Cudzinec

Bože, ako som kedysi miloval noc! Jej vlhké plaziace sa tiene, čo vstupujú do omietok a vytvárajú odfarbené fresky, jemný dych molí v starých šatníkoch. A nehybnú okrúhlosť mesiaca v splne. Sedával som vtedy mlčky na parapete okna a vťahoval silu osvetleného sídliska.

Všetko sa to začalo v úplne bežný deň môjho života. Náhlil som sa starým mestom z práce na obed a oči som mal zapichnuté do chodníka. Míňal som postavy okoloidúcich, myslel na chorobu svojej ženy a na to, že ju mám napriek všetkému stále rád. Občas som zrak mierne nadviho. Vtedy, na ktoromsi z kostolov odbilo dvanásť, som zbadal tie nohy v lesklých nylonkách. Odrážali sa v slnku a vertikálny pásik na lýtku vyzeral ako vyšponovaná dážďovka. Alebo dlhý tenký had. Nezdvíhal som zrak vyššie, len som vnímal pravidelný poklus, na ktorý sa mi scvrkla táto postava. Nezahol som do ulice, kde som každý deň obedoval, ale kráčal som za postavou. Bolo horúco, okolo mňa sa mihali ponáhľajúci sa ľudia a slnko sa vpíjalo do zeme. Išla rýchlo ďalej, nespomaľovala, kráčala dobrých  päť metrov predo mnou a ani raz sa neobzrela. Netušil som, čo budem robiť, ani kam vlastne idem. Len som sledoval  tie nohy. Ich vysoké opätky sa do mňa zabárali. Celkom zreteľne som cítil ich ostrosť. Zrazu sa z jej nyloniek vyplazili dva hady a vydali sa smerom ku mne. Boli telovej  farby a mali výrazne zelené oči. Zastal som. Pomaly sa priplazili až ku mne, potom prefrnkli okolo a zmizli vo fúgach chodníka. Vydýchol som si a pozrel na hodinky. Stáli. Bolo na nich presne dvanásť a sekundovka sa nehýbala. Nechápal som, boli predsa nové. Necítil som už hlad, len túžbu dohoniť tú ženu. O chvíľu bola pred Manderlákom, stále ku mne otočená chrbtom. Vošla do domu a ja som zostal nerozhodne stáť. Po chvíli som tam však vstúpil aj ja.

 „Dobré ráno, miláčik,“ povedala a chytila ma za ruku.

Usmial som sa do paplóna. Nemal som zvlášť v láske zdrobneniny, ale od nej to znelo tak milo a nenútene. Už roky. Slnko sa pomaličky štveralo nad oblaky a ja som si predstavoval, že v jednom z nich ležím, tvarujem ho rukami a ona zdola vymýšľa, na čo sa jej môj výtvor podobá. Dnes sa mi nechcelo ísť do práce.

„Kedy odchádzaš?“ spýtala sa a brnkla mi do nosa.

„Keď mi ako správna manželka urobíš raňajky, napríklad takú praženicu s klobásou a k tomu upečieš pár čerstvých rožkov z magického droždia. 

„Jasné, už letím miesiť cesto,“ prehodila, otočila sa na druhý bok a tlmene sa zachichotala.

„Je ti na mojej požiadavke niečo smiešne, drahá?“

„Áno, že ak si tu niekto nainštaloval kameru, musí sa na nás dobre baviť. Zdravím vás, pane,“ zakývala rohu našej spálne. Zbystril som pozornosť. V poslednom čase rozprávala zvláštne veci, ale toto som bral ako žart.

„Vedel by si sa milovať s mužom?“ spýtala sa zrazu.

Prudko som sa otočil. „Čo ti to napadlo, preboha“?

„Čo ja viem? Teraz mi to preletelo hlavou. Čítala som jeden článok o tom, že muži okolo štyridsiatky častokrát zistia, že sú vlastne homosexuáli.“

Predstavil som si ju chlpatú s o oktávu hrubším hlasom a striaslo ma.

Vošiel som do domu a ako naprogramovaný som vyšiel na piate poschodie. Zvláštne, zdalo sa mi, že cítim plyn, hoci som si bol istý, že v tomto starom dome zavedený nie je. Čakala ma, lebo na jednom z bytov boli pootvorené dvere. Vstúpil som a ohúrila ma absolútna tma. Šmátral som po kúskoch vzduchu, presiaknutých vlhkosťou a starinou, ale uhýbali sa predo mnou. Vydávali tichý plazivý zvuk, akoby ustupovali. Cítil som ju, vábila ma svojou vôňou. Bola zvláštna, ešte som takú zo ženy nikdy necítil. Postava ku mne zrazu pristúpila. Bola vysoká a pevná. Objala ma a ja som sa nedokázal pohnúť. Doteraz sa snažím vybaviť si ten pocit. Cítil som silné vzrušenie a náhlu túžbu vidieť jej do tváre. Našmátral som v nohaviciach zapaľovač a zdvihol ho do výšky jej tváre. Otriasol mnou výbuch.

„On mi to povedal...“ opakovala stále dookola a triasla sa od plaču. Vedel som, že ju to kedykoľvek chytí, stačil slabý podnet.  Lieky ju tlmili, ale z jej hlavy tie bludné predstavy nikdy nezmizli.

„Miláčik,“ hladil som ju jemne po vlasoch.

„On mi to povedal!“ začala metať hlavou po vankúši a zadúšala sa slzami. Nepýtal som už kto. Jasné, že ten v jej hlave. Cudzinec, ktorý už roky sledoval, čo sa u nás deje a mal nainštalovanú kameru v našej spálni. Spočiatku som sa s ňou hádal, vysvetľoval, smial sa, zúril, ukazoval prázdne miesto na čerstvo vymaľovanej stene, ale nič nepomohlo. S vážnou tvárou sa na mňa pozrela a pomaly, dôrazne povedala: „Ty tomu nemôžeš rozumieť.“

„A čo ti teda povedal?“ spýtal som sa totálne mechanicky. Posadila na posteli a s divým pohľadom v očiach mi povedala: „Že si sa tu, v našej posteli, miloval s mužom. Že si homosexuál!“ A opäť sa kvílivo rozplakala. Bol som na takéto výlevy zvyknutý, aj keď toto tu ešte nebolo. Vedel som, že keď sa upokojí, bude opäť všetko v poriadku. Tie posledné lieky boli naozaj dobré.

Zobudil som sa celkom spotený a v hrdle ma štípal dym. Počul som len zvuk budíka - tikal splašene a arytmicky ako moje srdce. V prvej chvíli som sa zľakol, že horí náš byt, ale zrazu som už cítil iba tú zvláštnu vôňu. Otočil som sa k svojej žene a v rannom opare som rozoznával jej vlasy. Zdali sa mi bledšie. A telo, ktoré vedľa mňa ležalo, bolo veľké, určite väčšie než jej. Zasvietil som nočnú lampu. Po izbe sa váľali porozhadzované fľaše od vín, zvyšky jedla, rozhádzané kúsky oblečenia. Cez stoličku boli prehodené nylonky. Zavrel som oči a dúfal, že sa mi to iba sníva. Keď som sa ich odhodlal otvoriť, z tých tenkých čiar sa vyplazili dva hady. Smerovali k stene a zmizli v nej.  Nie,  to nemôže byť pravda! Je to predsa ten sen, tá tvár!  Vyskočil som z postele, a vtedy sa  postava otočila. Hľadel som na pekného muža. Bol ešte ospalý a mal  krásne, pravidelné črty. Dlhé vlasy mu splývali po lícnych kostiach a dodávali nádych svätosti. Jediné, na čo som myslel bolo, že sa asi zbláznim.

„Dobré ráno,“ povedal s milým úsmevom.

„Čo tu robíte?“ zvrieskol som a obliali ma studený pot.

„Ja?“ spýtal sa s nefalšovaným údivom. „Ja tu žijem. V hlave tvojej ženy.“

Zatočil sa so mnou celý svet a vtedy sa otvorili dvere. Stála v nich ona  s kufrom a krotkou tvárou.  „Bude to tak lepšie. Už dávno som tušila, že ťa miluje. Nevedela so, ako ťa na to pripraviť.  Nepotrvá dlho a zvykneš si naňho. Aj ja som si zvykla. Je... Ale veď ho spoznáš...“

Otočila sa na päte a ja som len tak bez županu vybehol za ňou. Zbehla po schodoch s rýchlosťou blesku, akoby bol kufor v jej pravej ruku úplne prázdny.  Kričal som ako šialený, chcel som ju zastaviť. Z bytov začali vychádzať susedia. „Ak neprestanete, zavolám políciu,“ vyrútil sa na mňa jeden z nich. Zaspätkoval som do bytu.

Sedím v kaviarni hotela a píšem jej stú esemesku. Viem, že sa nevráti. Viem, že som ju definitívne stratil. Zrazu mi pípne mobil a ja si otvorím novú správu. „Už nikdy ťa neopustím.“ Podvedome sa pozriem hore na oko kamery nad barom. Priateľsky na mňa zažmurká. Očami hľadám východ, ale nevidím žiadne dvere.

„Doneste mi víno,“ hlesnem rezignovane na okoloidúceho čašníka.

„Prepáčte, pane, ale tento alkohol tu presne od dvanástej  nepodávame. Máme niečo lepšie,“ postaví predo mňa tácku s bielymi pilulkami. „Dnes v noci to bude na účet podniku.“