Sanatórium

 

 

Jura sa na mňa pozerá, premeriava si ma a s uznaním vraví:" Vieš prečo sa on tak všetkému smeje? On si to

predstaví všetko čo sa deje. Jak mu ten fták naozaj odletel. To je expert čo?To im povedz ako to bolo v tom Brne.

                                        "To už počuli,"bránim sa. Nebudem sa predsa opakovať. Ale aj tak ma prehovoria a o chví

ľu už spustím. "Naslopali sme sa s Germánom a mňa ráno upratovačka metlou vyháňala zo stoličky. Behala tam

s vysavačom a ja si veselo spím. Zdrhli ste mi vy hajzli."

                                        "Ignác ty čo si ticho? žďuchá doňho Vajda. Ako to bolo s tým žeriavom? Ako to bolo, keď ste

s Janom zaspali v tých bytových jadrách čo boli naukladané, pripravené na montovanie medzi panelmi. V bytových

jadrách zachrápali." Vajda sa na chvíľu odmlčal a tak mu Jura povedal aby pokračoval.

                                        "Zachrápali a žeriavnik ich vytiahol  až hore na poschodie. Jano spal vo vani a Ignác v umy

vadle. S tým sa nepochválili dozvedel som sa to od Hajláka. Viete od ktorého čo Hajluje keď je opitý."

                                        "Tak to nebolo,"bráni sa Ignác. Žiadny žeriav nás nevytiahol a nespali sme vo vani ani v umy

vadle. Spali sme v byte na zemi. Na gumolite."

                                       "Nejak si sa rozjel gembler,"vravím Vajdovi uštipačne. Vajda rád hrával automaty. Robil čašní

ka v herni. "Trochu si si popridával. Spali sme, ale nás nikto nevytiahol. Bolo to v hotovom byte. na stavbe sa vždy

preháňalo. Jeden z našej partie išiel maľovať byt a zobral si, požičal si tapetovací stroj. Zaberie to dosť veľký pries

tor. S doskou je to tak šesť metrov. Ten náš kolega sa s týmto náradím roztiahol v jednom činžiaku na chodbe a

stále si rozsvecoval svetlo na chodbe. Niekomu sa to nepáčilo a tak ho vyhnal. Ale v robote sa to rozprávalo inak.

Parťákov syn si všetko vymyslel. Rád podpichoval. Potom si doberali Brdu:"Brdo, čo ako to bolo s tým strojom?

Najprv letel stroj a potom Brda dole schodami."

                                         "To sú makáči,"nedal sa Vajda.

         Vraciam mu to a vravím:"Toto je čašník. Dojdem na pivo za ním a on stojí pri automate a krmí ho. Zbadal ma

a hraje si ako keby sa nechumelilo. Ja by som tam nehodil ani korunu. S tým sa pochvál gembler....Pochvál sa ako

sme išli do Hodonína. Išli sme z roboty a v Holíči sme mali prestúpiť. Tam zrazu vravý ako sme vyliezali z vlaku, že

on nejde a celú cestu nič nepovedal, že nejde. Sľúbil mi to. Ja som myslel, že ho vtedy zabijem."

                                         "Vieš čo,"povedal Vajda smutne. "Ani teraz to nie je lepšie. S Jurom sme si pred chvíľou

vraveli, nie , že by sme nechceli, ale sa nám to zvrhlo. Vieš,"priznáva, "ani sa nám tam nechce ísť na ten čunder.

Do toho Hodonína som vtedy nemohol ísť. Musel som ísť domov. Toť Jura sa pohádal s babou a mňa tlačia topán

ky a moja chcela ísť s nami a nechcela ma pustiť."Bojovne zakončil Vajda.

                                      "Tak si to mal povedať predtým a nie až keď vystupujeme. Tak preto ste boli takí chytrí. Keď to

nepochopí baba......čo to máš za babu? Tlačia vás boty?"

                                      "Jeho!" vykrúca sa z toho Jura.

                                     "Vy ste teda borci. Tak teda nejdeme. Serieme na to,"poviem znechutene. "Ideme domov,"prispo

sobujem sa ich zlu. Som nahnevaný. "Ani mne sa nechce,"vravím.

                                     "Poďte, neserte sa. Keď nepojdeme budeme toho ľutovať. To je iba taká nechuť na začiatku. Uvi

díte, že bude o chvíľu dobre. Je to ako keď maľuješ u niekoho a niečo nezatrieš. Serie ťa to iba chvíľu.Vykašleš sa 

na to a aj majiteľ sa na to vykašle, keď mu to nepripomenieš. Za týždeň vás to nebude trápiť ani jedného. Aj v tomto 

nechuť sa stratí. Viem o čom hovorím.

                                     "Ty sa strať,"povie Vajda podráždene Ignácovi.

 

---