"Máš ma ešte rád?", ľahla si na posteľ a pozerala na mňa psími očami. Otočil som sa jej chrbtom. Neviem. Chcel by som, tak veľmi by som ťa chcel mať rád, ale nie som si istý. Klamem ťa a klamem sám seba. Čas s tebou sa mi vlečie a tvoje bozky, kedysi pôsobiace ako balzam, ma vyšťavujú a ničia. Prečo? Sám neviem. Rozumiem si s tebou. Áno, dá sa povedať, že si rozumieme vo všetkom. Dokonca s tebou občas obieham butiky a hľadám ?pohodové plavky, bedrové rifle, tričká na ramienkach?. Vieš, že ma nakupovanie nebaví, a preto mi ho spestruješ v každej prezliekacej kabínke súkromným kultúrno-erotickým programom. A nakoniec to zavŕšime v nejakej krčmičke pri pive. Je to fajn. Ja veľké svetlé, ty malé čierne.            

"Neotáčaj sa mi chrbtom. Sa s tebou rozprávam! Počúvaš ma vôbec? Čo je to s tebou?", dala si záležať aby jej hlas znel odhodlane a tvrdo. No vedel som, že opäť rezignovala, že nemá silu hádať sa. Ako vždy. Naozaj neviem. Možno si mi zovšednela. Možno potrebujem niečo nové. Asi ma nebaví táto pokojná plavba a potrebujem rozvíriť hladinu. Kurva, zlato, sprav s tým niečo! Si tá posledná, ktorej by som chcel urobiť niečo zlé! Naziap na mňa, zmláť ma, vyhoď ma z bytu! Len neostávaj ticho! Vidíš, že na teba v poslednom čase kašlem. Nenechaj si brnkať po nose!

"Niečo sa ťa pýtam!", jej dych som cítil na krku. Nevidel som ju, no vedel som, že jej oči sa plnili slzami. Toto je horšie ako rana päsťou. Prečo si tie najsprávnejšie baby vždy začínajú s najväčšími kurvami? Zlato, prečo? Nevravel som ti, že som flegmatik, že pijem, že som egoista? Že na prvom mieste budem vždy vidieť seba? Snažím sa, zlato, naozaj sa snažím, ale si príliš správna, mierna a dobrá. Potrebujem xantipu? Asi nie. Skôr pár kopancov do hlavy, nech sa mi to trochu napraví. Prešla mi po vlasoch dlaňou vlhkou od sĺz. Bolo mi to ľúto. Naozaj ľúto. Nemohol som tam zostať. Vstal som a vyšiel som na chodbu.

"Kam... kam ideš?", vstala a hľadela na mňa červenými rozmazanými očami. Vyhýbal som sa jej pohľadu. "Zlato, teraz to nebudeme riešiť. Porozprávame sa o tom zajtra. Mám prácu," zabuchol som za sebou dvere a  odchádzal som z jej bytu. Otvorila a s tichým plačom sledovala ako sa strácam. Neotočil som sa. Záleží mi na nej. Záleží mi na nej ako na nikom inom. A zajtra? Nikto nepovie ani slovo o tom, čo sa stalo. Načo. Zajtrajšok bude rovnaký...