je obsadená.

Ale zvykol si. Vstáva prvý, aby milostivá mala kľud pri rannej toalete. Uvarí jej zatiaľ čaj, kým príde, má ho akurát, nemusí čakať, kým vychladne. Ďakujem od nej za tie roky nepočul. Nevadí, nepotrpí si na to. Stačilo by, keby na neho nepozerala ako na hmyz, ktorý jej prekáža a zavadzia na každom kroku. Aj keď číta noviny, tvári sa povýšenecky, ona ich ešte nevidela, ale všetko vie najlepšie. On ničomu nerozumie, všetko prekrúti. Nemôže sa dočkať, kedy ich dostane do rúk a bude ho chytať za slovíčka a dokazovať, že všetko je inak. Niekedy má pravdu, niekedy nie, kývne rukou, už sa s ňou neháda, načo. Pani NAJMÚDREJŠIA  má  vždy pravdu. Pri kávičke so susedkou sa budú mať na čom zabávať.

Opýta sa, čo treba kúpiť. Chleba. Takto je to deň čo deň. Nepovie nič viac, ale o hodinu zistí, že nemá kvasnice, prečo si nekúpil mlieko, to nevidíš, že je tu posledná cibuľa? Pošle ho po zemiaky do pivnice, raz donesie samé veľké, raz zasa moc malé, neulahodí jej, ani keby sa rozkrájal.

Vždy bol doma piate kolo u voza. Na prvom deti, na druhom svokra a on... škoda hovoriť. Radšej zostával do noci v robote, domov sa chodil len vyspať. Svokra si vždy mädlila ruky, keď vyprovokovala hádku, potom mala dcérenku a vnúčatá len pre seba. Spolu si hrkútali, chodili na prechádzky. Aj deti proti nemu štvala, myslela si, že to nevidí. Keď malá prišla – tato, nejedz tie buchty nad misou, padá ti z huby, z vlastnej hlavy to nemala.

Začína sa obliekať. Je november, potrvá to dlhšie. Naťahuje spodky, keď si uväzuje ľadvinový pás, akoby počul uštipačnú poznámku – nezabudol si si padák? Len sa vysmievaj. Ty chodíš jak vystrelená, potom ťa stále niečo bolí. Raz kríže, raz krk, z čoho myslíš, že to máš? Rozmýšľa si pre seba. Omotá  šál okolo krku, zapne vetrovku, dáva si na hlavu čiapku a už ju má za chrbtom: „ Čo si sa zas tak naobliekal?! Spotíš sa potom ako mašuro a ja len aby som prala ! Veď je vonku teplo!“ Ani na ňu nepozrie, myslí si svoje. A je to tu: „ Padák si si nezabudol?“ Zabuchne za sebou dvere a odchádza.

Už aby skončila táto zima, v záhradke budem mať od nej pokoj, prídem sa domov len naobedovať, roboty bude do večera dosť. Prechádza pomaly pomedzi regále, obzerá čaje, drogériu, nemá sa kam ponáhľať. Vkladá chlieb do vozíka, oravská slanina je mimoriadne pekná, prerastená, má v chladničke riadny kus, ale táto sa priam ponúka, vypýta si pol kila. Veď sa nepokazí. Čokoláda na varenie je v akcii. Nemá rád sladkosti, ale občas mu príde na chuť, za tú cenu, oplatí sa. Musí ju nechať v pivnici, minule ju našla v jeho skrinke, nepovedala nič, len čakala na príležitosť a v pravú chvíľu mu to vyhodila na oči: „Ty nemáš rád sladké, však? Neviem, pre koho schovávaš tú čokoládu!“ Odkedy ju máva v pivnici, je pokoj. Ide so smeťami, zastaví sa, odlomí tabličku, dve, dobre padne po slaninke. Kým ju tam zas nevysnorí.

Zaplatí a chystá sa na cestu domov, aby nečakala s obedom, to by boli reči. Na druhej strane zbadá bývalého kolegu. Pokročí, nech mu neujde, dávno ho nevidel, zvedavý je, ako žije. Zvítajú sa, pospomínajú, reč zvrtnú na choroby, v ich veku je toho požehnane. Aj on berie tabletky na riedenie krvi, ale väčšiu dávku. Pôjde sa popýtať doktorky, či by aj jemu nebolo treba. A tie bolesti v ramene, presne ako ja, snáď by som mohol zájsť na rehabilitáciu, jemu to pomáha. A čo prostata? Mne zatiaľ nič nezistili, ale každý sa sťažuje, neviem, neviem, či by som predsa len nezašiel znova, človek nikdy nevie.

Čas plynie, ani sa nenazdá a hodinka je fuč. „Nehnevaj sa, ale žena čaká s obedom, pôjdem, aby nebolo zle.“  Prichádza k domu, záclonou nenápadne šklbne, začína tušiť, že bude dusno. Ide sa ešte do pivnice prezuť, nenavláči blato ku dverám, má tam šľapky, doma zasa papuče, on je pedant, nie ako niekto. Otvára dvere do bytu, víta ho ticho, poprezlieka sa, umyje ruky, vyloží nákup, ticho. Ani sa ho neopýta, kde bol tak dlho? To by bol ten lepší prípad. Bez slova mu nakladá polievku kopcom, dobre, že z taniera nevyteká, bojí sa aj lyžicu do nej ponoriť, ale zje do poslednej kvapky, nechce provokovať.

Začína konverzáciu: „ Stretol som Jana, nechal ťa pozdravovať.“ Nič. Tak pukni, pomyslí si . Nemá chuť sa ďalej doprosovať pozornosti, ignoruje ho, bude mať, čo chcela. Mlčky doje druhé, prečíta si čerstvé noviny, trochu zdriemne, keď otvorí oči, už jej niet. Asi je u susedy na kávičke, budú mať o čom klebetiť, nech sa posťažuje, aké to má ťažké. Veď by videla, keby mala iného chlapa. Druhí pijú, fajčia, doma krížom slamy nepreložia a ženy ich obskakujú. Ja nakúpim, všetko jej z pivnice podonášam, aj trikrát sa otočím, vždy niečo zabudne. Ešte aj k dôchodku si privyrobím a nie málo. Roky robím účtovníctvo a nemusel by som, ale inak by mi bola dlhá chvíľa, čo v zime. Lenže tá si nič neváži, ešte aj tú slaninku a čokoládu mi závidí, akoby som míňal za jej! Ale taký je život. Spravodlivosti sa nedovoláš.

Zajtra sa pôjdem objednať na geriatriu, na očné, na urológiu, na štítnu žľazu, na rehabilitáciu, nech ma dajú do poriadku, kým príde jar, aby som v plnej sile vyšiel do záhradky. Prehodí myšlienky.

* * *

Stará žena nachystá večeru a odchádza, sadá si v obývačke do kresla. On sa vrátil zo záhradky, umýva si ruky, vchádza do kuchyne, sadá si za stôl, zrazu niečo zrachotí. Nevenuje tomu pozornosť, bohvie, čo zas pozhadzoval. Po chvíli zneistie,  zostalo podozrivé ticho. Vstáva, zvedavosť jej nedá nenazrieť, čo sa deje. Leží na zemi, jedna noha zostala na stoličke, na zemi kus chleba. Skočí k nemu: „Čo si to porobil?“ Tľapká ho po tvári, nereaguje. Ani nevie, ako vybehne po schodoch, zvoní susedovi: „ Odpadol v kuchyni, pomôž mi!“ Kým oni zbehnú po schodoch, suseda vyťuká rýchlu pomoc. Sused sa skloní, nahmatá zápästie:  „Tu už my nič nespravíme, musíme počkať.“ Netrvá dlho a záchrancovia zvonia pri dverách. Konštatujú rozsiahly infarkt, napriek tomu robia všetko, čo treba. Sleduje to ako v seriáloch z lekárskeho prostredia – vyberajú mu z úst zvyšky jedla, aj zubnú protézu, pichnú injekciu, prikladajú na hruď „žehličky“, každá snaha márna. Uložia ho na lavicu a odchádzajú.

Sused ju drží okolo ramien, snaží sa hľadať slová útechy, súri ju, aby zavolala deťom. Keď prichádza syn s nevestou, odchádza, ale pripomína, keby čokoľvek potrebovali, bude nablízku.

Nasleduje obhliadka mŕtveho, čakanie na pohrebnú službu, až neskoro večer sa celá rodina zíde u dcéry. „Na nič sa nesťažoval, od rána bol v záhradke, len sa naobedoval a išiel znova. Ani sme sa nehádali, len som mu povedala, načo mu je ten sveter, keď je teplo, ale veď on si z toho aj tak nič nerobil, ani ma nepočúval. Pred týždňom bol na kontrole, všetky výsledky mal výborné, doktorka mu povedala, že stačí za tri mesiace.“ Takto si nahlas rozoberá posledné hodiny, dni, nemôže uveriť, že je koniec, nepočítala s tým, že pôjde prvý. Akoby mu to zazlievala, že  nesplnil jej očakávania, urobil si po svojom.

Niekoľkokrát za sebou popisuje udalosti od príchodu zo záhradky až po pohrebnú službu, spomína na detaily, zarazilo ju, že mal modré ľavé ucho. Zopár nocí prespí u dcéry. Vnučka s priateľom vybavuje pohreb, dcéra vyrába na počítači parte, dáva na nástenku do domu, aj bývalým susedom, na najbližší obchod, poštou neposielajú, pohreb je o dva dni, treba telefonovať, na nikoho nezabudnúť. Pripravuje rozlúčkovú reč pre pracovníčku mestského úradu, objednávajú pohrebnú hostinu.

Je po pohrebe. Večer sa znova celá rodina zíde u dcéry, deti, vnúčatá, je tam veselo, takmer ako keď niečo oslavovali. Neskoro v noci sa všetci rozišli. Uvažuje. Na druhý deň pôjde domov, nechce, aby sa jej byt odcudzil.

Pomaly sa všetko vracia do starých koľají, dcéra vybaví, čo ide bez nej, domov jej nosí iba papiere na podpis, je jej za to vďačná, neznáša úrady, ani nevie, kde čo je, všetko vybavoval on, bavilo ho to. Niekedy si pripadala ako nesvojprávna, aj mu to vyhodila na oči, že s ňou tak zaobchádza, ale zvykla si. Ešte stále neverí, že je to definitívne. Keď je v kuchyni, má pocit, že on je v obývačke, keď pozerá telku, že číta noviny v kuchyni. Čaká, kedy príde zo záhradky, z obchodu.

Susedy sa predbiehajú, každú chvíľu niektorá zazvoní, či niečo nepotrebuje, či jej nie je smutno, prinesú niečo ochutnať. Smutno? Veď ona bola vždy sama. Nežili spolu, ale vedľa seba. V okolí mal povesť starostlivého manžela, nakúpil, vybavil, záhradku obrobil, ale či toto je všetko? Že nikdy nenašli spoločnú reč, nezaujímal sa o jej pocity, čo ju trápi, po čom túži, to ťažko niekto pochopí. Bola sama s ním, aj bez neho.