Písmák
Uživatel:
Heslo:
chci být viděn
Nemáte účet? Založte si!
Zapomenuté heslo

+13 neviditelných
1933 - 1988
datum / id14.01.2006 / 192715Vytisknout |
autorzvedavec
kategorieOstatní nezařaditelné
zobrazeno2412x
počet tipů8
v oblíbených0x
zařazeno do klubůDílo není v žádném klubu.
Prolog
1933 - 1988
1933 - 1988



Bol silný, čestný - tiež priateľský, srdečný - a všade vítaný.
Prinášal pohodu. Tak ho poznali ľudia.
Kamarát, ktorý nesklame.
Tak ho poznali v práci, kde konštruoval stroje.

Duchaplný, inteligentný!



Doma bol zato i iný.
Majster, ktorý všetko urobí, opraví.
Pomaly, dôkladne zváži a zasiahne.
Premýšľavý, zodpovedný, milujúci.
Občas i zúfalý. Krehký a chvíľami nenachádzajúci cestu. Vedel sa i báť.
Občas precítil, že veci nezvláda.



Bol milovaný! A miloval.
Tú pravú.
Splodil s ňou nového človeka.
Miloval svoje dieťa a prežívali dni života vo veľkej blízkosti.

Manžel, otec, priateľ i učiteľ.




Po po práci, po večeroch, opravoval televízory a rádiá. Bol to jeho koníček.
Ľudia, ktorých poznal, jeho pomoc potrebovali.
Tešil sa že vie niečo, čo iní nevedia.
Cítil, že je osožný. Potrebný.
Prinášalo mu to šťastie.
Občas pýtal peniaze. Lebo súčiastky kupoval.
Peňazí nikdy priveľa nemali.
Bol však aj ľudomil, ktorý starcom, starenkám a biednejším dával svoju pomoc zdarma.

Bol i fyzicky krásny.

Keď oslavoval päťdesiatku, cítila som smútok.
Priala som mu šťastie do ďalšej päťdesiatky, a tiež zdravie...


...

Tri roky pretrpel po tom, ako zistili, že má rakovinu.

Bolesti, chemoterapia.
Vracanie.
Bolestivé operácie.
Trasúce sa prsty.
Náhle sa ešte čosi horšie udialo.
Zrazu nevedel písať. Začal ťahať nohu, postupne ju ovládal stále menej.
Posledná prechádzka, na ktorej mĺkvo zašiel pozrieť i na cintorín.
Ráno ho sanitka zaviezla do nemocnice.
A potom v nemocničnej izbe prestal rozprávať.
Spomínam si, ako hodiny sa snažil niečo povedať, a nevedel.
Nádor na mozgu.
Človek, dosiaľ duchaplný, duševne tak pre mňa krásny, bol zrazu troska.
Stále cítiaca bytosť.

Vidím ho vo chvíli, keď sa musel rozhodnúť, či pôjde na operáciu mozgu.
Pričom tak či tak nemal nijakú lekársku nádej na zdravie.
Bola to riskantná operácia, od ktorej si lekári s istou pravdepodobnosťou sľubovali zmiernenie utrpenia.
A možno mu ho mohla i pridať.
Rozhodol sa a išiel. A nemal ani len všetky podstatné informácie o svojom stave.
Potom už len ležal, dlhé týždne, kým zomrel.



A k tomu jeho fotografie.
Všetky.
Tie, kde bol pekný.
Kým bol zdravý, bol stále krásny. Mladý. Krásne krivky tela.
A potom zmena.
Držím v hlave jeho fotografovaný obraz, kde sa premenil na spuchnutého, škaredého, zatrpknutého tvora.
Aj on sa videl takto v zrkadle.


Ako som i takéhoto mohla milovať svojho otca, keď to bol už niekto iný, celkom iný...
A cítila som lásku veľmi hlbokú.

...


Keď sa niektorá moja láska takto zmení...čo ak osud zasiahne?
Ak tu už bude niekto iný - len s menom rovnakým?
A čo keď to bude niekto neinteligentný, škaredý, hádavý, zatrpknutý, žiarlivý,...?

Nech sa to nestane! No so všetkou vášňou cítim, že vytrvám.

Tiež, neviem, aká budem ja.



Pýtam sa, prečo potom nebyť chápavejším k ľuďom, ktorí sú okolo mňa a už teraz akoby po zmene? (A ktovie naozaj prečo?)
Sdílejte dílo:



Názory čtenářů (Zobrazit smazané)

|< <
> >|

22.02.2012 20:17:428hanka
*****
14.02.2006 00:00:00synáček
Pýtam sa, prečo potom nebyť chápavejším k ľuďom, ktorí sú okolo mňa a už teraz akoby po zmene? (A ktovie naozaj prečo?)

Jsem přesvědčen o tom, že právě to „prečo“ je klíčem k odpovědi…

T****
29.01.2006 00:00:00zvedavec
vďaka všetkým :)

Oldjerry - mala - vlastne mám ho veľmi rada. Jeho bolesť bolela aj mňa. Ale bolela ma JEHO bolesť, ktorú musel prežiť ON (myslím, že si dokážeš všeličo predstaviť, pretože každý z nás máme i svoje vlastné utrpenie, a myslím, že nikomu, ani Tebe sa nevyhlo. )

A tiež, nevedela som si vtedy veľmi rady s jeho utrpením, s tým, ako s ním komunikovať, všeličo som nezvládla..i to si veľmi vyčítam, hoci pomaly som si už aj všeličo odpustila.

Napriek tomu, s odstupom, myslím, že som sa naučila mnohému, a za to vďačím tiež svojmu otcovi. Mnoho vecí, ktoré som brala ako samozrejmosť, dnes ako samozrejmosť neberiem. Ale napr. aj to si myslím, že je dobré chorému, aj tomu, kto chorému je blízky, hovoriť o svojich pocitoch, strachoch na rovinu, nič nepredstierať. Nehrať vzájomne divadlo. Takto si to dnes myslím a tuším som to aj oveľa úspešnejšie, ako to bolo v otcovom prípade, neskôr použila u človeka, ktorý mi bol tiež hodne blízky. Zároveň - som presvedčená o tom, že práve táto otvorenosť, úprimnosť, a k tomu spoločné hľadanie riešení a nevzdávanie sa a VYJADRENÁ láska - môže pôsobiť liečivo. Myslím si, že prežívaná láska môže chorobu zmierniť, alebo i zvrátiť. (S takýmto presvedčením sa mi smeje dosť dobre, lebo nie som bezmocná.)
26.01.2006 00:00:00Oldjerry
korektor
Když jsem ztratil otce bylo mi šestašedesát. Jemu devadesát dva roky. Zemřel jako když otočí vypinačem, než mu sestra mezi prvním ranním pozdravem a snídaní stačila uvařit kávu. Velmi jsem trpěl... Neumím si ani zdaleka představit, cos musela prožít ty. Umíš se ještě smát ?
21.01.2006 00:00:00maia
Dojimave...
21.01.2006 00:00:00guy

21.01.2006 00:00:00dream
prečítala som si to odspodu nahor

kiežby
15.01.2006 00:00:00Print
Ještě se vrátím, když dovolíš.
15.01.2006 00:00:00beda
Smutné. Pořád je to ta stejná bytost ... . *

|< <
> >|
Všechny kritiky na jednu stránku



Kritiky a názory mohou přidávat pouze registrovaní uživatelé.
Veškerá autorská práva na jednotlivá díla náleží výhradně jejich autorům. Právní odpovědnost za obsah uveřejněného díla nese jeho autor v plné míře.