Československá literární komunita

Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.

Přidejte se

Kto sa chce hrať, nech sa pohrá...

24. 01. 2008
9
0
2558

Slovenský vstupný text do klubu korektorov... Opravte chyby (ak je tam niečo nie úplne jednoznačné, napíšte, ako by ste to riešili aj viacerými spôsobmi)... Veľa zdaru (a dobrých nervov;) )!!!

Len by som Vám chcela na úvod povedať, že to tématicky príliš nesedí, ale hádam to nebude robiť veľké problémy;)

 

boxér a dieťa:

Kdeaký blbec by mohol mať dieťa.Ale bábatko?Ešte štastie,že môj kamoš boxér( preborník v svojom obore )o ktorom dnes písali v novinách je celkom citlivý chlap a zdá sa,že má dosť času.Jeho manželka je modelka a preto na bábatko veľa času nemá.Vždy mu len strčí dudlík do pusinky a zavolá drahého,nech sa o ten drobizg postará.Keďže je to môj kamoš,tak som mu dal na naordeniny fenku buldoga.Veľmi sa potešil aj keď žena mu potom nadávala do absolutných blbcov a natvrdlých bláznov.Vraj tá obluda môže dieťa zabiť.Ja jej dám takú obludu.Tá bola úplne posadlá tou svojou teóriou,že kdeaký čiernejší pes prináša smolu.Svojmu manželovi furt radila nech si na mňa dá bacha.Akožto nie je tupec si nenechal si pristrihnúť krídielka a často zájdeme spolu na burčák či dva deci vínka.

Vraj to má s nami dvomi ťažké jeho žena.

 

Mimo:

Pomlsať si na skutočne kyselom a skyslom vraj nezávadnom nula celá sedem desatín tučnom mlieku je radosť. Keď to zrovnám z vinným mokom, tak mi je na plakanie. Aj tak mi tento preslov nepomôže( a radšej sa nechám zachvátiť tým príjemným mravenčením po chrbte v momente, keď ma prejde auto na prechode prechodcov ).

 

Zubár:

Už ako bábo som sa cítila byť povolaná k zubarine. Celé dectvo o prázdninách som sa chodila pozerať do laboratorného komplexu, ktorý bol hneď pri našom baráku. Fest som to chcela vedieť a chápať tomu, ako vyzerá skus, otlačok či čo to vlastne mama hovorila, že tam robia?

Dnes som už na výške a vidím, že byť zo študentami je občas fakt veliká hrôza. Ideš si len normálne odkusnúť z tej mlsnoty alebo len použiješ blbú pomazánku na chlieb a už ti začnú nadávať, že ledabyle do seba pcháš samé smetie, že sa mi skazí ďalšia ploška nejakého blbého zubu a oni my budú musieť cezčas robiť blombu. No strašné, akoby som ja ich nikdy nemusela priať, dávať inekciu, takže čakať ďalšiu polhodinu a tak. Proste fasa. Dojednať sa s nimi nejde, to si radšej zbehnem do liekarne a kúpim si niečo na obranu voči kazu.

 

 

Iné:

Fest som neznášala, keď mama robievala drškovú polievku a jej stále kritizovanie, že nehovorím ľúbozvučnou slovenčinou a používam samé čechizmy či kieho ďasa. Nemôžem predsa za to, že všetci naokolo furt hovoria furt, sáčok a nie vrecko (či vrecúško). Ale že ja musím ako blbec ísť furt kupovať jej šafrán, jasmín, liezť furt na tú krpatú jabloňku v záhrade a niečo orezávať...tak to už je každému jedno.

Raz sa všetko zmenilo. Akoby my mama začala viac rozumieť. Spýtala sa ma dokonca,„Bea? Nechceš sa na niečo naučiť hrať?“ Akoby prestala byť úplne krvežíznivá alebo mi prestala závidieť, že ja mám talent na hudbu a jazyky (ona vraj na varenie, haha). Tak som začala chodiť na arabštinu (vraj tento jazyk raz pôjde do popredia) a hrať na gitaru. Na oplátku som občas bola vyvesiť prádlo a povedať, ako mi chutná obed (len som k tomu stolu prikuľhala a cítila sa ako sebevrah, či skôr masový vrah všetkých, ktorým moja mama kedy bude vyvárať).

 

Rozprávka o visacom zámku a jeho pomýlenej idee:

Bol raz jeden zámok, ktorý sa rozhodol visieť a tak sa stal visiacim na bedni zvanej Posadnutý Šróbovák. Jeho minulosť siaha do dávnych dôb, ale pre skrátenie si povedzme, že to bol taký (vyziably, zbytkový, načernalý a černooký)nalezenec. „Chcel by som byť radšej plátený, pre mňa za mňa porcovaný aj prehnilý, len nie taký štandart ako sú aj dráty, kovové kelímky.“ Mi raz povedal.

A ešte pridával: „Môcť si tak zatančiť, poškádliť si s niekým, byť ako amfóra, ktorú ľudia obdivujú. Ach, jáj!“ Lenže bohužiaľ tento jeho požiadavok bol prezpríliš nesplniteľný. A tak namrzený skoro chybil. Stačil púhy maličký okamih a bol by na uhol. Ľuďom sa asi začal zdať nepoužiteľný, tak ho hodili do pripraveného rošta. Našťastie boli neďaleko jeho (taktiež kovový) kamaráti kružítko, naviják a držátko, ktorý ho spoločnýmy silamy odtiaľ vytiahli ešte pred zapálením ohňa.

A tak sa milé deti, končí naša rozprávka šťastne a odvtedy sa náš milý zámok rozhodol byť šťastný sám sebou(a nechcel byť už ani tác, kartáč, či vodítko).

 

PS:Nehnevajte sa na mňa za toľko chybičiek krásy, keď ja som sa snažila to napísať bez chýb, lenže už som spĺznutá ako starý pes (nespala som celú noc) a to všetko len a len kvoli vám...no dobre, vada bude niekde vo mne;)

PS:2:To večšie písmo, aby sa Vám to dobre čítalo;)) (Už ukeťám na vlak!)


Na psaní názorů musíte mít ověřený email.
Sdílení
Nahoru