Pokus o mier

„Čo keby si nás prišla pozrieť do Nemšovej? Ešte si u nás sama autobusom nebola. V utorok je sviatok,“ prihovára sa mi skorozať.

Skôr, než stihnem zareagovať, Petra kričí: „Len choď! Oddýchneme si od seba.“

„Tak fajn, prídem.“

V utorok jej pripravím dobrý obed, nachystám šálku s čajom do každej izby aj kuchyne, rozlúčim sa a odchádzam.

Decká ma vítajú, úprimne sa tešia, navštevujem ich zriedkavo, inak chodia iba oni k nám. Poznajúc moje orientačné schopnosti, sú vytešení, že som ich vôbec našla, aj vystúpila na správnej zastávke, nemuseli ma ísť vyzdvihnúť niekde do Horného Sŕnia.

Írsky seter Viktor sa ide zblázniť od radosti, keď vytiahnem kožku zo slaninky, nevie sa dočkať, schmatne ju do papule uprostred rozbaľovania. Posedíme pri čajíku a chutnom domácom koláči, neskôr sa vydáme na prechádzku po okolí. Kochám sa jesennou prírodou, fotím, ukladám zážitky. Vystúpame na hradisko, odkiaľ je výhľad do širokého okolia.

„Pozri! Tam je cukrovar v Trenčianskej Teplej, tam váš Trenčiansky hrad,“ ukazuje Mišo. Viktor sa doma chová ako odtrhnutý z reťaze, ale na prechádzke ničím nenarúša príjemné popoludnie.

Zazvoní mi telefón.

Petra: „Kde je kokos? Nemôžem ho dočiahnuť! Chcela som si urobiť banánovú kašu s kokosom. Postavila som sa, chytila sa police v špajze, spotila sa  mi ruka, našťastie som si kľakla, nezabila som sa. Buď rada, že som prežila! Bolí ma hava! Nemala by si ma tu nechávať dlho samu!“

„Veď si vedela, že autobus naspäť mi ide až o piatej. Je sviatok. Nechodia tak často, ako vo všedný deň. Možno si málo pila a z toho ťa bolí.“

„Vypila som všetky šálky.“

„Tak si napusti vodu z vodovodu a napi sa. Ľažkaj si, zatvor oči, uvoľni sa. Dám ti k telefónu Moniku, nech ťa trošku rozveselí.“

Vysťažuje sa aj sestre a môžeme pokračovať v ceste.

Po návrate si dáme ešte partičku scrabble a je čas k odchodu.

Zo stanice sa ponáhľam ako viem. Len čo odomykám dvere, spustí krik: „Hovorila si, že prídeš o štvrť na šesť!“

„Peti, hovorila som, že o piatej mi ide autobus, na stanicu prídem o pol šiestej, domov okolo trištvrte.“

Je nervózna, nahnevaná, vyčíta všetko, čo jej slina na jazyk prinesie.

 „Veď máš ponorku. Snažím sa, aby si si odo mňa oddýchla, už neviem, ako ti vyhovieť.“

„Tá ponorka už nie je taká veľká. Maximálne tri hodiny potrebujem, aby si ma nechala samu!“

Nemám silu brániť sa, príjemné popoludnie odplávalo v hneve a výčitkách, hoci má zapnutý televízor, nedbá ani na obľúbený program, ruší ho svojimi výbuchmi. Hlas stíši pri poslednej vete: „Mami, prosím ťa, pusti mi ten internet!“

Aha. Tak o tomto to bolo. Vyjdem hore po schodoch, zapínam wifi, dcéra sa uchýli s mobilom do svojej izby a viac ma nepotrebuje.

Neskôr sa stretneme v obývačke pri telke, svieti jej v pozadí, nevníma ho, prsty behajú po písmenkách.

Zodvihne hlavu, zahľadí sa na mňa: „A už si zasa v riti! Prečo sa takto tváriš?! Čo také som ti urobila?!“ osopí sa na mňa.

„Vieš čo, Peti? Poďme spať. Som unavená. Vyspíme sa z toho a ráno začneme odznova.“

„Dobré ráno, Peti. Tak som premýšľala a napadlo mi, že by sme mohli spolu vyložiť skrinku, kde máme mixér a plastové krabice. Utrieš si poličky a dáme tam všetko, čo potrebuješ, aby si nebola na nikoho odkázaná, keď si sama doma. Budeš mi hovoriť a ja ti popodávam veci, ktoré si tam uložíš a budeš mať po ruke. Čo povieš?“

„Nooo, to je dobrý nápad.“

„A ešte niečo. Pomôžem ti upratať tvoju izbu. Vidím, že si s tým už nevieš rady. Čo keby sme kúpili v Pepcu papierové krabice, do nich by si si uložila omaľovanky, obrázky, noty, aby bol koberec voľný. Krabice uložíš do poličiek, bude to prehľadné a nebudeš sa o veci potkýnať a ustavične niečo hľadať.“

Premýšľa, neodpovedá.

„Bola by som rada, keby sme prestali spolu bojovať. Cestou späť by sme sa mohli zastaviť aj na Žemberáku, pozývam ťa na obed.“

„Tá kuchyňa počká. Poďme na tie krabice. Čo si mám obliecť?“ zrazu je aktívna.

„Peti, veď je pol deviatej, ani neviem, či už majú otvorené. Mala som v pláne neskôr, aby sme to spojili s obedom.“

„To je problém? Nevieš si vygúgliť, o koľkej otvárajú?!“

Znova krik, mňa nepočúva, odkráča po kolenách do svojej izby a tresne za sebou dverami.