Stolička a komoda

 

Tánička vošla do svojej izbičky. Dnes večer bude chodiť Mikuláš. Zase bude mať v čižmičkách všelijaké dobroty. A určite

jej donesie aj pekné veci ako vždy. Minule dostala od Mikuláša peknú zimnú bundičku. Mama vravela, že tá stará už poma

ly dosluhovala. Možno jej donesie aj tenisky. Veľmi si to priala. Mikuláš chodieval vždy už počas dňa. Často už tri dni pred

Mikulášom si našla pod vankúšom lentilky, krofky, alebo čokoládového panáčika. Alebo čokoládový stromček. Bol už večer.

Tánička si sadla na posteľ a usmiala sa. Zbadala pred sebou stoličku. Na stoličke by nebolo nič zvláštne, keby nemala

predné nohy zastrčené v jej čižmičkách. Toto neurobil Mikuláš. Toto urobila moja mamička. Ona je taká výmyselníčka.. Oco

jej povedal nejaké slovo a ona sa zakaždým slovom ináč zaškňúri. Nasmiali sa vždy s ockom. Tánička utekala zaraz do

kuchyne za mamičkou a ťahala ju do svojej izby. Mama, keď vstúpila do Táničkinej izby tak sa tiež rozosmiala. "Ty si ale vý

myselníčka,"povedala Táničke.. "To musíme ukázať ockovi. Nechaj to tak, vyfotíme to a dáme to na facebook."

    "Ja výmyselníčka," zadivila sa Tánička.. "Myslela som, že to ty," povedala mamičke.

    "Tak to bol Mikuláš," smiala sa stále mama..

    "Tak to bol Mikuláš," povedala si pre seba Tánička a šla s mamou do kuchyne. Dnes jej mamička dovolila počkať na ocka.

Ocko príde o pól jedenástej z poobednej smeny. Pracuje v podniku, kde vyrába ložiská pre autá. Zasmiala sa znovu, lebo si

opäť spomenula na stoličku, ktorá maala obidve predné nohy v jej čižmách. "Idem do izby," povedala mame. Postavila sa do

dverí a niečo jej pripadalo čudné. Veď, keď odchádzala z izby stolička bola hneď pri dverách a teraz je v kúte. A mamička tu 

nebola, lebo išla so mnou do kuchyne. A z kuchyne neodišla. Niektoré deti v školke vraveli, že to nechodí Mikuláš, ale, že to

ocko s mamičkou dávajú tie dary. Keď im zajtra poviem, že mi Mikuláš premiestňuje stoličku niektoré deti budú so mnou, lebo

veria na Mikuláša ako ja.."Aká som ustatá," povedala Tánička nahlas a zvalila sa na posteľ. Tu začula v izbe neznámi hlas.

Ten hlas vravel:"Komoda, si smutná, že nemáš nohy ako ja. Závidíš mi ich, že ich možem mať v Táničkiných čižmách čo?"

Tánička sa prudko posadila. Ale stolička neprestala rozprávať Tánička si bola istá, že hlas vychádza od stoličky..

    "Pamätáš komoda ako sme šantili v Ikei. Ešte len nedávno nás sem priviezli. Čo komoda? Všetky stoličky, komody a vše

tok nábytok šantil po celom obchode, keď prišla noc a oni zatvorili. Ani postele ťažké sa v tanci nedali zahanbiť. Snažili sa

trochu posúvať. Ešteže si nás vybrali Táničkiny rodičia. A nevyzeralo to dobre. Takmer nevzali ani mňa. Najprv nás chceli

obidve a potom si to rozmysleli. Ty si sa hneď zapáčila Táničkinej mame. Tú musím mať, povedala. Mne sa z tohoho nohy

podlamovali. Potom povedali, že berú iba mňa," povedala stolička. "A až potom povedali, že berú aj teba. Veľmi sú toto ne

rozhodní ľudia tí Táničkiny rodičia. Ale napokon sme dobre obišli. Ale bolo tam dobre po nociach. Celý obchod som poská

kala. Ako Táničkina mama sme boli veselé. Stolička začala spievať:"Dám si čižmičky na moje štyri nožičky. Alebo aspoň

na dve. To je hotové. To je hotová hotovica. To boli tance ako jahoda." Tánička zbadala, že stolička má ústa a aj oči. A tak

tiež i komoda. I keď tá bola teraz potichu. Stolička mala aj zuby. Zbadala ich, keď rozprávala a spievala. A zbadala, že má

aj jazyj ako ľudia. To je zvláštna stolička, povedala si Tánička. Takže žiaden Mikuláš. Žeby darčeky nosila....Ale to snáď nie.

Tu stolička povedala:"Tánička nože si poď sadnúť na mňa a ja ťa povozím po izbe."

    "Aj ja ju chcem povoziť po izbe," povedala žiadostivo komoda.

    "Ty si pomalá," vravela komode stolička. "Ty si taká komótná," karhala komodu stolička.

    "To čo je komótná?" Spýtala sa stoličky Tánička.

    ˇ"Že je spomalená ako lenochod. Iba sa prevaľuje z jednej strany na druhú, Prenáša Tiahu jednej strany na druhú ináč by

sa ani nepohla. Aká má byť, keď nemá nohy? Prenáša tiahu na druhý roh. Takto sa dáva do pohybu. Iba ja ju budem voziť,"

povedala stolička komode. Táničke sa takéto správanie  vobec nepáčilo a tak radšej zosadla zo stoličky a vyskočila si sad

núň na komodu. Toto stoličku veľmi popudilo a nahnevane skopla táničkone čižmičky zo svojich predných noh. "Mohla si sa

voziť každý večer a poriadne rýchlo by som s tebou uháňala. Ale teraz nebudeš mať nič.Lebo ja tu velím. Aké si znamenie?"

Opýtala sa stolička Táničky. Ale Tánička jej  neodpovedala. Komoda vtedy odpovedala, keď sa Táničky stolička opýtala aké

je znamenie. "Pijem džús," povedala komoda.

    "Kto sa s tebou rozpráva? Zdá sa ti, že sa rozprávam s tebou? "Hnevala sa stolička na komodu.

    "Dopi a vypadni!" A otočila sa zase na Táničku. Povedala jej:"Vieš aké je ťažká práca nosiť niekoho? Ťažká práca je to.

    "Tak, tak," poznamenala komoda.

    "Nepovedal som ti, že sa z tebou nerozprávam," povedala štipľavo stolička komode.

    "Aspoň vidíš, že nie je hluchá," povedala Tánička stoličke. Zastala sa jej takýmto sposobom.

"A ty mi neskáč do reči Táňa," povedala stolička. "Počúvaš ma? Ty ma nepočúvaš. Už čakáš kedy prestanem rozprávať

a mohla si začať rozprávať ty."

    "Z toho si nič nerob," povedala Táničke komoda. V Ikei bol jeden drzúň. Čo drzúň. Chrapúň to bol. Čo chrapúň, ešte niečo

horšie. Pri pokladni vynadal škaredo jednej pani. Dovolil si do nej preto, lebo tam bola bez muža. Teda bola tam z mužom ale

akoby ani nebola, lebo ten zrovna vtedy bol na záchode, keď ho najviac potrebovala. Zrovna vtedy musel lietať po záchodo

doch. Hnusne jej nadával ten chrapúň. On tiež nakupoval. "Ty taká a taká vykrikoval. Zdržuješ tu, už vypadni. Kto tu má toľ

ko čakať? Videl, že drží v ruke papier na ktorom bolo veľa vecí, ktoré kupovala. Buď ho premohla závisť, alebo bol na dro

gách. Ináč to nevidím. Toto neurobí bárskto. Asi ho to podráždilo, že je bohatá. Ale ja si skor myslím, že bol na drogách. Pa

ni zavolala na ochrankára, ale ten sa pani nezastal. Aby snáď nevyvolal rozruch a to by potom odradilo kupujúcich. Ale ja s

myslím, že ich skor odradí ten prístup, že nezasiahol. Mal si ho zavolať nabok a dohovoriť mu a keby to nepomáhalo tak ho

mal spacifikovať a dať mu putá. Ale on sa tam doplížil ako lemra ten ochrankár a ten začal nadávať aj jemu, keď mu tíško

ochrankár niečo povedal. "Všetci sú tu odpad. Všetci tu ste súci na úrad práce. Ja som s tebou husy nepásol vykrikoval po

ochrankárovi."

    Komoda, nejako si sa rozrozprávala. Nepovedala si ale to najdoležitejšie. Že ten chrapúť sa presťahoval do nášho mesta

a to zrovna do nášho vchodu odkial je aj tá pani čo jej nadával. Svet je taký malý. Keď sme boli na výlete minule o pól noci

videla som ho vychádzať zo dverí. Bol to naisto on. Jemu ale nechceme pomocť. Lebo neoľutoval ten čin a stále je rovnaký.

Chceme pomocť jednému čo ukradol rolničku deťom a chce ju vrátiť. Ale tak aby sa na to neprišlo. A jeden chlapec ukradol

v jednom byte knihu Alica v krajine zázrakov. Ale v tej knihe našiel založené peniaze. Počúvaš ma Táňa? Počúvaj, lebo ti 

natiahnem uši, keď budem nadarmo stále ústa drať. A ešte je tu jedno závistlivé dievča. My sa navštevujeme čo sme veci z

bytov. Chodíme v noci na návštevy a otvárajú nám dvere veci čo tam žijú. Zacítia, že práve tam chceme vstúpiť. Ne musí

me ani klopať. Iba nám otvárajú. Veci veciam. Nechcem sa prestať s tebou kamarátiť. Ešte ťa budeme potrebovať. Keby 

som sa s tebou rozhádala a potom by som po tebe niečo chcela vo sfízelnej situácii do ktorej by som sa dostala, by si ma

poslala kade ľahšie. Komoda!" povedala teraz stolička už miernejšie. "Nechceš nakrájané jablká? V kuchyni som nakrájala

v jednom byte. Tánička si až teraz všimla, že stolička a aj komoda majú ruky. Nie presne ako my ľudia ale boli také tenšie.

Stolička odbehla a o chvíľu sa vrátila. aj s jablkami narezanými na štvrťky.Stolička ich položila na perinák. Ale komoda sa

ich ani nedotkla. Keď sa Tánička komode lepšie prizrela zbadala, že je zachmúrená. I stolička si to všimla. "Čo ti je komoda?"

Opýtala sa jej stolička.

    "Tanieročik," povedala tíško komoda. Stolička sa zasmiala a povedala:"To sa naučila  v škôlke a v rodinách. Divili sa uči

teľky a aj v rodinách, kde sme sa tam nabrali. Nedalo sa vtedy odtiaľ nečujne ubziknúť. Tej noci sme tam prišli a zostali sme

aj cez deň. V  dosť rodinách ti plesknú svojim deťom chlebík na stol. V o väčšine ale nie. Dávajú chlebík, rožky na taniero

čik. Omáčka s knedľami sa samozrejme dávajú na tanier. Prídeme tam, kde sa v deťoch ozve svedomie a chcú aby im bolo

odpustené. Ten zlý čo vykrikoval pri pokladni. Až do včerajška sme nevedeli, že je to zlý čarodej. Chce nám prekaziť aby 

sme tie veci vrátili. A dozvedeli sme sa prečo sa to stalo v tej Ikei. Ten muž čo bol na záchode, keď tam ten sa osopoval na

jeho ženu nebol dobrý. Vymyslel na svoju ženu nepravdu a tak privolal zlé sily. Napísal na lístoček, keď spolu nakupovali:

"Moja žena bojuje proti pravde." Ale nemal pravdu. Rozširoval tým napísaným nepravdu a privolal tak toho zlého. Poviem ti

čo sa stalo v električke cestou do Ikei. Súvisí to s týmto všetkým.".

 

 

 

 

---