Z neba

Vždy som si myslela, že podať ruku a nežiadať nič, je bežná vec.

A pri tom nešlo o výchovu, iba som takto chápala svet.

Stále chápem.

Ale keď sa na teba pozerám a čakám... a zároveň nechcem nič, len trošku toho prachu, ktorý robí ľudí šťastnými...

Zadíval si sa mi do očí a bez mihnutia mihalníc si položil svoju dlaň mi kolo pásu.

Vedela som čo príde, vedela som, že túžiš ma zachrániť z tej hlbokej ničoty.

Nedovolila som ti to.

Prečo? Pýtal si sa a ja stále počujem túto vetu v ušiach znieť.

Prečo? Lebo ja som nechcela za to nič a to isté som verila u teba.

Ale dala som ti na výber a podala som ti tú istú pomocnú ruku, ktorú som túžila od teba zachytiť.

Prečo? Pýtal si sa opäť.

Prečo? Lebo verím, že dať a nečakať vrátne je život hodný človeka.

Domov som šla sama dosť rýchlym krokom, keď som si zrazu uvedomila sneh padajúci z tmy. Zastavila som pod najbližšou lampou a tvár obrátila k nebu. Oči otvorené a jazykom som lapala vločky. Sňala som si topánky a vykročila bosá dokola. Bola to nádhera  a ja som cítila ako sa mi napadaný sneh oddáva a ako ma vločky objímajú.

Toľká voľnosť, toľká vášeň a toľká nevinnosť v jednom okamihu!

Áno, nechcela som nič a preto som dostala tak veľa.

A rovno z neba.