V úložnom priestore postele 2

 

Pomyslel som si, že chcem byť v posteli a v tej chvíli sa to stalo. Ležal som na posteli. Už je asi zo mňa čarodej, keď 

sa mi splní to čo si pomyslím. Vyskúšam to potom s niečím iným. Do izby vošla mama. "Kúpila som ti tepláky. Vyskú

šaj si ich. Obleč si ich nech vidím či sú ti dobré.."

    "Nechcem ich," povedal som.

    "Aký máš na to dôvod?" Spýtala sa ma mama. Ani som nemal dôvod a ani som nemal v pláne robiť zle. Úplne ma to

pohltilo. Nevedel som prečo odmietam si obliecť tepláky. Keď mi to mama povedala bol som na vážkach. Nevedel som

sa rozhodnúť, či si ich oblečiem, alebo nie. Prišla mi na um taká hlúposť:"Nepokoruj sa! Nebude ti tu predsa niekto roz

kazovať. Nikto nemá právo ti rozkazovať. Ale aj takmer povedal mame dobre. To isto to zlo v ňom nahromadené robí s

ním takéto veci. Mama netrvala dlho na tom aby som poslúchol. Vzala tepláky a odišla. Keby bola možno sama doma

tak poslúchnem. Alebo to robím preto, že otec je stále proti mame a nie sú v tom žiadne čary. Otec je stále proti mame

a v jeho prítomnosti neposlúchnem ani jedného. Hneď ako odišla mama z izby začul som čarodejov rehot. "Ha-ha-ha-

ha-ha-ha-ha-ha-ha-ha-chi-chi-chi-chi. Práve som urobil posledné zlo ´ˇCarodej sa ozval:"Tvoj otec sú zatiaľ iba poloča

rodeji. Musia tiež ešte čo to zlé vykonať aby boli pravými čarodejmi. Aj im sa odnechcelo byť iba ľuďmi, ktorí sa musia

snažiť o dobro. Aj ty už si možeš sem tam nejaké čary vyskúšať" Už som sa čarodeja nebál. Veď je to moj spolupracov

ník. Ktovie či si čarodeji medzi sebou nerobia zle. Ale asi nie. Vyžívajú sa najskor, že vzájomne robia iným zle. A možno

vedia, že by ich kamarát mohol byť väčší čarodej a mohol by ho zničiť, keby s ním šiel do tak veľkého boja. Pri večeri

mama na mňa zazerala. Nič mi ale nevyčítala. Opýtala sa ma:"Ideš s nami na pohreb? Zomrela Marta, čo bývala vedľa

ujka. Už tam v Dubovej nemáme nikoho. Už ma tam nič neťahá. Odkedy sa pominula babička. Už ma tam do toho opus

teného domu nič neťahá, keď tam nie je babička. Tam som prežila svojich najšťastnejších sedem rokov života. Moja ma

ma nebola na mňa dobrá. Prišla som tam k nim od babičky ako k cudzím.Babička bola moja mama. Pamätáš si ako ťa 

ujko zahriakol, keď si chcel priložiť do kachiel. Moja sesternica tam bola so svojou mamou. Vieš moja teta Lívia. Moja

sesternica plakala vonku, Tak sa jej to dotklo. Povedala veď nič nerobil iba sa mu páčilo ako horel oheň v kachliach v ku

chyni. A potom to ešte pokračovalo. Babička už mala tú pamäť takú chuderka. Išli do skrine a zavolali ma a Marta už uka

zovala:Ide tetka do skrine. O mŕtvych iba dobre. Nechcem jej tam prihoršovať. Čo si myslela, že keby mi dali aj celý dô

chodok, že to zoberiem? Ujko sa na babičku osopil:"Čo tam idete do skrine? Kedy už bude od vás pokoj. Keď zomriete

vás zahrabem za plotom cintera. Povedala som iba veď ju nechaj. Čo si nemožu ísť vo svojom dome do svojej skrine?

Aj on ma vychovával. Dovtedy než nezačal s Martou techtle-mechtle tak bol na babičku dobrý. Keď tam bola Marta robi

li obaja iba zle. Chceli sa jej zbaviť a preto vyhodili z izby kde babička spala kachle. Začal mi nadávať, keď som sa ohra

dila:"Ty sopľanda! Choď si tam do tej svojej Skalice a zober si ju aj s dôchodkom. Moja mama ju nechcela k sebe. A oni

by k nej ani nešli. Veď moja mam iba vykrikuje po mojom otcovi. Oni si rozumia. Vracajú si to jeden druhému. Moja mama

povedala, žeby na babičku nemala nervy. Hlavne, že na ňu musí mať každý nervy. Sťažuje sa stále na babičku aká bola

ona zlá mama. Doteraz bola rozhádaná s Martou. Zblížila ich až moja hádka s ujkom. Keď som sa mame tvojej starej ma

me sťažovala na ujka bola s Martou nie so mnou. Vyčítala stále moja mama svojej mame. A ja jej vyčítam? A to horšie ve

ci mi porobila."

    Napokon som sa rozhodol, že s nimi na ten pohreb pôjdem. Do Dubovej sme išli naším autom. Po pohrebe nebol ani

kar. Mama mojej mami, teda moja stará mama sa divila, že teta mojej mami Lívia neurobila na opustenej chalupe ani po

sedenie. Rodina tety Marty kar nerobila. Stretli sa všetci na dvore a rodina tety Marty moju mamu a starú mamu so sest

rou mojej mami, tetou Líviuo s jej deťmi a mužom ani do domu nezavolali. Hneď odišli a moja mama s otcom a so mnou

sme nešli do opusteného domu babičky. Teta Lívia povedala, že si tam ani nie je kde sadnúť. Keby nebola ustavičmńe 

na svoju sestru nahnevaná moja stará mama, teda na tetu Líviu tak by možno aj nejaké posedenie urobila a prichystali

by stol a stoličky v tom prázdnom dome. Začali sa dohadovať na dvore kde je to či ono po starej mame teda po babičke.

"A vršok z toho kroja je kde?" Opýtala sa sesternica mami mojej mami. Tá zatĺkala a potom sa priznala. A sesternica sa

jej zasa opýtala:"A rodokme%n mala tetka v dome, kde je ?"

    "Ten mám tiež," povedala moja stará mama. A tak sa tam dohadovali kto čo má a kto čo bude dediť až sa nakoniec roz

hádaní rozišli. Až neskor som zistil, že s niektorých týchto chamtivých žien, ktorým išlo o majetok stali sa z nich ježibaby.

Prišli sme domov a po týždni tam rodičia išli po jablká. Jonatánky. Mal som rád babičku. Bola to vlastne moja prababička,

ale my sme ju so sestrou volali babička ako naša mama. Neviem čo ma to napadlo, ale povedal som rodičom nech mi do

nesú aspoň jedno jabĺčko, keď sa nebude dať vziať viac. Keď prišli opýtal som sa ich či mi doniesli to jabĺčko. Ocko mi po

vedal, že doniesli jabĺk habadej. Mama povedala, že jedno odtrhla priamo pre mňa. Keď som sa jej opýtal, kde to jabĺčko je

povedala, že v sklepe medzi ostatnými. Povedal som jej, že ako teraz budem vedieť, ktoré bolo priamo pre mňa od babič

ky. Odišiel som do izby a ľahol som si na posteľ. Pomyslel som si, že chcem byť v úložnom priestore postele. V tej chvíli

sa to stalo. Počul som ako sa rodičia rozprávajú a potom som začul, že otec vošiel do mojej izby. Iba povedal:"Ten chla

pec hneď zaspí. On zo spánkom nemá problémy a vyšiel z izby a zatvoril dvere na mojej izbe, V tom som začul neznámi

ženský hlas:"Máte to jablko?

    "Máme plno jabĺk," povedala mama.

    "Ako sme sa dohodli. Jablko, ktoré si vzala v záhrade je čarovné, lebo je spomienkové. Je to spomienka na dobrú babič

ku a my dobro nepotrebujeme. Chcete byť čarodeji či nie?

    "Chceme," povedali obaja moji rodičia naraz.

    "Jablko, ktoré si si strčila do vrecka bolo preňho jablko. Požiadal ťa o to jablko takže je iné ako ostatné. Chcel jablko, ktoré 

bude jeho od babičky."

    "Ale ja som ho dala potom na kopu do bedničky," povedala tej žene moja mama. "Veď je jedno, ktoré z bedničky bude mať."

    "To vobec nie je jedno," zvyšovala hlas postupne žena. Ale nevadí. Choď do sklepa a dones ho. Stačí povedať čary-gary

čari-mari a prikotúľa sa k tebe. Ak sa ho totiž váš synáčik dotkne zasa bude musieť urobiť tri zlé skutky a všetko to začne

odznovu." Premýšľal som:čo toto má znamenať? Rozprávala tá žena, že chcú byť moji rodičia čarodejmi.

    "To jablko sa mu nesmie dostať do rúk, lebo vy dvaja nebudete nikdy čarodeji. Ste iba poločarodeji. Čo to z čarodejného

remesla ovládate, ale to je nič čo budete vedieť, keď budete naozajstný čistí čarodeji. Je to jablko spomienky a skromnosti.

Chcel iba jedno jabĺčko. Nie ako iné decká čo , keď vyliezajú z auta rodičou najprv padajú šupky mandaríniek a až potom

vyliezajú oni. Kilá šupiek. Veď vás takýto život s problémami už isto omrze. U nás nebudete mať problémy."

    "To máš pravdu," povedal otec. "Tvoja ponuka je lákavá. Aj keď sme sa snažili byť dobrí, nešlo nám to. Radšej budeme

čarodejmi bez problémov. Zlo je tak jednoduché robiť."

    Hlasy zatíchli. Čakal som asi tak tri minúty a potom som si zažiadal aby som sa vrátil do svojho tela. To je hrozné. Moji

rodičia so mnou kupčia, predali ma čarodejovi. Tuším nebudem čarodejom. Tuším to nechcem. Kto vie ešte načom sa do

hodli. To o tom jabĺčku som počul prvý raz. Za jabĺčko získajú čarovnú moc. Ale za jabĺčko to isto iba nebude. Je to za zlo

ako u mňa. Ležal som na postely a z kuchyne ku mne doliehal otcov hlas. "Práve mi volali, že chcú vymaľovať celý dom.

Bude aj pre Maja na novú posteľ. Hneď ako to dorobím a vyplatia ma, pôjdeme ju kúpiť"

    Mama povedala:"A čo tí čarodeji?" Zobrala mi to z úst.  Možno už nebudem potrebovať posteľ. Bolo to tak nádherné. Po

čúval som svojich rodičov a oni o tom nevedeli. Cítil som sa ako špión. Sťažovali sa často naňho a on sa cítildobre. Vždy

si vravel:"Á tak vy takto. A bol rád, že to počuje a že si naňho sťažujú. Kto vie čo s ním zamýšľajú. Tak to teda nie! Ja os

távam tu! Čo ma chcú obätovať a ja o tom nemám vedieť? Takže ja nebudem asi žiadny čarodej a ešte mi chce otec vy

hodiť moju čarovnú posteľ. Určite by sa ešte zišla. Aj kvôli tomu, že sa mám kde schovávať pred rodičmi. Minule mi pove

dala žirafa, že sa to dá urobiť tak, že moje telo neostane hore na posteli. No vidíš! To by bolo niečo. Nanajvýš by si mysle

li, že som niekde vonku. Toto s tým vychádzaním z tela by za chvíľu aj tak objavili. Ale čo keď budem aj ja čarodej a už ne

budem posteľ potrebovať. Určite budem obdarený inými čarami. Ale čo som sa dozvedal o chvíľu to ma úplne dostalo.

Otec povedal:"Počula si čarodejnicu? Že to jabĺčko ruší tretí zlý skutok a potom by sme nemohli sa stať čarodejmi. 

A musel by zasa na tretí zlý skutok čakať. Lebo to asi neplatí, keď vymýšľaš zlé skutky, ktoré chceš urobiť.No keby

bol pri nás a my by sme ešte neboli čarodeji ,hneď by niečo vyparatil."

    Takže to vyzerá, že aj ja budem čarodej. Stále o tom pochybujem i keď mi to čarodej sľúbil. Ale tú posteľ nech nevy

hodia. Možno by sa zišla aj im. Zase ma napadlo či čarodeji nebojujú medzi sebou o moc. Takže sa ho nechcú s čaro

dejnicou zbaviť. Chvíľami ako som ich počúvaľ som sa až zľakol, že ma chcú zabiť aby mohli čarovať. Ale funguje to

všelijako inako zdá sa. Isto čarodejnica a čarodej chcú zničiť všetko dobro. Chcú čo najviac zla, lebo ich teší iba zlo.

Tu vykukla zo škáry postele žirafa na špajdlíkoch a vraví:"Je to presne tak ako vravíš. Aj oni boli kedysi dobrí a tiež sa

nechali prehovoriť na čarovanie. Niektorí boli ako tvoji rodičia, lebo mali problémy a niektorí to urobili zo zvedavosti..

Chceli to vyskúšať. Práve úlohou každého čarodeja je získavať zlých pre hlavného čarodeja, ktorého napĺňa šťastím,

že odvráti od dobra veľa ľudí. Iba zlo ho drží pri živote. Nechce sa mu z tohto sveta, lebo by priamo putoval do pekla.

Chce tu byť až keď skončí svet. Urobí všetko preto aby sme ostali s ním pred bránou do neba. Chce od Slnečného

dostať čo najviac ľudí. Je to trochu podobné ako keď napíšeš písomku na štvorku, alebo na päťku a nie si v tride sám.

Tešíš sa, že nie si v triede sám. A on rovnako sa teší, keď viacerí sú zlí. Keby bol sám bol by odpad. Niektorí čarode

ji by radi boli dobrí. Ale už zabili a tak nie je návratu. Tak som to počula, ale možno je to i naopak," povedala žirafa. "Ale

horšie, že oni si myslia, že už niet návratu a vravia si, že je jedno či zabijú jedného alebo stovku ľudí aj tak pôjdu do pak

la. Ťažké hriechy ale nie sú iba zabíjanie. Keď niekto niečo zlé  niekde urobí dostane sa to až k tebe v takej podobe že

ťa to ovplyvní. Takí ako čarodej sú navždy už teraz odlúčen od Slnečného. Rozmysli si dobre či chceš robiť dobro, kto

ré ťa vždy bude niečo stáť. Nejakú obätu. Niečo sa ti protivý, ale ty sa obätuješ a urobíš to. To jablko skromnosti a spo

mienky chcú zničiť. Už si počul prečo. Chcú ho rozšliapnuť, rozdrviť na zemi. Otec išiel poň do sklepa. Musíš ísť tam

a jablko mu vziať Choď do sklepa za otcom. Hľadá ho to jablko, lebo zabudol, že stačí povedať zaklínadlo a jablko sa

dokotúľa až k nemu. Vyskočil som z postele a utekal do sklepa. Bilo sa to vo mne všetko. Ako sa rozhodnúť. Prikloniť

sa na stranu dobra, alebo radšej zla? Aj preto, lebo som mal pred očami aký bude zo mňa mocný čarodej. Ešte som

nikomu neublížil a možno na tom je celé čarovanie postavené. Budem dobrí. Ale niečo mi hovorilo buď zlý. Dobehol

som do sklepa. Otec sa prehŕňal v kope jabĺk, ktoré boli v bedničkách. Tu som zbadal, že si začal niečo mrmlať. Ej to

je zle. Veľmi zle. Chcem sa dotknúť jablka, alebo nie? Otec vyslovil zaklínadlo:"Čary-gary  Čary-mari. "V tej chvíli sa

jablká v bedničke pohli a jedno z nich sa z bedničky vykotúľalo. Otec zodvihol nohu na ktorej mal obutú ťažkú bagan

džu a chystal sa jablko rozšliapnuť. Ale ja som bol šikovnejší. Uchmatol som mu jablko zo zeme a ešte som sa stihol 

otcovi pozrieť do očí. Otcove oči blčali hnevom. "Čo chceš?" OPýtal sa podráždene.

    "Čo chcem? No veď to jabĺčko čo som si vzal zo zeme. Je to moje jabĺčko. Nemáš právo mi ho rozmliaždiť."

    "Daj mi to jabĺčko," žobronil ako malé dieťa. 

    "A ty ho odnesieš čarodejom čo? " Povedal som nahnevane.

    "Akým čarodejom?" Robil sa otec hlúpym. Držal som jabĺčko v oboch rukách a nervózne ho trel v dlaniach. V tom

mi vypadlo na zem. Otec sa po ňom vrhol. Ťapol som ho z celej sily po čele a vravím mu drzo:"A ty čosi?" Otec ne

vedel, či má kričať od hnevu, alebo ma hneď rozdrapiť. Za iných okolností by sa isto zasmial a povedal by si, že má

bojovného syna, ale teraz? Keď som bol menší som vykrúcal dvomi prstami  otcovi nos až tak, že sa mu doň nahrnu

la krv a on sa potom hanbil ísť taký do roboty. Mal ho červený ako opilec. Alebo som ho ťahal za uši. Pozerali sme sa

chvíľu na seba a potom som sa rozbehol po schodoch hore. A pravdaže otec za mnou. N schodoch boli položené ige

litové sáčky z oblekov, ktoré mama nosí z obchodu. Používame ich do smetného koša. Na konci sáčka je diera, uro

bíme uzol a máme kvalitný sáčok. Schmatol som celú guču tých sáčkov a po jednom som ich hádzal otcovi do tváre.

Otec zrážal poletujúce sáčky rukou k zemi a doháňal ma. Ale na chvíľu ho to predsa len vždy spomalilo. Keby sa otec

na jednom zo sáčikov nepošmykol tak ma dolapí. Vbehol som do nášho bytu a utekal do svojej izby. Pobiehal som po

izbe a nevedel čo urobiť. Otec možno budúci čarodej ma teraz naháňa a kto vie či mi teraz pomôže posteľ. Isto i čaro

dej je na mňa nahnevaný zato že som sa dotknul jabĺčka a teraz aby som bol v jeho moci musím urobiť zase jedno

zlo. Otec bude o chvíľu tu. Pozrel znovu na posteľ Nie, to nie je dobrý nápad. Prestal zrazu veriť, že sa prepadne do

úložného priestoru. A keď sa aj prepadne čarodej ho možno vydá. Našťastie vykukla z praskliny žirafa s krokodílom.

A za nimi húsenica s motýľom a tiež koník s vtáčikom. Ľahol si teda na posteľ i keď sa bál ako to dopadne. Stihol to.

Len len, že ho otec nezdrapil. Začul otca:"Kde je? Veď tu pred chvíľo bol?" Takže to funguje aj takto. Nevystúpil teraz

zo svojho tela, ale ide si aj so svojou dušičkou a svojím telom. Otec sa zastrájal:"Veď on povie, kde dal to jablko."

Do izby vošla mama. Kde je Maroško?" Spýtala sa otca.

    "Neviem, ešte pred chvíľou tu bol. Tak to vyzerá, že bude asi tiež poločarodejom," povedal otec.

    

 

 

 

 

 

---