Keď obesia ma !

Na drevené háky. Zo storočnej šibenice. Za názory a za písmenka. Z učebnice . Čo písal som z lásky po večeroch. Pod vrhajúcim tieňom. Pri sviečke – husacím brkom. Namáčajúc v kalamáre. Keď budú ma, sťa trestanca. A vraha nájomného. Úzkou uličkou Viesť pre výsmech nahého. Len lastovičky z môjho domu Nebojácne budú mi. Do kroku štebotať. Na úzkom konári Stromu lipy, Čo sadil som S otcom ešte, ako dieťa. Keď nechyroval som. O písmenkách revolučných. Keď netušil som Kam cesta žitia – zláka ma ! A dnes hania ma svedkovia. Za pár drobných – podplatený. Tak ako Krista v dobách dávnych. Tí čo ešte pred pár dňami. Chodili si ku mne – po rady. Dnes, akoby ani pravdou nebolo. Že v rodnom mojom stane. Z čaše vína so mnou víno vypili. Dnes hania ma ! Ako pravoverní – nepriatelia. Ako keby – by ma ani nepoznali. Keď obesia ma na drevené háky. Zo storočnej šibenice. Vo vánku sladkom V mojej sa budem - krajine rodnej. V pokoji povievať. Darmo sa tešia. Že reptať snáď budem. Ja hláska im k radosti – nevydám. Vopred sa lúčim moje košiare. Moje stráne. Ovečky. Vopred sa lúčim aj s Vami Dievčatá, čo lásku som. Vám všetkým sľúbil. Verte mi prosím. Že jednu s Vás. Naozaj som ľúbil. Nebudem vravieť po mene. Nech smutne nie ste - ostatné. Nech na hrob kvetinku. Každá mi z Vás - zanesie. Písal som o potrebách. A myslím, že nebolo. Nič na tom zlé. Že nerúhal som sa. Keď vravel som hlasom svojím. Že národ môj za služby svoje. V rodnom – jazyku Zaslúži si liturgie. A dnes ma. Vešať za to idú. A keby aspoň. V poslednej vôli. Rozlúčky v rodnom Dopriali mi. Tak by som v pokoji Na drevené háky. S vedomosťou v duchu. Že nebol márny. Môjho boja. V tieni sviečky dohárajúcej. Mladistvého žitia – zápal. Že darmo som. Brko – po večeroch nenamáčal. Z duše svojej plnej – nenávidím. Keď sa ľudské plemä. Medzi sebou delí. Na kasty a na skupiny. Keď nedoprajú. Z menšín. Žitia ľuďom práva. Keď poza chrbát. Priatelia si o mne. Vravia. Klebety a poloklamstvá. Teraz im všetkým. Naplno vravím. Veď aj tak obesiť ma – chcejú. Z duše svoje, ešte nenávidím. Keď dietky. Pre radosť z materiálna. Sťa handry odkladajú. Do úschovy. Na úväzok plný. Ľuďom cudzím. Darmo preklínať ma budú. Darmo budú ruky. V päste spínať. Aj tak nezapriem. A nepodám sa ! Čo nenávidím – nenávidieť budem. Keď podľa farby Medzi sebou Ľudí súdia. I keď obesia ma ! Na strom. Na konáre. Tak myšlienok svojich. Tézy – neodvolám. Aj keby uplatiť ma chceli. Za drobné. A za papiere. Môjho srdca. Nekúpia si zápal . Ja radšej . V presvedčení. Že som nepodľahol. Na zelenom. Uprostred rodných stráni. Povievať sa. Strome budem. Darmo mi podlo. Matku k nohám. Darmo mi hádžu. Aj tak . Myšlienky svoje. Neodvolám. Aj keď slzy. Zmárajú ma matky. Do bolestí. I keď obesia ma ! Na drevené háky. Zo storočnej šibenice. Za názory a za písmenka. Z napísanej učebnice. O takte a o morálke. Napriek tomu. A napriek slzám. Predsa, ani slovko. Z myšlienok mojich. Napriek tomu. Neodvolám ! Z hnusu . Preklínam a protirečím. Tých, čo zarábajú. Na nešťastí. Čo detskú dušu. V drogách a v alkohole. Mučia pre peniaze. Tých, čo polonahé. V aktoch fotia. Detské telá. Nedozreté. Možno mi. Niekto. Povie, že som blázon. Že dnes je taká doba. Že je to moderné. A že tak sa musí. No darmo, by ma chceli. K dobe tejto priučiť. Ja dušou svojou – romantika. Preklínam ! A hlasom svojim protirečím. Neznášam. Keď spoza chrbta. Dívajú sa. Cudzí do súkromia. Keď otvárajú listy ! Keď k životu. Ma podľa seba - nútia. Na papier. V prítmí. V panských kobkách. Manifest – tento. Naposledy – píšem. Odsúdený. Na samotu. K odvahe sa zmáham. Čo som nikdy Predtým – nemal. Z duše svoje nenávidím. A tlak - srdce. Zdvíha mi pritom. Do maxima. Nenávidím. Keď podlo. Tí, čo milovať by mali. K nenávisti učia. Keď chvália majstra. A obraz – z rúk jeho. Nehorázne pritom hania. Nenávidím. Keď pre lásku. Na kríž vedú. Keď tí čo vzorom. Mali by byť pre ostatných. Neprávosti činia. Preklínam a haním. V písmenách. Na papier – daných. Pokrytcov a bláznov. Z pochabej dnešnej doby. Tak odsúďte ma ! Kľudne – prosím. Aj tak dávno. Medzi Vami. Miesta nemám.

---