Československá literární komunita

Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.

Přidejte se

moc hriechu

05. 11. 2014
5
11
1275
Autor
Karamboll

     Vyrážam skoro.
     S kapsou prehodenou cez plece nehlučne zatváram dvere môjho príbytku a vnáram sa do nočnej tmy úzkej uličky. Snažím sa kráčať nehlučne, no i tak mám pocit, že každú chvíľu niekoho zobudím. Mal som ísť radšej bosý. Našťastie, závesy v početných oknách ostávajú nehybné.Konečne sa dostávam na koniec uličky a vykračujem už rezkejšie. O chvíľu som pri potoku na kraji dediny, odkiaľ vedie chodník na malý vŕšok. Tam sa už nadobro stratím z dohľadu.
     Na chodníku predo mnou sa začína slabo črtať môj tieň. Žiara svitania tlejúceho za horami silnie. Vidím v tom ďalšie znamenie. Tieň som vždy považoval za niečo,čo je za mnou a čo ma celé dni prenasleduje ako svedomie. Avšak práve teraz, keď som sa rozhodol zmeniť život, je to obrátene. Práve teraz ma vedie, rezko a odhodlane.
     V povznesenej nálade si spomínam na večer, keď ma navštívil Matúš. Ako som ostal zarazene stáť, keď odmietol pohár vína s tvrdením, že si ho už nikdy nepriloží k ústam. A potom dlho do noci hovoril. Nasucho, no predsa plný šťavy. Vtedy ešte len o akomsi neznámom mužovi z púšte. Občas sa odmlčal, akoby nevedel nájsť slová. A v žiare ohňa sa mu tak zvláštne leskli oči. Najprv som to považoval za akési poblúznenie. Veď mužov, ktorí ponúkajú senzačné východiská z ťažkej životnej situácie nájdem na každom rohu. O mužovi z púšte sa však hovorilo čoraz viac a Matúš, ten sa pohára s vínom naozaj nedotýkal.
     Na vŕšku je pološero. Bez zastavenia kráčam ďalej k neďalekému rázcestiu. Napínam zrak a rozhliadam sa po drevenom kolíku, ktorým je označené, no neviem sa zorientovať, hoci som tu nedávno bol. Zdá sa, že namiesto kolíka kráčam k akémusi čudne vytesanému kamennému míľniku.
     "Kamže kam?" odrazu na mňa volá mužský hlas. Nie je to čudný míľnik. Na rázcestí, chrbtom opretý o kolík, sedí chlapík s nápadne malou hlavou.
     "Čo tu robíš?" prekvapene sa pýtam. Nepoznám ho.
     "Chcem si posledný krát užiť východ slnka nad dedinou," odmeriava si ma.
     "Posledný krát?”
     "Áno, posledný krát,” pomaly sa dvíha, "odchádzam preč.”
     "Aha,” nie je mi ani povedomý, "ty si odtiaľto?”
     "Som,” usmieva sa, "poznám ťa, bývaš v úzkej uličke na dolnom konci.”
     "To je pravda,” odpovedám rozpačito. Čudujem sa, že som si ho nikdy nevšimol. Človeka s tak malou hlavou by som si určite zapamätal.
     "Nemohol si ma stretnúť,” hovorí, akoby mi čítal myšlienky, „takmer celý život sa schovávam. Som všetkým na smiech," srdnato sa tresol po hlave, ”ani poriadne neviem, prečo sa vôbec chcem s touto dedinou tak pekne rozlúčiť.”
     "Si dobrák,” hovorím v snahe potešiť ho, "mňa to ani nenapadlo.”
     "Takže aj ty odchádzaš?” prekvapene dvíha obočie. Preriekol som sa.
     "Áno,” priznávam, “odchádzam.”
     "Kam?”
     "Do púšte.”
     “Do púšte?” čuduje sa ešte viac: "za tým prorokom?”
     Iba mlčky prikyvujem. Žeby ďalšie znamenie? Ak áno, aké? Neviem na to prísť, muž s malou hlavou mi nič nepripomína. Jeho konanie je síce podobné tomu môjmu, tiež odchádza skoro, ešte v noci, aby ho nik nevidel, no on má na to zjavný dôvod. Neprirodzene malú hlavu, kučeravú, smiešnu. Hanbí sa. Za niečo, začo nemôže. Lenže ja? Mimovoľne si obzerám svoj tieň. Je dlhý, možno aj tri krát dlhší odo mňa. Dlhý ako zoznam mojich hriechov. A ten posledný, ten je už neúnosný. Ten som už nemal spáchať. Ten už nie...
     Chlapík sa rozplýva nad východom slnka. Hlasno rozpráva, takmer vykrikuje a dvíha ruky. Zvláštne. Vyzerá skôr ako dieťa s veľkým telom. Naraz sa mi pozrie priamo do očí a skríkne: "Ten posledný si nemal! Nemal!”
     Meravo na neho civím, ako na prízrak. Sníva sa mi to? Muž však poskakuje okolo mňa ako v nejakom tanci a kričí ďalej: "Ležať so ženou vlastného kamaráta! Vieš, aké to môže mať následky?"
     "Odkiaľ to vieš?” snažím sa ho chytiť pod krk, no zhadzuje ma na zem ako nič. Divoký tanec pokračuje, akoby bol v tranze. Skáče a dupe, cítim, ako sa chveje zem. A on zase, akoby ma chcel vystrašiť, kričí mi do tváre: "Musíš sa priznať! Musíš!”
     "To nedokážem!” bezradne kričím a snažím sa postaviť na nohy. Nejde to, z toho tanca sa mi krúti hlava. Ostávam sedieť opretý o kolík a zakrývam si oči. V mysli sa mi vynára ďalšia spomienka. Matúš. Jeho oči stratili lesk. Hovoril, že jeho žena k nemu ochladla. V noci sa tvári, že spí, ale on predsa dobre vie ako dýcha, keď naozaj spí. Vraj má iného muža, plakal mi Matúš na pleci. Vtedy som do seba vlial celý pohár vína. Pozrel sa na mňa a kamarátsky ma potľapkal, že je veľmi rád, že ma má, nech sa netrápim jeho bolesťou a nech mu prepáčim, že ma s tým zaťažuje, ale že sa nemá komu zdôveriť. O mužovi z púšte sa už nezmienil. Iba sme ticho hľadeli do ohňa a pili. Už zase obaja.
     "Nedokážeš?” chlapík už nekričí, netancuje, nedupe. Počujem, ako dychčí nado mnou: "A ako chceš potom zmeniť svoj život?"
     Nepotrebuje počuť odpoveď. Utieram si slzy a pozerám za ním, ako schádza naspäť do dediny. Zmenil názor? Chvíľu sa za ním pozerám, kým sa mi úplne nestratí z dohľadu. Hlava sa mi už nekrúti. Má pravdu, musím sa vrátiť. Priznať. Poprosiť o odpustenie. Vstávam a idem.
     "Nemôžeš spať?” prekvapene na mňa pozerá Matúš.
     Neviem odpovedať. V hlave mám odrazu tisíc spomienok. Na ňu. Cítim ju až tu, pri dverách, hoci buchoce v kuchyni. Jej podmanivou vôňou je nasiaknutý celý dom.
     "Je ti niečo?” pýta sa Matúš zarazene. I ona prekvapene nazerá z kuchyne. Nádhernú tvár má prestrašenú.
     "Mal som zlé sny,” nepriznám sa, nejde to. Ľúbim ju.
     "Aj ty?" usmieva sa Matúš. "Mne sa práve snívalo, že ma mlátil taký čudný chlapík s malou hlavou, vraj ma niekto zabije.”


11 názorů

Karamboll
16. 12. 2014
Dát tip

Dakujem Helgi, ani nevies,ako si mi pomohol. Povedal si mi nieco, co som iba tusil... poklona!


Snažil jsem se, ale jednak je to slovensky a jednak už úvod je zase takovej nesympaticky vysnaženej. Snáží se kráčet nehlučně, noří se do tmy... Tohle je prostě výcuc kýčů, aby byl nějakej úvod. Ale pro tvou obranu musim dodat, že ještě nikdo na světě nenapsal tak famozní odstavec o chůzi a kráčení, že by se mi líbil. A je fakt jedno jestli dokážeš vydřít takovej odstavec, aby se ti neopakovaly výrazy, vždycky se u něj akorát pousměju. Co třeba začít z vlastní hlavy a nedělat tam něco, jenom protože to tam musí bejt. Prostě bys dodal nějaký svý myšlenky a popsal děj, příbh, to je jendno, tak, jak by se udál v tvý hlavě. Žádný kráčel sem a nakračoval tam a nořil se do tmy... záclony se naštěstí nehnuly. Ono ty ani nejsi takovej borec, aby ses dokázal vyhnout okapování... kráčí tam nějak často, ale možná máš štěstí, že v slovenštině to tak není znát. V češtině by o bylo mnohem horší.


Diana
11. 12. 2014
Dát tip
Dobře napsáno. Přečetla jsem s velkým zájmem. *

Karamboll
04. 12. 2014
Dát tip

Ďakujem Tetřev!


Karamboll
04. 12. 2014
Dát tip

Máš pravdu Markingu Mašina!

Uvedomil som si, že sa často píše o nevere. Bez toho, aby som to vedel, napísal som až dve veci práve o nej. Psychohygiena... he he he!


Tetřev
03. 12. 2014
Dát tip

Mně se povídka líbila - měla spád a bavila. Takže ode mně tip.


Karamboll
03. 12. 2014
Dát tip

Ďakujem, Janina. 

Ak Ťa záver sklamal iba trochu, som rád. I za to, že je to čtivé. Priznávam, hlavnou myšlienkou bola moc hriechu, že sa ho človek nevie zbaviť iba tak. Hlavného hrdinu som poslal do púšte, čo mal byť náznak pokánia, ale narazil na prekážku, čiže záhadného chlapíka, pri míľniku. 

Chlapík pri míľniku zosobňuje samotný hriech, preto sa sníval Matúšovi, preto sa aj skrýva pred ľuďmi. A ľstivo bráni v ceste hlavnému hrdinovi. 

Nejak tak som to myslel, ale ešte píšem nejasne..

Týmto vlastne odpovedám aj ostatným. Všetkým ďakujem. 

;-)


Janina6
02. 12. 2014
Dát tip

Je to čtivý příběh, skoro až napínavý. Podařilo se ti vyvolat tajemnou atmosféru. Vývoj děje a hlavně závěr mě ale nakonec trochu zklamal. Jeden odchází, druhý odchází, pak zas neodchází, druhý taky ne… takové trochu divadelní je to. A vůbec mi nesedí, proč by měl ten muž s malou hlavou „mlátit“ Matúše. Varovat ho, to ano, ale proč mlátit? On přece nic neprovedl.


Hrušková
06. 11. 2014
Dát tip

*


Na psaní názorů musíte mít ověřený email.
Sdílení
Nahoru