Letná daždivá noc

Boli tri hodiny ráno a stále som nemohol zaspať. Niekde nado mnou hučali sirény všetkých problémov a povinností, ktoré mi v poslednom čase prerastali cez hlavu. V posteli som sa prehadzoval s rovnakým nepokojom, ako lejak, ktorý vonku bičoval chodníky a cesty. Vstal som a pohľadom za okno som sa nechával unášať dažďom, meniacim sa v kalužiach na krúžky pripomínajúce lasá, ktoré sťahujú môj krk.
            Zrazu sa spoza rohu vynoril tieň osoby, ženy, ktorá pokojne kráčala ulicou pod mojim oknom, akoby jej dážď poskytoval blahodárnu masáž. Svetlá pouličnej lampy postupne vyfarbovali jej čierne siluety do premočených kvietkovaných šiat, dlhých medených vlasov a alabastrovo bielej pokožky. Dievča zastalo pod lampou a pozrelo nahor, presne tam, kde som ju spoza okna pozoroval. Intuitívne som zastrel žalúzie tak, aby ma nemohla vidieť. Ona mi však zamávala a prenikavým pohľadom ma prinútila pretočiť žalúzie do pôvodnej polohy. Gestom rúk som sa spýtal či komunikuje so mnou. Len prikývla, podišla bližšie k môjmu oknu a na perách zanechala zamatový odkaz: „poď von.“ Celé to bolo príliš neskutočné, aby to mohla byť pravda. Zakýval som hlavou, že to nepôjde. Len sa usmiala a prešla pár krokov, aby bola lepšie osvetlená. Na improvizovanom javisku pod reflektorom pouličnej lampy sa uklonila a v rytme dažďa predviedla to najkrajšie flameco, aké som kedy videl. Kvapky vyletujúce z jej premočených vlasov a šiat sa vo svetle premieňali na plamene, ktoré s dokonalými pohybmi jej tela pretvorili našu ulicu na kulisy z opery Carmen a mňa presvedčili, že skutočne len snívam. Na záver mi poslala priesvitný bozk a spolu s ním opakovanú prosbu, aby som zišiel dolu. Hľadel som na ňu ako na prízrak. Poštipol som sa do ruky, tak ako vo filmoch, aby som zistil či spím. „To nebude spánok,“ povedal som si, hodil som na seba rifle a tričko, zabuchol som dvere a bežal dolu po schodoch.
            Zastal som pod prístreškom vchodu a zahľadel sa na miesto, kde predtým stála. Nebola tam. Rozhliadol som sa všade navôkol. Zdalo sa, že zmizla. Asi to bol skutočne iba sen. Ešte raz som očami prebehol okolie a keď som nič nespozoroval, rozhodol som sa vrátiť do postele.
„Ha ha, neznáma kráska tancuje v daždi pod mojim oknom,“ smial som sa nad svojou hlúposťou a pripadal som si smiešny.
Otvoril som vchodové dvere, keď sa jej hlas ozval tesne za mojim chrbtom.
„Myslel si si, že sa ti snívam?,“ povedala a mäkučko sa zasmiala.
Už som sa zmieril s tým, že bola len halucináciou a preto ma jej prítomnosť vyviedla z miery.
„No, hm, vieš. Áno.“
Nastala chvíľka ticha, ktoré vypĺňalo len klopkanie dažďa.
 „Kto si?,“ zosmolil som krátku, ale konečne zmysluplnú otázku. Stál som proti lampe a tvár neznámej som preto nevidel. Len v náznakoch som tušil nenápadný úsmev. Opäť som zapochyboval o jej skutočnej fyzickej prítomnosti a tak som načiahol ruku a vystretým ukazovákom som prešiel po jej ramene smerom dolu až k prstom. Pokožku mala mokrú, no predsa teplú.
„Existuješ,“ skonštatoval som len tak pre seba.
Nereagovala.
„Ehm, nechceš ísť hore, osušiť sa, dať si čaj, alebo tak? Nepožičiam ti dáždnik?“
„Nie, nikdy mi nebolo lepšie,“ povedala neznáma a opäť sa zamatovo zasmiala.
 „Poď,“ chytila ma za ruku a viedla ma nočnou daždivou ulicou.
„Kam, kam ideme?“
„A ako sa vlastne voláš?“
„Kde si sa vzala pod mojim oknom?“
„Poznáme sa?“
„A čo to má všetko znamenať?,“ zavesil som do vzduchu veľa otázok, no ona jednu za druhou nechávala bez povšimnutia rozplynúť v tme.
Kým som sa spamätal, stáli sme za sídliskom, na okraji veľkého poľa s obilím.
„Poď sa milovať,“ povedala s nenútenou prirodzenosťou, prešla pár metrov do poľa a ľahla si do vetrom uležanej pšenice.
„Čo??,“ bol som si istý, že niekto z nás dvoch je blázon.
„Poď sa milovať,“ zopakovala ešte prirodzenejšie a zhodila si z ľavého pleca ramienko šiat.
            Chvíľu som na ňu nemo hľadel. Bol som premočený do poslednej nitky a v hlave mi prúdilo tisíc myšlienok, ktoré sa nakoniec utriedili do jedinej. Tým bláznom som ja – Leží predo mnou najtajomnejšia žena, akú som kedy stretol. Je vzrušujúca, krásna, chce sa so mnou milovať a ja, ja nad ňou stojím ako kamenný stĺp a premýšľam, tak ako vždy, nad nepodstatnými hlúposťami.
            Život je asi plný zbytočných otázok, pomyslel som si a ľahol som si k nej. Prestal som premýšľať či je bosorkou alebo anjelom. Prestal som skúmať či spím, bdiem, alebo trpím halucináciami. Prestal som hľadať podstatu všetkých vecí a v tom okamihu som ju našiel uprostred noci, počas letnej búrky, na pšeničnom poli, kúsok za sídliskom, v tom maličkom priestore medzi mnou a krásnou neznámou, s ktorou som sa miloval.