Ako som sa stretol

Dvadsaťdva hodín aj tridsaťštyri minút. Na fakulte bola dneska nuda, ale všetko som zvládol. Vzduch je dnes výborný, i keď v Bratislave ma stále prepadáva nejaký ten potĺkajúci sa smrad. Je tesne nad nulou, dobre sa mi dýcha a cítim sa príjemne čistý. Ona ma už čaká. „Prišiel som len o tri minúty neskôr a zasa mám pocit, že som debil. To ja by som mal čakať ju. Aj tak viem, že ani nabudúce sa z domu skorej nevytrepem.“

Vonia. Nie vôňa, čo by ma nejako dostávala, nič extra príťažlivé, no predsa si v mysli zapíšem taký absurdný bod k dobru.  Som vcelku spokojný. Prechádzame sa a ona rozpráva veľmi zaujímavo, také to klišé o zvláštnych pocitoch, načaté a zámerne nedokončené témy. Hrám tú hru s ňou. Ešte doma mi bolo pri predstave tejto pseudotajomnosti zle, ale teraz sa o ňu zaujímam. Teraz má dokonalý lak na nechty vínovej farby a vonku je skvelý vzduch(kde cítim aj to, ako dobre hoci nudne vonia). Pozerá sa ,aké už mám dlhé vlasy. Keď zakloním hlavu, sú až po zadok.

Dvadsaťdva hodín aj dve minúty. Skončila zmena v pekárni. Sedím v šatni na kovových tyčkách, čo tvoria sedadlo lavičky a trochu ma bolí hlava. Ani prezliekať sa mi nechce. Načo? Nechce sa mi ísť domov, aby som sa mohol vyspať, najesť, oddýchnuť si pri jalovej zábave a pokračovať. Plesk! Prudko sa v miestnosti ozvalo, ako som si vlepil. Načo rozmýšľam nad takými zbytočnými pičovinami? Nikoho, ani mňa to nezaujíma. Mám málo peňazí a výplata ďaleko. Cestou domov fajčím a pripadám si zlý, čo ma teší. Som sebavedomý. Mám vo vrecku zelený vyskakovací nožík a teším sa. Mám na tvári vyrážky zo zlej stravy a oslabenej imunity z chlastu a cigariet. Moje vlasy majú len jeden centimeter, ale do hola sa nedám, nech ma nikto neškatuľkuje.

Pridal sa ku mne kolega z práce. Je asi mentálne retardovaný, nuž ale pozýva ma na slivku. Že má narodeniny a pollitrovku domácej. Pijem s ním vonku na akomsi múriku v parku a poriadne sa s ním nudím. To je taký strašne nudný patrón, samé všeobecné veci, žiadny poriadny názor, len stupidita. V hlave prijmem významné rozhodnutie, že nenávidím všetkých ľudí okrem  svojej matky. Pripadám si zlý a dôležitý. Nepripúšťam si, že je to trápne. Ach, nech už to dopijeme a idem domov. A nech ja vypijem čo najviac.

Vôbec ju neberú moje nežné dotyky na drieku alebo hladenie líc končekmi prstov. Povinne sa usmieva. Keď niečo hovorím, zjavne je mysľou inde. Ale bozkáva sa so mnou dosť náruživo, má obratný jazyk. Klamem, že ten piercing v jej jazyku je super. Myslím si, že tam len zbytočne zavadzia a je nudný, ale na také veci sa proste hovorí, že sú super. Ona sedí na lavičke a ja pri nej stojím. Rozprávam a fajčím cigaretu aj keď mi nechutí, ale kdesi vzadu v mysli sa klamem, že som si nezapálil z nudy. Je tu riedka tma. Rozmýšľam, prečo sme práve pri lavičke, kde nesvieti lampa.

Už som sa ho zbavil, vypil som z tej fľaše tri deci a on dve. Z toho mám dobrý pocit. Som nadrbaný a nasraný. Taký nasraný na celý svet, klasika.

„Hej, nemáš cigaretu?“ Pýtam sa nejakého chuja, čo klavíruje nejaké sračky do nekej baby. „Počkať, tá baba je dosť jeba!“

„Mám, jasné, nech sa ľúbi.“ a povytiahnem mu jednu zo škatuľky. Je tma, ale vidím, že má krvou podliate oči.

„Čo tu posedávate, pijete niečo?“ opýtam sa, potiahnem sopeľ a pozerám sa na tú ženskú. ona na mňa hľadí dosť pozorne.

„Nie, nie, len tak sa prechádzame.“ Odpoviem mu a všimnem si, ako ona na neho veľavravne pozerá. Vytiahnem si mobil a klamem, že už by sme mali pomaly ísť. Chcem sa ho striasť. Ona len hmkne.

„To jaký je telefón? Požičaj mi ho.“ Spýtam sa a rozbúcha sa mi srdce, lebo asi budem zlý.

„Nejaká nokia, ja ani neviem.“ Odpoviem sucho a naznačujem jej, aby sme už šli. To s tým požičaním som akože nepočul.

„Hej, počkaj!“ Zvýšim hlas a vytiahnem z vrecka nožík, ešte má čepeľ nevysunutú.

Obzriem sa a viem, čo má v ruke. Na telo mi spadnú akoby horúce plienky, hnusný pocit. „Keby tu nebola ona, tak utekám.“

„No kamoško, nerob pičoviny a žič mi ten telefón do piče!“

„Ja zavolám políciu.“ Hovorím mu ustupujúc.

„Kokot.“ Pomyslím si a nechám vystreliť čepeľ. Vzrušenie a strach, trasiem sa a potia sa mi ruky.

„Keď chceš, ja ti dám môj telefón.“ Ozve sa ona zlomeným hlasom.

„Chuderka.“ Pomyslím si a trochu sa zatackám dozadu. Som stále viac ožratý a chce sa mi cikať.

„Chuderka.“ Pomyslím si a pocítim zníženie strachu, keď badám, ako sa tacká. Hýbe ma aj láska z toho, ako sa bojí.

„Dobre, dobre, dám ti ho, ale schovaj to.“ Poviem naoko bojazlivo a registrujem ako sa od čepele  matne odráža oranžové svetlo vzdialenej lampy.

Nechcem nikoho bodnúť a intuitívne upažím  ruku s nožíkom, ale neschovám ho, nie som jebnutý. Natiahnem ľavú ruku pre telefón a máličko sa zatackám dopredu.

Podávam mu mobil do jeho prázdnej ľavej ruky a cítim, ako mi po pere steká sopeľ. Z celej momentálnej sily ho kopnem kanadou do rozkroku.

Tlak a bolesť ma hodia trochu dozadu. Zatackávam sa a v útrobách mi bije mohutný zvon, jeho rytmus mi vstreľuje až do temena. Padám na zem a hlava mi narazí na betónový chodník. Cítim pálenie na špičke penisu, pocikal som sa.

Chytám ju za zápästie a utekáme preč. Zaseknutý rozum, len vnímanie ako strach prudko klesá, ako ona neobratne uteká, ako v jednej ruke držím svoj telefón a v druhej ešte stále jej zápästie. Príde mi to komické. O chvíľu už sme dosť ďaleko.

„Už je ďaleko a nejde za nami.“ hovorím bolestivo zadýchaný, pričom potláčam absolútne nevhodný smiech. Do mysli mi vchádza cigareta.

„Hej, hej. Už je to v pohode.“ Dychčí. Vytiahne papierové vreckovky a jednu mi podá. „Utri sa.“ Povie milo, no bez úsmevu. Utriem si okolie nosa a ústa a na servítke zostáva množstvo riedkeho aj tuhého hlienu. Zahanbím sa. Vypýtam si ešte jeden a v rýchlom kroku k jej domu smrkám.

Štyri hodiny aj dvadsaťdva minút.  Sme v cukrárni. Ona rovnako vonia, usmieva sa, hladí ma, túli sa, robí veľa vecí, čo vie, že mám rád. S radosťou ochutná môj zákusok a plastovú stoličku si ku mne prisunie bližšie. Chytí ma za ruku a pobozká jej chrbát. „To už bolo trochu divné, ale o to viac ma to teší.“

Sedem hodín a jedna minúta. Prišla mi sms: „Len som chcela, že či máš zajtra poobede voľno alebo máš školu. Asi okolo tretej. Lebo si minule spomínal, že ti má tá prednáška odpadnúť.  Napíš, že kedy môžeš, chcem byť s tebouJ“

Zeleným vreckovým nožíkom si spokojne čistím nechty.