dejiny lasky

a tak sedím

preosievam ten oheň v duši a bojím sa vyšľahnúť

komu ublížim

koho poteším

či nezhorím

bože prečo si ma opustil

- stotník mi ponúka špongiu s octom -

chcel by som vína trošku

nemyslieť aspoň okamih

prespať to odumretie jari

však niekto krvilačnejší ako Kálí žiada si trápenie

tak trp

preosievaj si v dlaniach zarastajúcich samotou

to zrno ktoré aj tak hodíš na asfalt

kde rýchle autá si nevšimnú Tvoje klíčenie

a tak ležím hľadím Ti do očí a nie som sám

si to čo nazveme občas láskou

občas ružami s tŕnim 

občas prázdnymi hniezdami odumretých vtákov

som netopier čo hibernuje pridlho vo vlastnej duši

ten s tým horiacom mečom na bráne raja nás už nevpustí

len ísť

korunovaný tŕnim premieňať bolesť na víno 

čas na život

držať Ťa za ruky v ktorych ešte tepe pulz

ešte žiješ

ešte Ti neprerazili kopijou bok

ešte Ťa nevložili do jaskyne a

nezapchali balvanom

ja si počkám

na tretí deň vstaneš mi

láska a odídeme spolu za tie ruky plné

orgovánov a tepajúceho slnka spolu

tam

do nirvány

kde sa

vône čajov miešajú

kde orgazmus je permanentná skutočnosť