Čarodej a malí chlapci

 

Obchádzal raz jeden čarodej mesto. Pristavoval sa pri plotoch a pozeral dnu na nádvoria ako si ľudia žijú. Keď tak

chodil tu sa pristavil na dlhšie pri jednom  plote..Poprezeral si za ním celý dom zo všetkých strán. Bol to veľký dom.

Obohnaný bol plotom a za tým plotom rástli vysoké tuje, takže dom mal vlastne dva ploty. Tuje vyrástli nie len do 

výšky, ale aj do šírky a preto dnu bolo vidieť iba na niektorých miestach. Čarodej priložil tvár k plotu a započúval

sa do rozhovoru, ktorí viedli ľudia za plotom. Pri vchode domu niečo hovoril otec svojim deťom:"Čo vám poradím?

Je zima. Tu lyžiarske vleky nemáme tak si musíte vymyslieť sami nejakú zábavu. Dovolenka nám skončila. Ale

sme si tam užili. Naučili ste sa nastupovať do vleku a tiež pluhovať na lyžiach. Lyžovačka ráno, lyžovačka po obe

de." Deťom bolo otupno. Nevedeli si nájsť žiadnu zábavu na veľkom zasneženom dvore. Čarodej dobre poznal tú

to rodinu. Často sa stal neviditeľným a prechádzal sa po dome tesne vedľa nich. Stalo sa, že sa niekedy aj trochu

o niekoho obtrel, ale nikto tomu nepripisoval žiadnu váhu, keďže nikoho ani vo sne nenapadlo, že by tam mohol

byť dnu niekto neviditeľný. Čarodej chodil po dome a pozoroval deti. Najstarší to bude isto vedec. Pucle zloží za

pár sekúnd a rád vyšíva. Má sedem rokov. Mladší, päťročný Jozef, ten je úplne iný. Zatiaľ čo starší je jedoš tvrdo

hlavý, mladší je večne usmiaty. Ohníky čertovské mu hrajú v očiach. Stále cez leto, keď sa hrajú so starším na

dvore, stále ho navádza na čertoviny. Mladší to je huncút. Všetko so smiechom berie. Starší sa iba durdí, trucuje.

Nič sa mu nepáči, keď mu niečo otec povie. Mladší odprosí otca a už je vonku. Raz, keď bol čarodej dnu muž

vravel svojej žene:"Rovnako ich vychovávame a aký sú každý iní." Lebo tu bol ešte najmladší, ale ten mal iba dva

roky. Snažil sa bratov napodobňovať, ale bol naozaj ešte malý na hru. Mladšieho technika zaujímala. Otec je mu

zikant a má v garáži aparatúru. Keď sa otec chystá s kapelou cvičiť a rozkladá ju vie presne kde čo zapojiť. Buď

z neho bude farmár, alebo muzikant. Celé leto na kosačke sedí. Ale teraz je krutá zima. Mrzne až praští. Čarodej

pozeral dnu cez plot a počúval. Tu začul mladšieho ako vraví:"Poď! Odrežieme snehuliakovi hlavu."

    "A pôjde to? Veď už to nie je sneh, ale je ten snehuliak celý z ľadu." Pred mesiacom ho z ocom postavili z mok

rého snehu. Najprv maličkú guľočku uťapkali a potom ju valili v snehu až z nej bola veľká guľa. Každý jednu ugú

ľal. Ocko tú najväčšiu a z ich dvomi guľami, keď už boli väčšie im s nimi pomáhal. Zodvihol a nasadil prostrednú

guľu na najväčšiu a potom najmenšiu na prostrednú, to bola hlava. Urobili snehuliakovi aj ruky, dali mu nos z mrk

vy a oči mal z uhlia. Mladší doniesol pílu z garáže a začali píliť. Striedali sa. Keď sa jeden unavil druhý ho vyme

nil. "Tam rež, kde je hlava spojená s telom," radil starší Jozef.

    "Hlava spojená s telom," opakoval si za plotom čarodej. Tu spadla hlava na zem a odkotúľala sa kúsok od nich.

A oni ťapkali. "To je ale zábava," volali naraz. Zbadali to otec s mamou a aj oni sa tomu smiali. Tak predsa si našli

zábavu. Potom sa chlapci išli naobedovať. Keď sa po obede vrátili na dvor a pozerali ako tam snehuliakova hlava

leží na snehu, prišlo im snehuliaka ľúto. Zodvihli mu hlavu a nasadili naspäť. Zapevnili ju snehom aby neodpadla

a držala. Prišiel večer. Deti sa vnútri chvíľu po večery pohrali s darčekami od Ježiška a potom šli spať. Dary sa

im už ale nevideli tak vzácne ako keď ich dostali na štedrý večer. Odvtedy uplynuly už dva mesiace. Mladší so 

starším spali v jednej izbe. Tu sa mladší zobudil na nejaké hlasy. Do izby svietila pouličná lampa. A v tom zbadal

čarodeja za oknom. Ten vravel najprv nie až tak strašidelne:"Slniečko sa hnevalo, že odrezali snehuliakovi hlavu.

Takto sa jar neprivoláva. To nie je žiadne privolávanie jari. Je to čisté čertovstvo. Tu zrazu začuli hlas hrubý, lebo

sa zobudil i starší. "Slniečku sa to nepáči. Vôbec nie slniečku, ale mne čarodejovi. Takto sa neprivoláva jar! To vám

nepomôže, že ste mu nasadili hlavu." Deti si stále mysleli, že je to iba hrozný sen. "Odrezali ste ju? Odrezali," po

kračoval čarodej. "Vy ste snehuliaka zabili a zato vás bude chodiť každú noc strašiť. Slniečko by sa možno opý

talo:"Kde je neha chlapci? Takto sa zachovať ku kamarátovi snehuliakovi. Kde je noha? Kde je čierna  chorá no

ha?" Chlapci stále odvracali hlavy od okna, lebo sa tam báli pozrieť odkial prichádzal ten hlas. Ale čarodej za ok

nom vraví:"Pozrite sa do okna!" Deti sa tam pozreli a zbadali nie čarodeja, ale snehuliaka ako si pod pažou drží

krvavú hlavu. A ten čarodej premenený na snehuliaka vravel:"Strhávajú sa zo sna obaja a o tom strhávaní zo

sna sa im nesníva, lebo to nie je sen, to čarodej k vám vraví:"Zo sna sa strháva za oknom snehuliakova hlava

krvavá. Obviňujem vás dvoch...." Chlapci od strachu naraz obaja odpadli a ráno s plačom vbehli do kuchyne za

rodičmi. Rozpovedali rodičom všetko o sne. Rodičom nešlo do hlavy prečo sa im snívajú také sny a sú taký roz

rušení, keď si z odrezania robili žarty. Prečo majú také sny? Keď to brali ako zábavku obaja? Veď oni ich za to

nekarhali. Veď deti všeličo vymyslia. Jeden vnuk kopal v záhrade jamu a povedal svojej starej mame, že to kope

hrob pre ňu. Niekedy čo vyzerá choré tak choré nie je. Lenže ich deti sa odteraz začali noci báť. Keď prichádza

la mali slzy na krajíčku aj keď boli rodičia pri nich. Do svojej izby spať samotný ani počuť. Skúšali s nimi všeličo.

Dva dni spali s nimi a vtedy nemali tie hrozné sny. Ale len čo ich nechali samých vo svojej izbe začuli plač a bu

chot ako sa trepali z hora dolu po schodoch. Rodičia sa posťažovali známim a kamarátom aké to trápenie majú

s deťmi a dozvedeli sa, že to nie len nim sa dejú takéto veci. Vraj sa to deje v celom meste. Zlý čarodej obchádza

detské izby a to čo sa stalo u dvoch bratov sa deje teraz aj tam. Nikomu sa ale nepodarilo čarodeja ani vidieť

nie ešte chytiť a tak si každý napokon myslel, že sú to naozaj iba zlé sny. Ale veru to neboli sny. Čarodej obchá

dzal za oknami a vravel všade:"Odrezali mu hlavu. Súhlasíš, alebo nesúhlasíš? Keď súhlasíš zle je a keď nesú

hlasíš ešte horšie." Deti odpovedali rôzne. Ale poväčšine sa rozplakali. Všetky deti potom radšej spávali radšej

s rodičmi. Až na jedného chlapca. Raz ho čarodej navštívil v noci. Chlapec sa nebál rečí, ktoré sa šírili o čarode

jovi. Bol totiž veľmi odvážny. Už odmalička mu musel jeho otec rozprávať o úrazoch o ktorých sa otec dozvedel

v práci, alebo ich priamo videl. Alebo sa od niekoho dozvedel. Rozprával mu o tom ako ako sa utrhlo rameno na

vysokom žeriave a zabilo dolu v kabíne žeriavnika. Zasiahlo ho priamo do srdca. A Janko vravel:"Ďaľší úraz oci."

Jeho otec bol sám autožeriavnikom. Raz nechal svojho syna i keď sa to nemôže posúvať páčkami. Janko bol vo

vytržení, keď dvíhal žeriav ťažký panel. Otec mu držal ruku aby veľmi nemykol páčkou. Rozprával mu úraz o mo

torkárovi, ktorého spolujazdec mu pichol nohu do kolesa. "Takto opačne sa otočili vidlice," vravel Jankovi otec.

"A kosť mu trčala. Opačne sa mu prehýbalo koleno. Reval od bolesti. Rozprával mu o jednom žeriavnikovi, ktorý 

sa dotknul ramenom drôtov s napätím a namieste ho zabilo." A ten čarodej to skúšal aj na tohto chlapca. Tento 

chlapec mal štyri roky a už vedel čítať. V ten večer si prezeral zdravovedu. Najviac sa mu tam páčili choré čier

ne nohy. Chlapec v tento večer skončil pozeranie, keď zrazu začul neznámi hrubý hlas:"Slniečko sa hnevalo, že

odrezali snehuliakovi hlavu. Takto sa jar neprivoláva. Slniečku sa to nepáči. " Chlapec pozrel do okna a zbadal

tam snehuliaka ako si drží krvavú hlavu pod pazuchou a vraví:"Človek si zaslúži zradu. Človek si zaslúži pom

stu." Ale Janko sa ho nezľakol. Vzal knihu, kde bol na strane s čiernymi nohami a nastrčil ju čarodejovi do okna.

Potom otvoril dvere a vyšiel za snehuliakom na dvor. Na dvore bolo rozsvietené svetlo a tak prečítal chlapec

zo zdravovedy jednu vetu:"Človek si zaslúži iba lásku." Čarodej -snehuliak sa tak veľmi preľakol tejto vety, že sa

zaraz premenil na čarodeja a dal sa bežať ozlomkrky preč. A hulákal pri tom:"Čo mi povedal, že človek si zaslú

ži iba lásku." Ráno, keď vošiel otec do izby chlapca zbadal na posteli otvorenú zdravovedu presne na tej strane,

kde boli vyobrazené čierne nohy. Žena stála vedľa svojho muža a povedala mu:"Toť je tá veta čo som si minule

zapísala ceruzkou, lebo som nemohla nájsť narýchlo kus papiera. V rádiu ju hlásili. A prečítalaju:"Človek si zas

lúži iba lásku." Nevedeli oni. Nevedeli ani v meste kto vyhnal čarodeja z mesta. Ale už o ňom nikto, nikdy nepo

čul.

 

 

 

 

---