Dlhá báseň

prosím nechaj ma tak
prosím nehovor mi že to prejde
viktória máš také meno
z ktorého je závrať
vysoko z tvojich ihličiek
viktória si tak nízko na vysokých podpätkoch
udrž si to tajomstvo ktoré neexistuje
a vezmi si ho do hrobu
ja som ťa nestvoril
ja ťa pochovám ako myšlienku na cigaretu
keď prší do okna
aj vrany majú kam ísť
ja niekde som a nemám kam ísť
zdravím priateľov  neobratnými gestami
a na ústach mám rovnú priamku
sú básne dlhé ako modlitby indiánov
tie sú možno bez slov
ale v noci sa písanie mení na dôležitú prácu
som osamelý chlapec nad klávesnicou
a neverím ti... ani ty mne... nikto mi neverí...
akoby to nebolo jedno... žijem... stále dýcham...
mám čo povedať... len nie tebe... a niekomu to raz poviem...
akoby to nebolo jedno... mám ešte cigarety a dôležitú prácu...
točí sa to dookola... viem že teraz tiež sedíš a čakáš...
čakáme na vlak ktorý sa vyrúti z tunela
a vyzdvihne deti tmy z perónu...
dívajú sa jeden po druhom a v očiach nemajú
žiaden súcit ani lásku... možno k sebe... aaaauuuu...
ak sa niekto otrlý dostal až sem... tak vie...
som robot... nemám srdce... som produkt doby kamennej...
moje obvody sú porušené ale ja mám servis za rohom
v rukách držím činky a mením rôsol na oceľ
dýcham z plných pľúc
snažím sa poraziť samého seba... snažím sa
o čokoľvek... len nie o smrť a život... to nie je voľba...
nevrátim sa nikdy späť... všetko odchádza preč...
zapálim si cigaretu a zabudnem na prácu

---