Bezobsažný nezmysel

Mám znamienko krásy na ľavej hornej pere.

Áno, na ľavej.
Mám totiž dvoje ústa. 

Jedny vpravo.
Jedny vľavo.
Nos mám zrastený s bradou.

Nemám dva krky.

"Vyzeráš nádherne, krásne, najkrajšie.
Vyzeráš ako modelka vymodelovaná z ostro sladučkého mliečka.
Krásna, krásna, krásna," vravím a zrkadielko nepraská.

Matka, predtým než zomrela, povedala: "Slepé muchy a bezvetrie, hlavne keď po stromoch skáče mikuláš."

Nevyvracala som jej to, no nič mi to nedalo.

Teraz pozerám z kuchynského okna a nie je mi zo seba, kráčajúcej po druhej strane ulice, práve najlepšie.

Mám oblečenú čiernočervenú sukňu a žlté lodičky.
Na rukách mám natiahnuté legíny, nahé prsia, bradavky v pozore.
Nafúknuté brucho, špicaté plecia a dva jazyky.

Naťahujem tetivu a strieľam do seba sexi otrávený šíp
Letí pomaly, pomaličky - je to spomalený záber "al dente"

Trafiam sa rovno do hlavy.
Nie je to odomňa pekné.

Moje krásne druhé ja, kľudne sa prechádzajúce po druhej strane ulice sa
Zosypalo na chodník a mykalo ľavou nohou a pravou rukou.

Uspokojilo ma to.
Takto si predstavujem svoje chovanie
Počas umierania.

Kývať ľavou nohou a pravou rukou. Šleha. Kačky. Mandarinky.