Habibi

Stále na neho myslí. Najradšej by mu venovala každučký minútu svojho života. Keď si naňho spomenie zažiari jej úsmev na tvári.

Predstavuje si ako sa prechádzajú, smejú, váľajú v snehu alebo na lúke, ležia vedľa seba, nakupujú,... robia spolu bežné každodenné veci.

Stačí jej keď počuje jeho hlas. Len keď ho počuje je šťastná. Ale chcela by viac... aby všetky tie veci boli skutočné, ale bojí sa žiadať. Čo je ona, že chce od neho, aby zmenil svoj život, svoje plány? Nechce ho stratiť.

Keď spolu volajú je to krásne... vážne témy, chichot, smiech, plány, vzdychy-smútok. Je to skoro ideálne. Ako on povedal - našli sa. Súhlasí s ním. No keď sú spolu niečo ich brzdí. Niečo bráni ich šťastiu. Alebo len jej šťastiu? Ešte ho dobre nepozná. Nevie ako si má vysvetliť jeho pohľady. Či ich a to čo hovorí myslí vážne alebo sa s ňou len zahráva. Chce a zároveň to nechce vedieť. Bojí sa trpieť. Veľmi. Preto sa doteraz všetkým chlapcom vyhýbala. Hrala sa s nimi, uťahovala si z nich. Ani s ním si nemyslela, že to bude iné. Zavolala mu len, aby bola sranda. Zabavila sa. Z plánovaného 5-minútového rozhovoru bol 5-hodinový. Výborne si pokecali. Ani nevie prečo mu zavolala na druhý a tretí deň. Každú voľnú chvíľu spolu volali. Boli to dlhé rozhovory často až do skorého rána. Najskôr sa spoznávali, neskôr im už stačilo, keď počuli druhého dýchať, sem-tam sa opýtali čo ten druhý robká. ,,Počúvam Ťa." :znela odpoveď. Vždy sa mali o čom rozprávať. A aj keď boli ticho ...tri bodky povedia niekedy viac - ako hovoril on.

Nevie ako a začala mu hovoriť mojko. Raz sa jej opýtal či mu tak povie aj keď sa uvidia. Bola prekvapená a zároveň rada, že to chce. ,,No, pred ostatnými nemôžem, ale keď budeme samy tak áno.”: odpovedala mu. Chceli byť samy, spolu. On si predstavoval ako budú vedľa seba ležať a rozprávať sa. Ona sa smiala. Predstavovali si tiež, že ležia, ale ona má hlavu na jeho bruchu. Obaja sa na to tešili.

Keď sa prvýkrát videli bolo to zvláštne, smiešne, krásne, neopísateľné. ,,Nevidím Ťa.”:hovorila mu do telefónu. ,,Kde ste?”: netrpezlivo ho hľadala očami. ,,Vidím Renátu.”: oznámila mu. A zrazu sa nejaký chalan naklonil dozadu. Zbadala ho. Držal telefón v ruke a pozeral na ňu. Bol to on. Jej habibi. ,,Už Ťa vidím.”: hovorila s radosťou a smiechom. ,,Aj ja teba.”: odpovedal jej. ,,Ahoj.” ,,Ahoj. Idem von.” A začal sa tlačiť von z autobusu. Bolo to pre ňu vtipné.

O pár sekúnd stál pred ňou a podával jej ruku. V nemom úžase mu ju tiež podala. ,,A pusu mi nedáš?”: opýtal sa. ,,Dám.”: odpovedala a pobozkali sa na obe líca. Ticho stáli, pozerali na seba, nevedeli čo ďalej, o čom sa rozprávať. Prišla k nim Renáta s ostatnými. Páčil sa jej. Veľmi. Hanbila sa na neho pozrieť. Aby na neho nečumela, ale aj aby si niekto niečo nevšimol. Rozprávala sa len s ostatnými. Raz sa k nemu pomaličky otočila. Pozrel sa na ňu. Rýchlo sa otočila späť. Niekto začal o tom, že on je v tej zime len v košeli. Znovu sa k nemu otočila, chcela mu dať šál. On nechcel. Bránil sa, že šály nenosí. Cítila sa hlúpo. Otvoril sa autobus a oni začali nastupovať. ,,Idem dnu. Je mi zima. ”: povedal. Podali si ruky a v tej chvíli pre ňu svet prestal existovať. Zastavil sa čas. Pozerali si do očí, nevedeli čo robiť ďalej. Stále sa držali. Chcela mu dať pusu. Nedala a on nastúpil. Bola smutná, že sa videli len tak krátko. Nechcela, aby odišiel.

Keď nastúpil do autobusu a ten odišiel, hneď mu zavolala. Už sa im rozviazali jazyky. Neboli ticho tak ako pred pár minútami. Smiali sa na tom. Nazval ju: ,, Moja hanblivka.” ,,Ja nie som hanblivka.”: protestovala. “To len teraz.” Všimol si, že sa naňho vôbec nepozerala. Myslel si, že je sklamaná z jeho výzoru. Vysvetlila mu, že to tak nebolo. Rozprávala mu čo si myslela, keď ho zbadala (vaaaaaaaaaaaaau) a že nevedela čo robiť, aby si to nevšimol, že je z neho mimo. On, že ona tiež super vyzerá. Že je krajšia ako na fotke. Bola prekvapená. Veď na tej fotke vyzerala úplne super. Bála sa skôr, že on bude trošku sklamaný, keď ju uvidí.

Usmievala sa. Opäť sa rozprávali do skorého rána. Nechceli ten hovor ukončiť. Už to bolo trošku iné. Už sa videli. Ale ona mu sklamaná povedala, že si ho nevie poriadne vybaviť ako vyzerá. Smial sa. On si ju vedel živo predstaviť. Dohodli sa, že keď sa uvidia nabudúce už si ho poriadne vryje do pamäti. Nebude sa hanbiť a bude sa naňho pozerať. Sľúbil jej, že ak si ho opäť nebude niekedy vedieť predstaviť ako vyzerá príde za ňou.

Ťažko sa jej v tú noc zaspávalo. Ale zaspávala šťastná, netrpezlivá a nedočkavá budúceho stretnutia.