Temný a dievča

 

Anička zaspávala a počítala pritom ovečky. Aj tak sa jej stále nedarilo zaspať. Tu jej prišlo na um, čo jej kedysi povedala

babka:"Predstavuj si ako ide dolu svahom lyžiar a ten svah nikdy nekončí. A tak si to začala predstavovať. Zatvorila oči

a už počula ako lyžiar fičí dolu svahom, pluhuje a odfŕka sneh od jeho lyží. Priam počula ako i okolo nej sviští vietor. Vtom

zaspala. Snívalo sa jej, že sedí za stolom a prezerala si luster, ktorý nad ňou visel. Skladal sa z desaťcentimetrov dlhých, 

sklenných paličiek. V tom zbadala, že paličky nie sú sklenné, priesvitné, ale čierne. V tom zbadala, že sa paličky dali do

pohybu. Od údivu otvorila ústa. Udivená veľmi pozorovala čo sa to nad ňou deje. Tie paličky v pohybe boli lesklé čierne

chrobáky. Ako mala otvorené ústa v tom jej do úst jeden z hemžiacich sa lustrových chrobákov, ktorý doteraz boli súčas

ťou lustra. Tu pocítila, že toho chrobáka prehltla a v tej chvíli zistila, že sa jej to nesníva. Chrobák bol v žalúdku. Nemal

žiadnu chuť. Anička sa zamyslela:kto vie akú by mal chuť, keby doňho zahryzla. Tu sa v nej začalo niečo diať. To mám

z toho chrobáka, vravela si. A prišlo jej aj zle. Veľmi zvláštny pocit ju začal opantávať. No nie od žalúdka zle jej prišlo,ale

veľmi zlý pocit ju premkol. Bol to nepríjemný pocit, asi taký ako keď teta jej hovorievala čo zažíva, keď má depresiu. V tom

zacítila veľkú bolesť pod pazuchami. V tej chvíli jej tam niečo prasklo. Začula to. Zbadala, že jej spod pazúch vystrelili

čierne krídla. Samé začali mávať a ona sa začala vznášať. Nemala z toho dobrý pocit. Letela úzkymi chodbami veľkou

rýchlosťou, ale krídla vyberali zákruty tak vynikajúco, že sa o chvíľu z nej opadol strach. Aha povedala si. Ja sa bojím,

že havarujeme a celé je to tu hrozne strašidelné. Ale neboli tie zlé pocity iba z tej strašideľnosti. Akoby niečo temné sa

vytváralo v nej.. Ako letela obzerala si svoje krídla. Boli to krídla netopiera. Blanité s pazúrami. Vletela do akejsi komnaty

medzi zárubne a z tej komnaty vletela do ďaľšej komnaty. Prelietavala izbami a potom vyletela von oknom. Obletela oko

lo vežičiek a povedala si: veď to je zámok. A má aj hradby. Potom zase vletela dnu a zase dlho letela cez chodby a zá

rubne. V tom sa krídla ostro stočili, prestali mávať a ona zosadla ako vták v malej izbe.V tom zbadala niečo hrozné. Upr

ostred izby horel oheň a na ražni sa pieklo nejaké zviera. Chvíľu pozorovala otáčajúci sa ražeň, keď sa v tom zhrozila.

Na ražni sa nepieklo žiadne zviera, ale bol to človek. Ražeň otáčal čudný tvor a piekol toho človeka. V tom za ňou zahr

melo:"Poď za mnou!" Obrátila sa a zbadala odporného človeka. Zachmúrený a celý bol nejaký slizký. Keď otváral ústa

a rozprával jazyk mal položený na spodnej pere a kútiky úst mal roztiahnuté tak zvláštne, že vyzeral ako keby mal vtáčí

zobák. Stále opakoval to isté s tou vtáčiou papuľou:Kja-ra, kja-ra, kja-ra. A vyškieral sa pritom. Potom povedal:"Nedostal

som to čo som chcel a doma som pravdu hľadať musel. Rozhodol som sa, že ju už nebudem hľadať. Zlo je jednoduchšie.

Nemusíš sa o nič snažiť. Zlo nájdeš všade a vždy. A stále pritom vravel:"Kja-ra, Kja-ra. Poď za mnou dievča zraniteľné,

nebojovné. Tento temný muž viedol Aničku do ďaľšej miestnosti. Tu zbadala Anička ešte väčšiu hrozu. Tu v zásterách 

na pulte vykosťovali dievčatá mŕtvoly. Temný povedal:"Vraví sa mi temný ľudožrút, ale tu ich nikto neje. Iba vykosťuje ten

kto vyhrá súboj. Ešte pred chvíľou to neboli mŕtvoly, povedal temný ľudožrút. Tak si ho Anička nazvala. No vlastne ona

nie. On to povedal, že sa o ňom tak rozpráva.

    "Ber nožík a vykosti ho!" Ukázal temný na mŕtvolu pred Aničkou. Dievča čo vykosťovalo mŕtvolu odstúpilo od pultu a po

dávalo Aničke nožík. "Chceš aj zásteru?" Spýtalo sa jej to dievča. Anička sa z toho čo videla takmer povracala a takmer

od strachu zomrela. Ale povedala si musíš byť silná. Keď by som odpadla kto vie čo by potom bolo so mnou. Čo vymys

lieť? Ako sa odtiaľto dostať? premýšľala Anička. Ale nič jej v tejto chvíli neprišlo na um. Iba s odporom nahnevaná poveda

dala temnému:"Ja ho nechcem vykostiť!"

    "Ja ich zabíjam iba zriedka. Zabíjajú sa sami. Odomňa ale majú rozbroje a šírenie zlej nálady. Ukážem ti izbu, kde sa

hraje na husličky." Vošli do ďaľšej miestnosti. Tam stáli traja chlapci a držali v ruke každý mäsiarsky nož. "Keby že sa ne

zabijú vyrobím im také utrpenie, že im to zato nestojí. Anička pochopila hneď čo je to hra na husličky. Chlapci si priložili na

krk nož a ťahali nožom po krku ako slákom po strunách. "Do toho!" Zavelil temný a chlapci padali mŕtvi na zem. "Možno sa

pýtaš prečo," povedal temný. "Zo zúfalstva. Aj tu sú hlúpy dobráci, ktorí si svoje zlo veľmi berú k srdcu, alebo nezvládnu

nenávisť druhých. Na toto je najlepšie nerozciťovať sa a zabiť hneď pri najmenšom ohrození. Stretajú sa tu a iba hlupák

nezabije, keď sa vyostruje konflikt. Najlepšie nič neriešiť a hneď zabiť. Ale mám tu aj jednu miestnosť, kde pookreješ. Poď

za mnou." Vošli teda do tej miestnosti. "Poď sadneme si k stolu a budeme pozorovať jedného čo sem chodí popíjať kávu.

Keď sa nezachová ako ja chcem dám ho vykostiť. Alebo si zahraje na husličkách." Otvorili sa dvere a do izby vošiel chla

pec. Mohol mať tak pätnásť rokov. "Pozri čo bude robiť," povedal temný. Chlapec si sadol k stolu, ktorý bol v rohu izby.

Otvorili sa dvere a dnu vošlo dievča, ktoré mu donieslo kávu. Chlapec vzal cukorničku, ktorá dávkovala cukor, keď ju obrá

til hore nohami. Ale nejako, keď ju vždy otočil, zosypalo sa otvorom cez trubičku iba veľmi málo cukru. Chlapec to  zopako

val niekoľko krát za sebou. Hádam aj dvadsať krát.

    "Ja sa na to nemožem pozerať," povedal Temný. "Otvor si to," zavolal na chlapca. Temný sa pred Aničkou predvádzal.

    "Aha," povedal chlapec a otvoril vrchnák na dávkovacej cukorničke. Usypal si do šálky a zamiešal lyžičkou.

    "To už je kolkátý čo takto urobil. Ešte ani jednému nenapadlo ju otvoriť," povedal temný.

    "Možno aj napadlo, ale sa boja. Koľký je to čo sa naňho nemožete dívať? Máte v cukorničke vlhký cukor. Preto nejde

cukor vysýpať cez dáfkovač Mali ste to už dávno vymeniť aby ste nemuseli rozprávať otvor si to!"

    "Ty sa mi začínaš páčiť," povedal Temný. "Nechceš u mňa vykosťovať. Dobre ti zaplatím. Im neplatím, ale tebe budem.

Mám dosť ľudí na vykosťovanie. To jedna tu zaviedla také slovo aby to vyzeralo jemnejšie asi. Namiesto vykostiť vravela

vykoristiť chrbát. Počkaj ma tu," povedal temný a bežal z izby. K Aničke podišlo dievča čo donieslo chlapcovi kávu a priho

vorilo sa jej. "On vie, že ten cukor je vlhký. Hľadá si zámienku aby ho mohol zabiť Aby ospravedlnil pred sebou svoju kru

tosť. Kašle na pravdu, ale sem tam ho premkne pocit viny. Vždy to zvalí na toho druhého, že je vinný. A vinný može zom

rieť. Pomsťuje sa odvtedy čo mu zomrel syn pre jeho nepravdu. Odvtedy pravdu nehľadá. Nemohol ju nájsť a preto nepria

teľom nazval svoju ženu. Miluje nenávisť. Lebo nenávisť pravdu hľadať nemusí. A nemohol mať jednu ženu. Pretože sa 

snažil byť dobrý. Už nechce dobro. To je to jeho Kja-ra, Kja-ra. Pozor už ide, musím ísť. Temný povedal Aničke:"Poďme 

do ďaľšej izby.V izbe , kde vošli boli tri dievčatá a ruvali sa všetky tri medzi sebou. Sekali do seba mečami. Jednej sa po

darilo jednu z ostatných dvoch zabiť a ostala iba s jednou. Aj tú zabila a ostala iba ona. "Nevyhľadávajú konflikty, ale tie 

vždy prídu. Zaleží na tom kto prvý udria a kto je silnejší,"povedal Aničke Temný. "Tak čo za koľko budeš vykorisťovať chr

báty? Za koľko budeš koristiť? Všetci museli súhlasiť. Nasilu tu neprišiel nikto. "Tak za koľko sa dohodneme?"

    "Tak dobre," povedala Anička. "Chcem vykosťovať. Temný sa spokojne usmial a povedal:"Hlavne nikdy neustúpiť.

Pustím ti televízor." Do izby vošiel chlapec. Temný naňho zrúkol:"Kde si dal dialkové?"

    "Dal som ho z okraja gauča aby nespadlo na zem, dal som ho na stol."

    "To je nápad," zreval Temný. "A ja sa ho možem nahľadať!"

    "To je nápad," zrevala Anička. "Dávať ho na gauč aby oň niekto zavadil a rozbilo sa."

    "Ha-ha-ha-ha-ha-ha," rehotal sa Temný. "Dobrá si, dobrá," reval. "Veľmi dobrá. Nevadí, že ja som to tam dal na gauč.

Takto sa hľadá pravda. Hneď ťa vyplatím. Koľko sme sa to dohodli na hodinu? Zaplatím ti hneď jednu hodinu."

    "Päť zlaťákov,"povedala Anička.

    "Tu máš štyri," povedal Temný.

    "Dododli sme sa na piatich," povedala nahnevane Anička.

    "Páčiš sa mi. Hovorím, že sa mi páčiš," vrešťal spokojne Temný. "Páčiš sa mi, že sa nedáš. Z tohoto by mohol byť

rozbroj."

    "Ale mne sa nepáčí, že ste ma chceli oklamať"

    "Hovorím, že sa mi páči." V tom sa zháčil a v jeho tvári sa objavil hnev. "Takto som si to nepredstavoval. To si si ku mne

dovolila moc. Aj s tým diaľkovým. Vytiahol meč, ktorý mal pripásaný u boku a chcel dievča rozseknúť. Ale pri kozube bol

ďaľší meč, dievča ho vzalo i keď sa bálo, že bude ťažký a ona ho nezodvihne. Ale podarilo sa jej ho zodvihnúť a vedela s

ním i zručne narábať. Len tak odrážala Temného údery a nastavovala meč, keď chcel do nej Temný zaťať. Temný sa zrazu

rozrehotal a odhodil svoj meč na zem až to zarinčalo. Hneď na to ho ale zodvihol ,zasunul do pošvy a povedal:"Poviem ti to 

na rovinu, bez okolkov. Som v službách satana. Niekedy si človek povie mal som radšej držať hubu. Nie, nesmie držať hu

bu a vravieť si, že sa mu to vráti. Musí zaútočiť. Mám tu už zopár chorých, ktorých sa všetci boja. Je tu zopár rodín, ktoré

sa nenávidia a nenávidia sa tu všetci medzi sebou. Zo začiatku sa báli zabíjať. Ale neskor aj v rodinách sa začali zabíjať.

Zo začiatku sa zhrozili z toho ako budú reagovať ich deti, keď otec chcel zabiť matku detí. Nevedel si predstaviť ako by rea

govali jeho deti, keby si našli matku v krvi. Potlačil to v sebe a povedal si: vobec ma nezaujíma ako budú reagovať, lebo za

bijem aj deti. Povedal som všetkým, že si vyžadujem aby konflikt riešili násilím. Každý sa bojí každého. Strach ich vyzýva

brániť si svoj život. Niektorých krv tak otupila, že z toho ochoreli. Tí sú najnebezpečnejší. Najhoršie, že nevieš kto je chorý

a kto nie je. Všetci tu prepadli negatívnej sile." Temný stál s Aničkou pri schodišti. Začuli, že zhora ide niekto dolu po toči

tých schodoch. Temný povedal:"Tam bývajú jedny, myslel si, že keď do ich rodiny vstúpi tretí tak bude dobrý. Ale to ešte

nevedel, kde sa to dostal. Anička zbadala po schodišti schádzať chlapca. Mohol mať tak osemnásť rokov. Za ním išiel

muž. V tom chlapca muž sotil a on sa zgúľal dole schodami. Rovno tri kotrmelce urobil. Nič sa mu ale nestalo. Postavil sa

a rozzúrený vytiahol meč, ktorý visel na stene. Nebol tu iba jeden meč, ale ich tu bolo povešaných veľa. Na každom kús

ku miestnosti. Keď muž videl, že chlapec vytiahol meč aj on tak urobil. Pustili sa do seba. Chlapcovi po tvári stekala krv.

Rozbil si hlavu ako spadol. Ťali do seba a muž pritom vykrikoval:"Cítim, cítim, že si mi nedal nič a ja musím dávať. Ale ja

nedám, lebo nemá čo dať. Nedám iba očakávam. Ty moj synu, keď moja dcéra schádza zo schodov nič nepovie a ja ne

mám pocit, že musím dávať. Je sebestačná a aj ja pri nej. Možeme okolo seba chodiť bez rozprávania a napĺňa nás to.

Keď vedľa teba chodím bez rozprávania cítim, že by som sa mal o teba zaujímať a staraťsa o teba tak, že by som ti mal

vymyslieť program. Ja to neurobím a ty si potom na mňa zlý. Alebo ja na teba. Lebo ma to s tebou nebaví. To preto, že pre

teba nič nerobím." Temný sa rozrehotal:"Ha-ha-ha-ha-ha-ha-ha-ha. Toto sa mi páči.. Otec ťal do syna a ten odrážal útok.

Pri každom seknutí otec vykrikoval?"Ja nemám kamarátov. Mám rád iba niekoho kamarátov. Mám rád iba to čo baví nie

koho iného. To čo robím ja to ma nebaví. To čo robím pre seba. Mám rád vodcových kamarátov, lebo mám rád iba vodcu.

Keď vodca odíde sú to aj moji kamaráti a ja mám predsa rád iba niekoho kamarátov. Ja nemám kamarátov."

    "Včera sa tu pozabíjala celá rodina. Kvoli takej prkotine. Každý si chcel  presadiť svojho ducha. Prišli na návštevu k svo

jej rodine a so všetkým u nich doma neboli spokojní. Toto si dajte takto. Skrine nemáte dobre, takto nebývajú skrine. Vnuč

ka im povedala:"Len nám tu nič nemente." Napokon to odniesol otec a potom všetci. Dcéra nebola spokojná ako sa nechal

jej otec uniesť, keď prišla tá návšteva. Dcéra sa doňho pustila:"Keď si osol tak sa ťa opýtajú tisíc otázok. Naznač, že ich 

je houby potom. Odveď debatu iným smerom, keď sa starajú do toho čo máš robiť. Ty si tu doma  Osol I-Á!. Otec pove

dal:"Ja sa spálim a po debate sa zmením." A ona mu povedala:"Nespálil si sa dosť a stále to robíš. Budú ti určovať pod

mienky u teba doma. Pricucnú sa na teba ako imelo a cucajú ťa-stále ťa riešia. Prídu kedykoľvek bez ohlásenia a chcú

aby si im prisposoboval svoj program. Otec nesúhlasil, dcéra zhodila všetko zo stola, vrieskala a otec neustúpil. Napo

kon sa všetci medzi sebou pozabíjali. Zajtra ti ukážem cintorín samovrahov a tých, ktorí tu zomreli. Aj tak som sa divil,

že sa tým, ktorý sa pozabíjali podarilo dostať na návštevu z odľahlých vežičiek sem." Dievča si sadlo za stol. Oproti bo

la ešte jedna stolička. Tu vošiel chlapec a sadol si na stoličku. Potom vošiel ďaľší chlapec a ten čo sedel  mu vraví:"Poď

si sadnúť, pustím ťa." Postavil sa a stál vedľa stola. Ale chlapec si nesadol. Obaja chlapci stáli pri stole. Tu vošiel tretí

chlapec a sadol si na prázdnu stoličku. Tu ten čo pred chvíľkou sedel podišiel k tomu chlapcovi čo sa posadil a oboril

sa naňho:"Nevidel si, že som si chcel práve sadnúť? Dievčaťu sa to zdalo drzé. Predsa nemohol vedieť, že si tam chce

sadnúť. Chlapec ostal sedieť a tamten ho už nevyháňal.. Ten čo ho vyháňal podišiel ku dverám. Ten čo sedel šiel za ním.

Ale nepristavil sa pri ňom, iba prešiel okolo neho a povedal mu:"Stojíš pri dverách a tu sa nemože stáť." Ale ten pri dve

rách si ho nevšímal. Preto lebo sa zľakol a bol rád, že naňho nezaútočí. V tom  vošiel do dverí tTemný a zreval:"Takto 

sme sa nedohodli. Čo máte robiť? Musí byť porazený a musí byť víťaz. Jeden z vás musí mať posledné slovo. Posled

né slovo meča. " Temný si zašomral popod nos a Anička to počula. "Jedine z rozbrojov a z mŕtvych mám silu. Ja nech

cem ísť do pekla. Tu musím prežívať." Tu podišiel k Aničke jeden z chlapcov a pošuškal jej:"Zajtra sa možno stretneme

v práci a budeme možno proti sebe bojovať a keď vyhrám vykostím.ťa."

    "Už som počula, že ten kto vyhrá vykosťuje. Neviem či by som vobec chcela vyhrať.

    "Pud sebazáchovy je silná vec," povedal jej chlapec. "Všetci sme tu v službách satana, nie iba Temný. Najviac čo vy

kosťujeme sú zúfalci, ktorí si to hodia v lese za zámkom. Je to les obesencov. Tu a tam sa tam vyvesí aj niekto, čo s tým

to tu nemá nič spoločné. Iba odvážlivci ako sme tu my v izbe vylezú zo svojich izieb. Každý sa bojí sa tu po zámku pre

chádzať. Bývame po jednom.  Aj pri vykosťovaní je to nebezpečné. Može ťa hocikto napadnúť. Poď ukážem ti, kde bu

deš spať." Temný pristúpil k Aničke a povedal jej:"Vždy si chcela zachrániť aspoň jedého samovraha. Aspoň jedného. Ne

viem či sa ti to podarí." Anička bola prekvapená, že to vie. Naozaj chcela aspoň jedného čo si chce vziať život zachrániť.

Ale prečo jej to hovorí? 

    "Tak poď," povedal jej znovu chlapec. Anička sa bála, že ju chlapec zavedie tam, kde je dlážka od krvi, ale bola veľmi

milo prekvapená, Zaviedli ju do izbičky veľmi útulnej. A bola tu sama, lebo tu bola iba jedna posteľ.. Chlapec hneď odišiel

a ona sa zababušila do paplóna až po uši a premýšľala čo bude zajtra. Najradšej by z tejto izbietky nevystrčila ani nos.

Ale to asi nebude možné.. Myslela si, že nezaspí, ale zaspala hneď. Zobudil ju úder hodín. Pozerala, ale v izbe žiadne ho

diny nevidela. Po chvíľke premýšľania zistila, že to boli hodiny v jej sne. Bol to hrozný úder, ktorý ju zobudil. A ten úder ju 

ale poriadne vystrašil. A keby bol iba jeden. Bolo ich niekoľko za sebou.. Vonku pršalo. Kvapky udierali na rímsu. Na ok

ne zbadala sedieť čiernu mačku. Zrazu pocítila, že je izba priam nacpatá duchmi. "Všetci von!" Zakričala. A oni naozaj

poslúchli, lebo ich zrazu necítila. Tu začula vedľa seba:"Ja tiež spievam." Pochopila hneď, že je to duch mŕtveho. A po

tom ten hlas povedal:"Adam!" Nevedela čo to má všetko znamenať. Hlas už sa potom neozval a ona zaspala. Ráno jej

dievča prinieslo raňajky. Chcela sa jej opýtať či ju cestou nikto neprepadol, alebo či s niekým nemala konflikt, ale potom

si to rozmyslela. Boli to chutné raňajky. Vajíčko, chlebík s maslom a káva. Myslela si, že potom po ňu niekto príde do tej

odpornej práce, ale prišiel Temný až okolo pól jedenástej a povedal jej, že po tri dni bude chodiť iba po pracoviskách. Po

obede ju Temný povodil po tých odporných pracoviskách a ona bola rada, že tam nemusí byť. Temný k nej podišiel a po

vedal:"V lese sa niekto obesil a zdá sa mi, že ho poznáš. Volá sa Adam." Anička takmer spadla z nôh. Veď toto meno spo

menul včera ten hlas. "Adam čo si s ním chodila do školy." Vyrušila ju z premýšľania hádka muža a ženy. Žena sa na mu

ža z ničoho nič osopila a on jej začal nadávať do stríg. "Neboj sa, že by som od teba neodišiel, keď mi budeš nadávať.

    "A ja som mala odísť hneď ako sme sa vzali. Pozrime sa na chudáčka on by odišiel." 

V noci ju zasa zobudili úderi hodín. Nahnevala sa a požiadala tých čo hodiny spúšťajú v jej snoch aby boli trochu jemnejší.

Na ďaľšiu noc ju zobudili už jemne. Ale tejto noci sa prudko posadila na posteli a zase sedela na okne čierna mačka von

ku pršalo. V tom začula hlas:"Ďakujem, že si sa za mňa modlila. Ja som Adam. Už niesom taký celý čierny. Trochu si ma

odkliala z temnoty. Ten čo vravel, že spieva ten sa tiež obesil. Modli sa za mňa. Vyslobodíš tým všetkých tuto čo sú."

    

 

 

 

 

 

 

 

 

---