Filmuje II.: Vysviacka

Mal som kamaráta. Bol diakonom po skončení bohosloveckej fakulty rok, keď vo veku 23 rokov mu Svätý otec udelil výnimku, aby bol vysvätený za kňaza o dva roky skôr, ako predpisovala veková hranica 25 rokov. Dostal dišpenz od pápeža na vysviacku. Pozval ma spolu s jedným mojím známym. Pre kňaza je tento deň dôležitejší ako pre iných po skončení vysokej školy promócia. Nuž sme rozmýšľali, čo mu kúpiť? Stanko bol veľmi skromný. V izbe mal len skriňu, stôl, jednu stoličku, bibliu, kríž a svoju posteľ. Viac nič. Nakoniec sme dostali nápad. Cez víkendy brával deti mnohodetným rodinám v Košiciach a chodil s nimi na výlety. Tak sme sa rozhodli, že mu kúpime niečo praktické. Spací vak a jedálne stanové nádoby - tzv. ešus. Vysviacku mal v kostole zasvätenom sv. Mikulášovi v Banskej Bystrici na hlavnom námestí. Z Košíc sme cestovali už v noci. Manželka nám na cestu nabalila vyprážané kuracie rezne. Vo Zvolene sme prestupovali a tu na stanici som si kúpil žltú malinovku. Bola pokazená, no v tej rannej zime som to postrehol až neskoro - po jej vypití. S kombináciou so studenými mastnými kuracími rezňami u mňa vyvolala náležitú reakciu. V krásne vyzdobenom kostole to na mňa prišlo a celú vysviacku som strávil v akútnom stave s riadnymi kŕčmi na toalete fary. Ale aspoň som ju počul. Keď sa blížila k záveru, kostolník mi práve dovaril čierny čaj, ktorý som vypil na ex, až som si popálil ústa. Vbehol som do kostola včas. Práve sa od oltára pohol sprievod. V ňom oslávenec čerstvo vysvätený kňaz Stanko spolu so svätiacim biskupom. Dostali sme k pozvánke aj lístky na biskupský obed, ale tam sme sa rozhodli, že nepôjdeme. To sa patrí rodine a tú mal Stanko dosť veľkú. Nebolo mu treba ešte naše dva hladné krky navyše. Preto nám zrazu vznikol problém, kedy mu tie naše dary dať? Nenapadlo nám nič lepšie, len v strede chrámu zastaviť biskupa. Vrazili sme Stankovi do jednej ruky ešus, do druhej spací vak a popriali mu veľa šťastia. Ľudia na nás zo špaliera veriacich vyvaľovali oči. Stanko na nás pozeral vyjavene ako na zázrak. Nakoniec pochopil, o čo ide, vrazil nám spací vak a ešus späť do rúk so slovami. "Chlapci, dáte mi to potom, ja mám vonku ešte prvé kňazské požehnanie ľudu." Tak sme vzali naše dary a rýchlo si sadli do jednej z kostolných lavíc. Tam nám to došlo. Smiali sme sa potajomky, veď sme boli v kostole, ale tak, až nám slzy tiekli po tvárach. Niektoré staršie vedľa stojace panie sa už aj začali nad nami pohoršovať, nuž sme z kostola radšej rýchlo vybehli. Stanka som spoznal už za bizarnej situácie. Zomierala mi v nemocnici mama. Šiel som utrápený za ňou. Mala 44 rokov a ja som bol vtedy ledva 21 ročný. Mama zomierala na rakovinu. Mala bolesti. Musel som inokedy naháňať injekcie od sestričiek, či inak sa snažiť jej pomôcť. No teraz sa mi naskytol nezvyčajný pohľad. Mama v posteli polo ležala - polo sedela. Ruky pozdĺž tela na perine, tvár vyjasnená. Vedľa nej sedel na stoličke pri posteli mladý vysoký muž. Bol na hladko oholený. Vystríhané vlasy na ježka mal ryšavej farby. Vyzeral veľmi solídne. Pod krkom mal biely kňazský golierik, inak bol v čiernom. Chodil dávať smrteľne chorým prijímania. Pritom sa zoznámil s mamou. Obľúbil si ju. A tak po prijímaní za ňou zaskočil na izbu. Tu som ich našiel. Mama počúvala a Stanko so svojím solídnym výrazom jej pri posteli hral na ústnej harmonike známu pieseň zo slávneho indiánskeho filmu Vinetou.

---