Rušte. Prosím.

Nikdy

nie je tak chladno,

aby nemohlo byť ešte chladnejšie,

až za srdce zachádza 

a na duši sa robia záveje,  

keď zo skrytých sĺz vločky

na plechových stenách príbytkov a bunkrov

rodia kvapky.

 

Nikdy

nie je tak mokro,

aby prvý dážď, čo potom príde,

nerozvodnil riečku,

nepobúral priečku deliacu ťa od potreby

platiť

svoje dlhy, nebyť iba z hmly

a smogu

zámka do brlohu.

 

Nikdy

nie je dosť ticho

na hádzanie špendlíkov o zem -

na ilúziu, že číry cvengot kovu, vykuje nádej

o nákovu,

o klam, že i stružka

slovom podrytá

 

nie je zložitá.

 

Nie, nikdy nie je prineskoro,

byť kvapkou,

riekou,

trochu morom,

čiastočne vlnou v nekonečne

a sľúbiť guli ohňom večnej,

že príde isto nové ráno!

Tak hľadím -

možno ustarano

s lícom už trochu o sklo skleslým,

ako tu prstom na svet kreslím

kruhy a krúžky,

ktoré nosím

pod svetrom;

 

tak len rušte, prosím.

 

---