Striekať, či nestriekať?

Kapucínka. Moja obľúbená. Dlho do jesene sa tiahne záhonmi a žmurká na mňa červenými, pomarančovými, žltými, aj do jemnej marhuľkovej namiešanými kvietkami. Roky sa na ňu môžem spoľahnúť. Ak ju maličkú uchránim pred slimákmi, nahodí puky, nič jej viac neublíži.

Zavčasu ráno tak rada polievam, záhrady vyľudnené, môžem si pospevovať ako princezná. Doprajem si dostatok času poobzerať každý kvietok, s padajúcou vlahou hasím aj svoj smäd.

Spozorniem. Kapucínka má lístky ako sito. Kvoknem si, sú tam. Čierne maličké bodky, nalepené jedna vedľa druhej, priblížim prst, skočky. Skáču o sto šesť. Naposledy som ich mala možno pred desiatimi rokmi, verila som, že naposledy.

Vtedy som kúpila spray, postriekala, čo to zachránila. Lenže teraz mám niekoľko hrantíkov a rastlinky rozsadené po celej záhrade by som ťažko spočítala. Koľko sprayov by to bolo a aká úspešnosť v tomto štádiu. Z večera do rána napáchali nepredstaviteľné škody. Trhám jednu za druhou aj s koreňom, hádžem do veľkého prúteného koša a plním nimi BIO kontajner. Smutno mi je. Toľké sklamanie.

Na obed vidím susedinho syna.

„Marián, pozri mame do hrantíkov, či nemá skočky!“

„Čo či nemá? Čo to je?“ nerozumie.

„Zospodu listov také malé čierne bodky.“

„Je tam čosi čierne.“

K večeru už suseda vyhadzuje z hrantíkov napadnuté kvety a miesto nich sadí gazánie.

Na druhý deň sa Marián chváli: „Už doskákali! Na kaleráboch som ich mal! Postriekal som, padali jak hnilé hrušky.“

„Si ty normálny, veď kaleráby sa už jedia!“

„Veď by ich zožrali, keby nepostriekam!“

„Tak ich radšej zožerieš ty, otrávené?!“ smejem sa mu.

„Radšej sa otrávim, ako by som mal umrieť od hladu,“ robí si srandu, ale možno som mu trošku odobrala chuti do jedla.