pocitovka

na letisku bola zima. cakal som na autobus do oxfordu sediac na studenej kovovej lavicke a prezuvajuc dva chleby, medzi ktorymi lezal rezen od maminy. rodicia si myslia, ze som na ceste do northamptonu za jurom. nesmeli vediet, ze idem do oxfordu za jankou. autobus dorazil o pol jednej rano a ja som sa uz ledva drzal na nohach. dnu bolo prijemne teplo a cestovali so mnou iba traja ludia. vsetci spali. natiahol som si nohy na protilahle sedadlo a zaspal som tiez. zobudil som sa odve hodiny. prechadzali sme nejakym mestom. pozrel som von oknom. poulicne lampy osvetlovali typicke anglicke tehlove domy a ja som mal depresiu. napisy na obchodoch. uz som to videl. co tu hladam? janka mi predsa povedala, ze ma noveho priatela. to je jedno. idem za pracou. janka ma nezaujima. dam jej iba zbierku basni, ktoru som jej napisal a videokazety s jej oblubenymi filmami a nech sa stane, co sa ma stat. opat som zaspal s hlavou v smutku.

"oxford. wake up!" zobudil ma sofer v modrej uniforme a ja som si uvedomil, ze som prave dorazil na miesto, kde som prezil najsmutnejsie, ale aj najstastnejsie mesiace svojho zivota. skoncilo sa to ale tymi smutnymi. januar februar a marec a potom poberaj sa starec. april a maj na slovensku. a teraz opat vidim tu stanicu, kde sme pred osmymi mesiacmi sedeli s Jankou a cakali na vyzdvihnutie od znamych z Piestan.

Vystupil som do mraziveho rana a vdychol vlhky vzduch. nad hlavou cajky a pod nohami cudzia zem. boli styri hodiny rano a mne sa zdalo akoby som sa ocitol v legolande. 

na chrbat som si hodil velky batoh a na hrudnik maly a vykrocil som peso na miesto, kde som nebol nikym vitany. romanticke predstavy sa miesali s unavou a podlamujuce nohy balansovali na macacich hlavach namestia.