Zahrada ticha

To, čo na tejto básničke tak provokuje k emotívnym komentárom, je asi príkry kontrast medzi uhladeným, komorným, baladickým daktylským rytmom, ktorý na svoj zbožný obraz automaticky umravní aj jambické úvody niektorých veršov, a naturálnymi, mierne povedané ľudovými rýmami. Teda – na jednej strane textu nemôžeme uprieť vzácnu, vážnu, až dojímavú rytmickú pravideľnosť, na druhej strane, nemôžeme nevidieť/nepočuť tie detsky bezstarostné (nechcem povedať slaboduché) rýmy. A ako to už býva, kde sa dvaja bijú, tretí... sa obkúňa (upejpá) dačo rázne povedať, vyjaviť. Tak sa stalo, že sa obsah – lebo o ňom je reč – iba pohodlne vezie: nepolemizuje, neprovokuje, nevzrušuje, nevzdoruje, nedráždi, len si tak nejak ticho mrmle svoje. Nerušene, čítankovo sentimentálne, pateticky a naivne sa v ňom rozjíma o nadčasovej spravodlivosti "prirodzeného" zániku podľa vzoru lyrického subjektu. Alebo inak. RYTMUS Dobrý, zvládnutý. Aj keď neviem odhadnúť, či nie viac intuitívne, ako zámerne. RÝMY Bezcenné. Takto formálne ustrojená báseň totiž silne exponuje práve slová v rýmových pozíciách, tlačí na ich významový i obrazotvorný potenciál, ale zo slamy mušt nevylisuješ. Dokonca si myslím, že ak by si sa ich v tejto básni celkom vzdala, bolo by to vypálilo lepšie. Možné východisko: učiť sa na absolútnych majstroch: Kryl, Krchovský, Trinkewitz... Plus koncentrácia a trpezlivosť. Spontánne rýmovanie prenechaj samoľúbym a zdezorientovaným raperom. OBSAH Staromilsky a technicky sem tam neobratne zacyklený v predsmrtných húľavách; fádny a stereotypný, s načisto klišéovitou pointou. Možné východisko: Veľmi odporúčam viac (seba)irónie, paradoxov, britkosti do toho rezignantstva. Aj s pocitmi malosti, odcudzenia, či dezilúzie sa dá vyrovnávať s hrdosťou. Aby to vzbudzovalo sympatie, možno aj zaslúžený obdiv tých, čo to nezvládajú. Ešte k rýmom... Spomínali sa gramatické ako neprípustné. No dnes sa to naozaj berie takmer ako úzus, ale čo s týmto: „Matka mi umíra Ale smaží řízky Pro svoje blízký Na laciném tuku Umírá ale smaží Tolik se snaží Odejít Bez humbuku" (Jiří Dedeček: Až budu sám /úryvok/) „smaží – snaží" je gramatický rým ako vyšitý, ale v kontexte tejto mrazivo vecnej básne o odchode matky, kde autor balansuje na samej hranici cynizmu, mi to vôbec neprekáža. A aby toho nebolo málo, nájdu sa v modernej lyrike aj takéto raritné extrémy (rekonštruujem spamäti, tak sa ospravedlňujem za chyby a možno pozmenenú interpunkciu; a zabudol som názov): „Asi bych to neměl nahlas říkat, ale nejhorší jsou kritici. Uvijte jim něžnou kytici, přivoní a hned ji začnou žvýkat. Autor prý se s nimi musí stýkat, chce-li se udržet na špici. Kdekdo však má křeč a zimnici, jen slyší to stádo z dálky hýkat. Já to chápu jako tradici, hadí slinou kolem sebe stříkat, šířit lepru mor a příjici. A že nemám valnou ambici, nechám sebou literárně smýkat, aniž mi to zhorší stolici." (Jiří Dědeček: ?...?) V tomto sonete je dávka gramatických a skoro gramatických rýmov na súčasnú poéziu úplne šialená. A predsa – aké je to husté, ironické, dôvtipné, briskné, lakonické, vynaliezavé... múdre. Aspoň mne sa to tak páči, ehm. Ale o dačo také by som sa vo vlastnej tvorbe predbežne ani nepokúšal. A ešte k Nohavicovi. Celkom vážne si myslím, že úroveň jeho textov je negatívne ovplyvnená počtom gramatických a inak neinvenčných rýmov. Prejavuje sa to najmä na posledných troch albumoch. Proste remeselne spohodlnel. koloušku, posledná vec – zaujato som sa rozpísal, ja viem, len to necháp egotanec zneuznaného školometa. Ja mám láskavé srdce. Fakt.