Búrka

Toto som včera objavila...tak toto je fakt jedna z tých najstarších, keď som si ešte aj denník viedla. Troška som ju upravila, lebo tam bola hora zbytočností...ale ja sa až sama čudujem, že som niečo také kedysi napísala;)

Obloha tmavne a vietor začína duť,
stromy sa pod jeho silou skláňajú.
Mraky tu zastavia, končia svoju púť
a ľudia zbabelí sa len z okien dívajú.

Je to krása, divá, svieža, nespútaná,
ja sa jej nebojím, je mi ako sestra,
je mi z temných nebies darovaná (takto zrána)
a ja len kričím: "Búrka, nestrať sa mi, nestrať!"

Búrka vo mne sa rovná búrke nebies.
Nie som si ani sama sebou istá.
A ty, Diabol, sa vo mne neteš,
urovnať v sebe sa to chystám.

Anjeli mi z nebies pomocnú ruku podajú
a vietor preráža cestu hustým lesom.
Stromy strachu radšej svoje listy vydajú
a ja tvoja nie som, nie som, nie som...

---