Pre ňu...

Na odmastený hárok internetového papieru o veľkostí zapaľkovej krabičky bez adresy a bez mena úplne inkognito. Píšem Ti list, aj keď Ťa nepoznám a Ty si nikdy nevidela mňa a predsa Ti píšem naplnený citom. A možno niekto, kto nás nepozná bude uvažovať, ako znudený filozóf, ako pokazené rádio nad tým, čo mu žily netrhá. Nad oným odmasteným hárkom, nad mojím vyznaním pre Teba, ale čo nás po ňom, nech si trebars celý život láme s fajkou v ruke svojú z hlavy šedinu. Hlavne, že opäť je ráno, že dneská nefúka a ty nemáš hľavy bôľ. Píšem Ti, tak ako chcel som, možno už včera, a možno ešte pred mesiacom, len akosi nedodali klávesy, tak preto tak neskoro - prepáč! A možno ani nie je dôležité, či dneska, či včera, a či pred mesiacom, hlavne, že píšem, a že vieme - my dvaja o čom sú tie slová jednoznačne ukryté v medziradkovej psychológii oného odmasteného hárku internetového odo mňa, pre Teba - papiera. V peeskových sférach v úplnom závere vystužené dvojitými písmenami píšem stroho ! Všetko dobré, hľavne zdvravia, a jedný kľúče. A potom, možno o mesiac, možno o tyždeň, pod naším javorom. Však zavolaj stále som - Tu, iba pre Teba.

---