Exodus

AKO SOM SA ROZIŠIEL SO SVEDKAMI JEHOVU

( Exodus)



So svojimi priateľmi, Jehovovými svedkami, konkrétne s Mirom a Jarom som sa rozišiel na chodbe ktoréhosi paneláku. Už si presne nespomeniem kde to bolo, viem len, že na chodbe nesvietilo svetlo a svedkovia sa mi stratili v neznámej časti labyrintu.

Tesne predtým sme sa zhovárali so sympatickým starým pánom, ktorý zanevrel na organizované náboženstvo, prestal chodiť do kostola , ale doma si pravidelne číta Bibliu. Prebehol príjemný rozhovor, hoci starý pán odmietol ďalšie návštevy svedkov. Povedal, že uprednostňuje osobného Krista pred inštitucionalizovaným kresťanstvom.

Na chvíľu som sa zamyslel nad slovami starého pána a konfrontoval som ich so slovami nášho Pána o svojich nasledovníkoch. Nebolo to po prvýkrát, čo som dával za pravdu viac ľuďom neveriacim pred pravovernými Božími služobníkmi. Vždy som sa ľahko zatúlal v myšlienkach inde, ako to odo mňa žiadala viera.

Keď som sa prebral z vlastných úvah, svedkovia tam už neboli. Prechádzal som tmavými chodbami a hľadal fungujúci vypínač, teda skôr zapínač svetla. Pritom som pozorne načúval všetkým zvukom a hlasom. Mirov ani Jarov hlas som nezačul.

Vo chvíli, keď som nahmatal zapínač, skôr, než som ho stihol zatlačiť, otvorili sa dvere najbližšieho bytu a z nich vyšla žena odiata do čohosi ľahučkého a kratučkého. Bola to akási nočná košeľa alebo spodnička. V rukách mala kôš s bielizňou.

Ustúpil som o krok dozadu a zatajil dych. Nechcel som, aby si ma všimla.

Prešla ku oknu na medziposchodí. Položila kôš na podlahu, nádherne sa pritom zohla. Mala pekný zadoček. Až potom som si všimol šnúry natiahnuté medzi stenami medziposchodia, kde začala s vešať bielizeň. Ako pri tom naťahovala ruky, jej krátka košieľka sa ešte viac skracovala. Nenásytne som na ňu hľadel, neuvidel som však viac, ako dovolili jej nohavičky. Ako som len dúfal, že žiadne nebude mať!

Vtom kdesi zaznel krik. Vysoký žensky hlas nabádal Jara a Mira, aby prestali s tými somarinami a šli radšej robiť niečo užitočné.

Mlada žena sa začala obzerať, a tak ma náhle zahliadla, ako na ňu zízam. Keď sa otočila smerom ku mne, spýtala sa prísnym hlasom: „Čo tu robíte?"

"Ja, ja sa som..." nevedel som, čo odpovedať,"...si tu, sa... rozprávam. "

" S kým sa rozprávate?"

" S vami."

" Vy tiež patríte ku nim? ... Čo ľuďom nedáte pokoj?! Prečo to vlastne robíte !?!“

A tak som jej začal vysvetľovať , prečo svedkovia Jehovovi neustále navštevujú ľudí a ponúkajú im biblické posolstvo a že to myslia dobre, lebo chcú ľuďom pomôcť spoznať pravdu a Boha a vôbec; veria, že pomôžu ľuďom získať Božiu priazeň a celkove, že Biblia je predsa Božie slovo a oplatí sa ju preskúmať, no nie...?

Žena podišla ku rane a povedala:

"Verím vám, ale ja už nezvládam žiť. Keby ste len vedeli, aká som nešťastná, aká som sama. A Boh je tak ďaleko. Ja potrebujem dakoho tu na zemi! Rozumiete?"

So vzlykaním sa mi privinula na hruď. Bol som zmätený. Jej telo bolo príjemne teplé a nežné. Po chvíli som pocítil chuť jej pier.

Ani neviem, ako sme sa ocitli v jej byte .Čo nasledovalo potom, zvykneme nazývať božským; nebolo to božské, bolo to až príliš ľudské, ľudsky hriešne. Nemám však právo na trochu tepla v tomto chladnom svete? Presvedčila ma: Boh je v nebesiach a my žijeme na zemi. A ja som tak potreboval niekoho, kto by ma potreboval! Zostal som bývať u nej.

Občas u nás zazvonia svedkovia Jehovu, ktorý nás presviedčajú, aby sme sa pridali ku nim a vošli do novodobej archy záchrany, do pravého kresťanského zboru. Lebo sa blíži čosi väčšie ako staroveká potopa, veľké súženie aké nikdy predtým nebolo a aké už nikdy viac potom nebude. Ide o ľudské životy! Rád ich počúvam, ale netúžim po organizovanom náboženstve. Spolu so ženou si doma čítame Bibliu a žijeme si ako vládzeme a vieme. A to je asi všetko.

---