Tak či tak

„Peti, zo sadky mi odpísali! Od januára budú znova vyznačené nízkopodlažné autobusy v cestovnom poriadku. Na tieto dva mesiace mi vypísali linky, ktoré nám idú zo Sihote. Buď pôjdeme 6.49 osmičkou, tá nám stojí najbližšie, alebo dvojkou 7.55, to máme ďalej na zastávku, aj do stacionáru. Čo na to povieš?“

„Pôjdeme osmičkou. Keď prídem do stacionára pred pol ôsmou, môžem si obed objednať, výber je z piatich jedál. Kto príde neskôr, dostane čo dovezú.“

„Dobre. Len si uvedom, že budeme vstávať o šiestej, bude ešte tma.“

„Nevadí, mne to vyhovuje. Pôjdem skôr a skôr prídeš pre mňa.“

Premýšľam, keď mi tak ochotne vyšli v ústrety, možno by teraz, v štádiu rozpracovania nových liniek mohli osmičku prehodiť, nízopodlažný zo 6.49 vymeniť s obyčajným o 7.49.

Oznamujem radostne dcére, že som poprosila mailom, či by od januára nemohli presunúť bezbariérový autobus na 7.49.

„Prečo zasa robíš niečo za mojim chrbtom?! Ja nechcem chodiť neskôr! Chcem si vyberať z obedov!“

„Tak prepáč, veď nič nie je isté, len pokus, neznamená, že ho vymenia. Nenapadlo mi pýtať sa ťa, myslela som, že uvítaš, že si ráno dlhšie pospíš, ten obed sa mi nezdal taký dôležitý, chválila si stravu, doteraz ti všetko chutilo,“ snažím sa ju upokojiť.

Ráno si nastavím budík pred šiestu. Nachystám jej raňajky, oblečenie, prehľadne, od nohavičiek až po  vrchné oblečenie, aby všetko prebiehalo hladko a nemusela sa ponáhľať. Vychádza z izby o šiestej, vyciká sa, umyje, usadí k raňajkám. Obzerá sa, premýšľa, ak ju nechám, nestihneme, ak ju napomeniem, nahnevá sa. Vyčkávam. Nakoniec sa predsa len presunie do svojej izby. Času je málo, pomáham jej s oblečením, spolupracuje. Keď už má oblečené tielko, tričko aj sveter, zrazu si uvedomí, že ju obliekam ja.

„Ponáhľame sa? Koľko je hodín?!“ zaútočí.

„Peti, je pol siedmej, ak ti nepomôžem, nestihneme to.“

„Prečo si ma nezobudila skôr?!“

„Pol hodina je akurát. Keby si nebola sedela dlho pri raňajkách...“ vysvetľujem zmierlivo.

„Ale ty ma týmto stresuješ!“

„Čím ťa stresujem? Snažím sa ti pomôcť, aby si nebola v strese.“

„Ty sa vôbec nevieš ku mne správať!“

Končím. Zbytočné je vysvetľovanie. Ak ju nechám, nestihneme autobus, budem ja na vine.

Navlečiem na ňu kabát, obujem ju, zvediem po schodoch, posadím do  vozíka, na zastávke pokračuje, vykrikuje, čo všetko robím zle, protirečí si, neprestane, kým ma nevyprovokuje.

„Petra! Beriem to tak, že si chorá. Keby nie tak...“, nedokončím.

„Tak čo?!“ provokuje.

„Tak sa na teba už dávno vyfláknem,“ vypadne zo mňa skôr, než to oľutujem.

Prichádza autobus, zaparkujem ju, zabrzdím, zapnem pás a radšej nepozerám do jej nahnevanej tváre. Zozadu podíde kamarát, dávno sme sa nevideli.

„Vy čo tu? Kam ste sa vybrali tak skoro?“ pýta sa prekvapený.

„Petra začala na skúšku chodiť do stacionáru na Bezručku. Už sme to doma nezvládali. Jednoducho to s ňou nejde. Keď jej prisvedčím, kričí, nech to nehovorím, aj tak si to nemyslím. Keď som ticho, hnevá sa, že s ňou nekomunikujem, ak poviem svoj názor, je zle,“ vysvetľujem potichu.

„Tak ty to so mnou nezvládaš?! Všetko zveličuješ, prifarbuješ!“ kričí na celý autobus.

„Petra, teraz si sa sama predviedla,“ hovorím jej potichu.

S Mariánom sa rozprávame o jeho rodine, nech jej nedáme príčinu na zlostné výbuchy. Aj tak sa krúti, nespokojná.

Vystúpime, kráčame bez slova, až tesne pred vstupom sa jej opýtam: „Chceš, aby som ti vyzliekla a zavesila bundu a prezula ťa, alebo ťa mám iba doviezť dnu a urobíš to sama?“

„Môžeš,“ dovolila.