Divák

DIVÁK

 

„Takže, kde by som len začal? Volám sa Mikuláš Klietka a práve sa chystám rozpovedať vám svoj príbeh. Svojim rodičom som sa narodil pred dvadsiatimi troma rokmi v malom slovenskom mestečku. Priznávam, že na tunajšie pomery sme si žili nadpriemerne – matka síce bola prostejšia, no otec sa venoval obchodu, robil biznis, a mne tak nič ako dieťaťu nechýbalo. Ako rodina sme boli dostatočne finančne zabezpečení a mohli sme si dovoliť chodiť dva-tri-krát do roka na dovolenky. Vo svojom okolí som mal kopu kamarátov, s ktorými som prežil doslova celé svoje detské časy. Neskôr som sa ako dieťa z „lepšej rodiny“ dostal na „lepšiu školu“ v našom meste. Ale to už príliš odbieham.

Mal som sa fajn. A určite mi mnohí aj závidíte. A mnohí by ste tiež radi dopriali takéto detstvo práve vašim malým ratolestiam. No verte mi, nie je mi čo závidieť. Mal som asi dvanásť, keď došlo k prvým udalostiam, ktoré mi navždy zmenili život. To ale vtedy ešte nikto nevedel. Pamätám si, že to bolo asi niekedy počas jesene. A otcov bavoráčik utrpel prvé poranenia, ktosi na ňom totiž poprepichoval pneumatiky. A potom, to už bol padnutý prvý sneh, ten istý bavoráčik uprostred noci zahorel. Zaujímavé je, že ja, takisto ako tatko, som sa to dozvedel až ráno, keď sme to, čo z neho (ne)ostalo, našli ráno pred garážou. Ale to ešte stále nie je to, k čomu sa chcem dostať. Prešiel istý čas a medzitým sa podobné útoky niekoľkokrát zopakovali. Keď nad tým dnes spätne premýšľam, šokuje ma, ako na sebe otec nenechal nič badať. Ako keby sa nič nedialo. Žiadne známky toho, že by bol akokoľvek rozrušený. Nič.

Nič sa nedialo ani v ten deň, keď to prišlo. Úplne obyčajný deň v škole. Čakali by ste, že ten deň, ten moment bude niečím výnimočný. Ľudia si akosi myslia, navrávajú si, že to dopredu cítia. Že cítia, ako ich podvedomie niečím varuje. Nie, necítite vôbec nič. Vesmír, ktorého stredobodom ste vy, pokračuje nepretržite a neporušene ďalej. Jeho chod naruší iba pár policajtov vkráčajúcich do triedy, ktorý preruší vašu zábavu s kamarátmi. Odviedli ma zo školy, vraj sa mojim rodičom čosi prihodilo. Nevedeli čo, prípad je totižto ešte stále v štádiu vyšetrovania. Odvtedy som na nejaké obdobie žil pri starých rodičoch z matkinej strany. Ale to obdobie netrvalo dlho, rodina sa mi otočila chrbtom. Niet sa im čo čudovať, kto by sa nebál. A tak som skončil v decáku. Tých šesť rokov v ňom nie je treba veľmi opisovať, určite si ten biedny život viete predstaviť. Čo vám poviem, aj taký Kotleba by tam určite očernel. Vážne, téma multikultúrnosti sa možno hodí na plagáty, ale ja som sa tam fakt cítil ako v Afrike. Vychovávateľky sú fajn, sú milé a vrúcne, ale aj tak sa celý čas nemôžete zbaviť myšlienky, že je to proste len ich povolanie – byť milé a vrúcne.

Tak, silná šálka kávy, čo myslíte? Hlavne keď som bol mladší, tak som upadával do takých patologických psychických stavov. Prvé roky som mal problém sa s tým vyrovnať. Vychovávateľky dokonca siahli po pomoci od psychológa, keďže v určitom období som odmietal prijímať stravu. Momentálne sa to už snažím neriešiť, je to tak jednoduchšie. Ako sa vraví, čas zahojí všetky rany. Možno sa tomu niekto bráni, možno je niekomu proti srsti, keď spomienky na jeho milovaného sa pomaly, no nezadržateľne vytrácajú. Pretrváva len pocit, ktorý charakterizuje čas prežitý s danou osobou. A tak myslím pozitívne, nemám nárok obzerať sa dozadu na to, čo sa stalo. Prekročil som hranicu dospelosti, úspešne absolvoval maturitnú skúšku a môj pobyt v decáku sa v jeden moment skončil.

Zrazu som začal stavať hrad, ktorého sám som bol kráľom. Zmenilo sa všetko. Doslova. Pre lepšiu ilustráciu použijem tento trápny príklad. Namiesto dozadu som sa začal pozerať dopredu. A už viac neklopím zrak dole, ale vzhliadam nahor. Verte mi, zmenilo sa všetko – k lepšiemu. Čo ma teší najviac, pozitívnym smerom sa zlepšil aj môj prístup. No to je zas niečo ako s tým vajcom a sliepkou. Zlepšili sa moje výsledky následkom môjho lepšieho prístupu a pohľadu na život, povinnosti alebo prácu? Alebo sa tento môj prístup zlepšil vďaka pozitívnym vplyvom? Nie som si istý, čo bolo prv.

Každopádne, po skončení strednej školy som započal štúdium na vysokej škole, kde som dva roky študoval český jazyk. Baví ma porovnávať češtinu so slovenčinou. Prišiel som na to, že má dosť veľa špecifických javov, ktoré sa v slovenčine nevyskytujú, čo ma dosť prekvapilo. A okrem toho je pre mňa čeština skoro materinským jazykom, preto si myslím, že by jej moja osoba mala venovať patričnú pozornosť. No, a aj keď mi tieto dva roky dali veľa, tak som sa rozhodol svoje štúdium predčasne ukončiť. Pýtate sa prečo?

Hehe, to je vtipná historka. Doteraz ste ma ľutovali, no teraz budete mať pádny dôvod mi zas závidieť. Neskutočnou náhodou sa mi totiž podarilo vyhrať v lotérii nechutne veľký finančný obnos, ktorý sa postará o to, že už nikdy viac nebudem musieť pracovať. Ak tie peniaze samozrejme využijem rozumným spôsobom, to je jasné. A preto som sa rozhodol, že zanechám štúdium a budem bezstarostne cestovať okolo sveta. No a na oslavu mojej dovolenky na francúzskych plážach stredozemného mora si zakladám tento blog, pomocou ktorého vám, čitateľom, budem sprostredkovávať svoje zážitky z mojich dobrodružných ciest. Zo Saint Tropez s láskou

Mikuláš“

Tiene dvoch postáv sa v neskorom popoludňajšom slnku skláňajú nad tmavosivým náhrobkom. Jeden z nich patrí chlapovi, ktorý sa zamyslene venuje ťukaniu do mobilu: „Zaujímavý chlapec ten náš Mikuláš, čo povieš?“

„To rozhodne. Chalan si už myslel, že má vyhrané,“  skoro posmešne utrúsi druhý tieň, ktorý teraz prestáva snoriť okolo hrobu.

„Tak, vyhrané čosi mal. A ja si myslím, že by to nejak mohlo súvisieť s tým, že chlapec cestoval  zo Saint Tropez rovno meter dvadsať pod zem. Mohol o tej výhre ktosi vedieť?“

„Nie vole, nikto to nemohol ani náhodou tušiť, ty vole. Veď si teraz dočítal jeho blog, ktorý sa dostal do top desiatky najčítanejších blogov za posledný mesiac,“ ozýva sa druhý tieň a dusí sa smiechom.

„Aby si sa zadrhol, ty...“ znechutene mu odpovedá vedľa neho stojaca silueta. Snaží sa ošetriť si svoje na sekundu pochrámané ubolené ego. Mimovoľne sa jeho ruka usadí na mierne zvráskavenom čele: „No dobre, tak si to teda zhrňme--“

„Čo chceš zhŕňať? Chlapec prišiel k veľkým peniazom ako slepý k zrnu... a... mal tú smolu, že... ho kohosi plán, ako zbohatnúť, zahŕňal. Nó... A tak ho zhrnul troma strelami do hlavy.“

„Hmm, a chlapec vybavený.“

„Dakto ho riadne zhrnul dole, no.“

Obe postavy postupne vystúpia z tieňa. V tvárach sa im zračí zamyslený, chápavý a súcitný výraz. To je ale všetko, čo ich navonok spája. Chlap s mobilom je nižšej postavy, na pohľad dosť vypracovaný. Jeho proťajšok je naopak o niečo vyšší, nevyzerá príliš „akčne“. Človek si ihneď všimne, že je holohlavý, a že nosí okuliare.

Až keď sa chlap s mobilom vyslobodí z krátkeho tranzu, natiahne sa a preruší ticho, ktoré medzitým medzi dvojicou vyšetrovateľov vzniklo: „No čo, máme fotky z miesta č--„

„Počkaj, počkaj...stoj,“ zrazu ho zahriakne druhý, vyšší kolega: „Pozri sa tam, mohol by to byť náš vrah,“ ukazuje prstom na vzdialenú postavu opierajúcu sa o strom.

„Naozaj, máš pravdu. Stál tam celý čas, odkedy sme prišli, ale všimol som si ho až teraz,“ priznáva sa chlap s mobilom, ktorého pohľad sa naraz stretol s tým vrahovým.

„Pome!!!“

„Pome!!!!“

Obaja vyšetrovatelia sa razom náhlivo rozbehnú za tajomnou postavou, ktorá ich ešte stále pokojne pozoruje. Až v momente, keď zistí, že niet úniku, zoberie nohy na plecia a začne detektívom unikať.

„Ostaň stáť, ty sviňa!“ volá po ňom vysoký, ktorý beh už vzdal a len ťažko dýcha.

Zdá sa ale, že muž na úteku má iný názor a stále uteká pred neúnavným detektívom s mobilom. A aj keď musí byť beh pomedzi hroby a skok cez pomníky jeho obľúbenou disciplínou, nie nadarmo sa vraví, že aj majster tesár sa niekedy utne. Bežal, bežal, až kým nezabudol nohu na jednom z pomníkov, cez ktoré skákal.

„Pléésk, to bola držka, kámo!“ s veľkou radosťou sa nad ním vzrušuje chlap s mobilom, zatiaľ čo mu na ruky nasadzuje putá.

Za krátky moment k nim pribehne aj udychčaný holohlavý: „Tak a máme ťa, ty parchant. Dovoľ mi, nech sa ti pozriem na topánku.“

„Čo to zase melieš?“ nechápavo sa naňho zahľadí kolega.

„Tak sa teda pozrime. Nečudujem sa ti, že si mal naponáhlo, ty had,“ a ukazuje podošvu topánky obom zúčastneným: „To je piesok z pláže, na ktorej sme našli zavraždeného Mikuláša Klietku, páni.“

„Zatýkame vás. Máte právo nevypovedať. Všetko, čo poviete--“

 

„Ááách, to je zas ale blbosť. V tej telke už naozaj nič poriadne nedávajú.“

Bzzz

„--sa lúči so známym spisovateľom a džokejom--„

Bzzz

„--Demitra minul bránku!! Mali sme na dostrel--„

Bzzz

„--ako Rainman počítajúci svoje špáratká. Si ako Rainman, retar--„

Bzzz

„--to je najvyšší štandard nožov, aký si len môžete predstaviť. Ak zavoláte ihneď, dostanete navyše tento skvelý brúsič úplne zadarmo!“

„Fíha, to vyzerá dobre. Ako to je? Nula. Deväť. Päťsto. Dvesto.“

Píp. Píp. Píp. Píp. Píp. Píp. Píp. Píp.

...

„Dobrý deň, ja by som--“

---