Zmanšená Tánička je niekedy mačkou-pokrač.

 

My mačky sme naozaj ako ľudia. Tiež to chvíľu trvá než si získajú našu dôveru. A keď si ju získajú nezbýva nám brať

toho človeka, ktorý si nás vzal k sebe takého aký je. Neočakávala som, že môj pán bude ku mne taký zlý. Zo začiatku

som si myslela, že so mniu žartuje, keď po mne hádzal jablká, ale keď po mne hodil kus dreva a kameň bolo po žartoch.

A stále sa hlúpa k nemu vraciam a neustále mu to odpúšťam. Niektorí ľudia sú zase úplne proti mačkám. Vôbec si neu

vedomujú, že každé zviera v prírode má svoje miesto. Aj ma mačky čo žijeme v meste. Niektorí ľudia vravia, že rozná

šame choroby, ale to nie my, ale hlodavce. Pravda je, že mačky, ktoré kŕmia pri kontajneroch potom sa im nechce chy

tať myši a potkany. Aj to je pravda, že jedlo, ktoré takým mačkám dávajú priláka hlodavce. Dostávam od svojho pána

každý deň bitku. Táničku musím upozorniť, že môj pán je čarodej. Neodporúčal by som jej aby ma išla zachraňovať.

Zastrájala sa chúďa, že zistí, či ma niekto netýra. Umyli mi očko. Mám ho zapálené. Poslali toho z hrubým hlasom k zve

rolekárovi po kapky. Potom, keď sa vrátil panička mi hneď kvapla do očka. Bavili sa, že zverolekár povedal aby si ne

robili ilúzie, že najskôr o očko prídem. Ešte povedal zverolekár, že záleží na tom ako dlho ho mám zapálené. Panička

sa zhrozila, keď mi očko prvý krát uvidela. "Má ho až vínovočervené. Ale snáď mu tie kapky pomôžu, veď to nie je tak

dlho čo takto k nám prišiel. Čierna mačka mi závidí, že sa tu môžem po ich dvore promenádovať. Keď som už pri dve

rách už si až tam nedovolí za mnou vybehnúť. Lola sa ma stále bojí, Keď som vnútri zalezie pod gauč a odtiaľ ma po

zoruje. Cíti ma všade. Stále ju vidím ako ma stopuje. Aj vonku. Pelech mi dali ku vchodu do kuchyne a to nebolo dob

re. Lebo Lola musela okolo mňa prejsť k svojej miske. Oňucháme sa. To je náš pozdrav a už aj fujazdí preč. Má zo

mňa rešpekt. Minule ma videla ako som sa bil s čiernym kocúrom. Nemá rada asi konflikty. Nerada sa na ne asi poze

rá. Našťastie dnes jej dali misku hore na podlaží. Tam spí dievča. Dnes sa bavili, že vonku ako šli z obchodu išla za 

nimi malá mačička. Mala zvonček. Panička jej vravela:Mačička ty zvoníš ako ovečka. Ale k nám nechoď. Tri mačky

to by bolo už priveľa. Tie mačky asi vedia, že ja som hlúpa, smiala sa panička. Ja som mal šťastie. Hneď pri prvých

dverách ma pohostili a vzali dnu sa ohriať a trochu si pospať. Je po obede. Práve som sa najedol. Táničkiny rodičia

sa chystajú do vinohradu. Chodia tam aj v zime. Poupratovať chatu. Tánička podišla ku mne a opýtala sa ma:"Kocú

rik povedz, kde bývaš." Tak jej to ukážem. Tánička otvorila dvere. Vybehol som von a čakal ju. Išla s nami aj Lola.

Tánička čakala pokým rodičia nenaštartujú auto a neodfrčia. Nečakali sme dlho. O chvíľu zavrčalo auto a boli preč.

Mňaudzala som na Táničku, ale nerozumela mi. Nie je mačkou ako minule. Nerozumie. Stmievalo sa. Tánička si nies

la so sebou malý rebrík aby mohla preliezať ploty. Je zima. V ani jednej záhrade sme nikoho nestretli. My s Lolou sme

preskočili štyri ploty a čakali sme v Čarodejovej záhrade. Lola tiež vie, že môj pán je čarodej. Vie to aj čierna mačka.

Aj čarodej sa niekedy mení na čiernu mačku. Chcel som povedať Táničke, že čarodej dnes nie je doma, ale ako, keď

nerozumie. Čakali sme s Lolou pri plote. Práve som chcel úkázať Táničke kadiaľ sa ide dnu, ale ona už si našla dve

re. Boli to dvere do sklepa. Ako zostupovala po schodoch dole vravela nám:"Ja natočím toho tvojho pána na ajfón a

potom to odovzdám na polícii." Keby tak vedela, že chce natáčať čarodeja. Čo to je len tak skryte natáčať. Nechal

som ju nech ide kadial chce. Ocitli sme sa v chodbe. Tánička pozerala pred seba. Zbadala schody, ktoré vedú hore

do bytu. Ale nevybrala sa tade.Odbočila s chodby do dverí v pravo. Tu to poznám, To je práčovňa. Aj keď ju čarodej

neveľmi využíva. Tu vypol dárling a bola to teda poriadna šupa. Všetci sme odskočili i keď sme to už neraz počuli

buchnúť. Aj u Loli majú dárling. Tánička sa zľakla najviac. V práčovni šla Tánička hneď do dverí , ktoré boli hneď op

roti nám. Videla som na tvári Táničky, že sa bojí. Ocitli sa v izbe, kde bol stôl a pri ňom stolička a vedľa stola bola

posteľ. Všade okolo horeli sviečky. Tu si čarodej zapamättáva na posteli kúzla. Vždy číta a potom si ľahne. Ale aj

tak som obdivovala Táničku. Bojí sa a ide ďalej. Tánička podišla ku stolu. Na stole ležala zatvorená kniha.  Tánička

ju otvorila iba tak kde ju napadlo. A začítala sa:"PREMENA NA MAČKU" Zopakovala nahlas zaklínadlo  a stále si ho

opakovala Farfa strasta korte stroho kraste strasted terma korho. "Aké dlhé," povedala Tánička. Vytiahla ajfón a da

la zaklínadlo do pamäti. A znovu ledabolo otvorila knihu. A zase mala šťastie. Znovu natrafila na zaujímavú premenu.

Čítala:"Premena na malú osobu." To bude asi o koľko bola zmenšená?" premýšľala Tánička nahlas. Aj toto si dala 

do pamňti ajfónu. Vybehli sme s Lololo na dvor a Tánička za nami. Ešteže má dobrú pamäť a nevybehla do bytu hore.

Ešte tam boli dvoje doverí aj do tých mohla zablúdiť.Tánička si vzala rebrík a o chvíľu sme boli doma. Nemuseli sme

ju ani viesť Sama trafila domov. Na dvore vysoko nad garážou svietilo svetlo. Aj podľa toho sa dalo trafiť. Keď sme

prišli domov Táničkiny rodičia ešte neboli doma. Tánička vytiahla ajfón a prečítala prvé zaklínadlo. V tej chvíli bola z

nej mačka a ja som na ňu prehovoril. To už bola iná. Všetko mi rozumela. Opýtal som sa je či sa nebála a povedal 

som jej s kým má dočinenia. POvedala, že bola rada tam aj keď nič nevybavila. Ja som jej povedal, že to by ma mu

sela zastihnt doma s čarodejom a jeho ešte v zlej nálade. Tú má ale poväčšinou. Tánička povedala, že bola s nami

rada a že si aspoň urobila prieskumnú cestu. A vie teraz čarovať a rozumie mačacej reči. Potom si Tánička ešte vys

kúšala zaklínadlo premeny na malú. Ako ho odrapotala v tej chvíli bola malá sotva väčšia od šálky na kakao. Potom

povedala zasa to isté a zase bola z nej Tánička. POvedal som je, že čarodej sa stále rozpráva sám so sebou o ich

rodine. Že kocúra im poslali dobrý anjeli z hora. Tánička mi povedala, že príde k čarodejovi, keď niekedy nebudem 

môcť prísť. Hádam niečo natočím vravela. Len či sa taký čarodej aj bojí polície, zauvažovala. Čarodej ma nepúšťa

niekedy dnu aj keď sú najväčšie mrazy. A ani jesť mi nedáva. Tánička sa bavila nad tým, že keď sa premenila na 

mačku zmenšil sa s ňou aj ajfón. A rovnako tomu bolo tak, keď sa zmenšila na malú Táničku.

    Dva dni som nebol u Táničky. Čarodej ma nechcel pustiť. Keď som sa iba tak hladný túlal v mraze a nemal som

nikoho kto by sa o mňa postaral vtedy sa o mňa nezaujímal. Ale zrazu je o mňa záujem a nemôže to stráviť. Sedím

na parapete okna a pozerám von. Už som si zvykol, že čarodej nepekne mi rozpráva. Aj dnes, keď som išiel k mis

ke:"Zase ideš zadarmo jesť?" Áno zadarmo, pomyslel som si. Keď mu nedokážem ja kocúr vyčariť úsmev na tvári

tak zadarmo jem. Samozrejme, že nie. Keby som nezamňaudžal za celý rok aj tak mám nárok najesť sa. Čarodej vy

tiahol odniekial remeň a začal ma naháňať. Šlahal okolo seba a sem tam ma aj zasiahol. Tu som zbadal za oknom

mačku. Na krku sa jej hompálal maličký ajfón. To je Tánička, bleslo mi hlavou. Určite to natočila. V tom sa čarodej

premenil na čierneho kocúra a vybehol von. Začul som z vonku silné mňaudžanie. Vyutekal som von aj ja. Čierny

kocúr bol zahryznutý do Táničkinej srsti a prehadzoval si ju ako by bola pierko. Zahryzol sa do nej ešte mocnejšie

a vliekol ju dnu. V povetrí lietali chumáče z Táničkinho kožúška. Tánička ležala nehybne v kuchyni a čarodej jej vra

vel:"Tak ty si sa premenila na mačku. Ty si chcela byť sýkorka aby som ťa nechytil. Ty si chcela byť zmenšená Tá

nička. Nič z toho nebude. Ja týram rád mačky a tvoj otec týra tvoju matku. Tak, že ju nemiluje. Premýšla nad inou.

To je to isté ako keby už bol preč od vás. Vždy ma tešilo, keď som toť kocúrovi mohol ublížiť a ona plakala nad ním.

Vždy ma tešilo, keď premýšľal nad inou a ubližoval takto a vy ste to nevedeli." Tánička-mačka sa zrazu na zemi

premenila na Táničku. Bola celá dohryzená a doškriabaná. Tiekla jej krv. Povedala čarodejovi:"Ten kto dokáže ublí

žiť zvieraťu nech ochrnie."

    "Ha-ha-ha-ha-ha-ha," rozrehotal sa čarodej. "A čo keď ten čo ubližuje už ochrnutý je? Čo s ním? Zober si, že by

som bol nejaký pomstychtivý mrzák, ktorý neunesie svoje utrpenie a naviac neznáša zvieratá. Pustím ťa. Neublí

žim ti Táňa. Ale vedz, že ja viem to čo ty nevieš. Si volná toť aj s kocúrom." Ani neviete aký som bol šťastný. Tánička

sa poťažky postavila a utierala si vreckovkou dodriapané ruky, ktoré jej krvácali. Keď sme prišli domov rodičia Táni

boli už doma. Zbadali hneď, že je celá dodriapaná. Táňa ich ale oklamala, že bola s kamarátkami na školskom ihris

ku a nezbadala v tme plot za kríkami a vbehla doňho celou silou.

    Ráno išla Táničkina mama do roboty na autobus a zbadal som ju, že ide za mnou. Počkal som ju a ona na mňa

milo"Kó-ó-ó-cku, Kó-ó-ó-ó-cku, kam ideš. Nechoď na cestu, lebo ťa zrazí auto. Chcela ma pohladiť, ale som sa prikr

čil. Už sme sa dlho nevideli.

 

Na ďaľšie ráno povedala mama Táničke a otcovi?"Sníval sa mi divný sen. Náš Kócek mal pod pažou tŕňový prút.

Bol poriadne dlhý ten prút. O chvíľu sa mama vychystala na autobus. Vyšla z dverí a šla popri plotoch po chodníku.

Tu na konci ulice na rohu posledného domu zbadala ležať kocúra na zemi. Mal pootvorené oči, ale nehýbal sa.

To je náš Kócek, povedala si mama a začala naňho volať:"Kó-ó-ó-ó-ckú--kó-ó-ó-ó-ckú." Ale kocúrik sa nehýbal.

Zazvonila v tom dome, ale nikto neotváral. Nemohla sa zdržovať a tak zavolala Táničke aby šla do toho domu. Tá

nička tam zaraz išla. Tiež sa nemohla dozvoniť. Ako stále zvonila sused oproti jej povedal, že pani je hluchá. Ale na

pokon sa jej predsa len podarilo dozvoniť a pani jej prišla otvoriť. Povedala pani, že v jej záhrade leží kocúrik, ktorý

chodil k nim. Opýtala sa pani či to nie je jej kocúrik. Povedala, že nie. Pani povedala, že ho nebudú prenášať, že ona

ho zakope. "To je ale ráno," povedala si Tánička. Keď ti oznámia, že niekto zomrel. Odchádzala z domu pani a začu

la húkať záchranku. Keby tak existovala záchranka pre psov a mačky. Kto vie čo sa kóckovi stalo. Kto vie čo by

povedal zverolekár, lebo nevyzeral, že by bol od krvi. Možno bol iba starý. Keď prišla mama s s práce zhodli sa na

tom, že bol starý. Táničkina mama sa zrazu rozplakala a povedala svojmu mužovi:"Celý deň sa držím. Už vieš pre

čo nechcem doma žiadne zvieratá. Niekto nám ho zoslal a zase za chvíľu zobral. " Ale potom povedala spokojne:

"Ale zase sa mal u nás dobre. Vyhrial sa a dobre najedol. Keď odišla mama s otcom do vinohradu Tánička vzala reb

rík a utekala cez ploty do čarodejovho domu. Vôbec sa nebála. Čarodej mal otvorené. Vošla dnu a prešla celý dom

Ale čarodeja nenašla. Tu začula čarodejov hlas:"Chceš žalkať na mňa, žalovať? Môžeš. Mňa nikto nenájde. Ani by

si nemohla, keby som tu zostal. Lebo by som niečo povedal tvojej mame. Kto vie čo by tvoja mama urobila, keby sa

dozvedela, že si mohla vybrať. Buď vzťah s tvojim otcom, alebo smrť kocúra. So smrťou kocúra ja nič nemám. V tom

to som čistý. To pán vesmíru zariadil aby ho zastavil, lebo chcel od vás odísť. Možno by obätovala vzťah. Kto vie ako

by reagovala, keby zistila, že za smrť kocúra nesie zodpovednosť tvoj otec. Povieš jej to. Radšej nie. Taká krutá nie

si. Ja jej to nepoviem, lebo mňa už nikto nenájde." Tánička sa rozplakala a šla domov. Celú noc preplakala. Najradšej

by to mamičke povedala, ale nechcela ju raniť. Ani otcovi nič nepovedala. Iba dlhé týždne naňho zazerala. Dozvedela

sa od mami, že dom, kde býval čarodej je na predaj. Tak on naozaj odišiel," povedala si Tánička, keď zaspávala.

 

 

 

 

 

 

 

---