Československá literární komunita

Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.

Přidejte se

Zlé rozhodnutia

17. 11. 2017
6
6
709

január 2017

„Soňa má prísť do centra pätnásteho. Ja som tam miesto nej?“

Niečo jej vŕta v hlave.

„Nie. Ty si tam sama za seba. Máš od januára riadnu zmluvu na dobu neurčitú.“

„Keď som včera začula Táňu, keď rátali obedy, že Peťa je tu navyše.“

„Aha, možno preto, že si iba na polovičný úväzok.“

„Čo to znamená?“

„Že by si mala chodiť každý deň iba na štyri hodiny.“

„Prosím?! A prečo som tam teda osem hodín?!“ rozčertí sa.

„Petra, nie je ti lepšie, keď nemusíš každé ráno vstávať? Vieš, aké sú náročné tie rána. A si tam sedem hodín, nie osem.“

„No, bóže, jedna hodina sem, jedna hodina tam. Radšej by som chodila každý deň na štyri. Prečo si mi to nepovedala?“

„Neviem. Myslela som, že o tom vieš. Hovorila to riaditeľka na Mikulášskom večierku. Po skončení prišla za nami a povedala, že sa jej nepodarilo vybaviť na celý. Navrhla som, či by nevadilo, keby sme chodili radšej trikrát do týždňa. Súhlasila, bola som rada. Pozri, ak si naozaj myslíš, že by ti viac vyhovovalo vstávať každý deň za tmy a pred obedom chodiť domov, nie je neskoro, stačí povedať. Väčší problém bol dohodnúť na celé tri dni, ako na pol dňa každý.“

Mračí sa, hnevá, neviem, čo jej šrotuje hlavičkou, odchádzam.

 

„Peti, čo si dnes urobíme na obed? Monka nepríde, Mišičko má prázdniny, bude chodiť z roboty rovno k nemu.“

„Na rybičku so špenátom mám chuť.“

„Čo k tomu urobím? Zemiakovú kašu?“

„Mmmm, tú mávame v centre často.“

„Tak varené zemiaky?“

Premýšľa.

„Alebo ryžu, špagety, tarhoňu?“ skúšam.

„Mamaaaa, čo zasa blbneš. Vieš, že to sa nehodí. Tak urob tú kašu, ak sa ti chce s ňou babrať.“

„Môžeš mi načistiť zemiaky a ja ju rada spravím.“

„To nie. Nie, žeby som bola lenivá. Ale dnes nie.“

„Nevadí. Dáme si aj s chlebíkom.“

„To nemyslíš vážne! Rybu s chlebom!“

„Pozri, ja som naložila do pračky, za chvíľu doperie, pôjdem povešať. Upratala som stôl v obývačke, poumývala, teraz si idem zacvičiť. Ako chceš.“

Líham si na zem, začínam prvé cviky, keď sa ozve z kuchyne: „Koľko chceš tej zemače?“

„Pre nás dve, postačia štyri veľké zemiaky.“

Pokračujem v cvičení, začujem jedno do riti, zo dve šľahnutia škrabkou o stôl, nereagujem.

Prídem sa napiť čaju, zemiaky sú hotové, na papieri kôpka šupiek.

„Paráda, Petra! Chválim ťa! Poviem ti úprimne, že po takej dlhej prestávke som nečakala, že ti to takto pôjde.“

„Ale ja nie som spokojná. Veľký odpad mám.“

„Naopak! Niekedy, keď vidím v telke, ako tam okrajujú vo filme zemiaky, odfaklia nožom také šupiská, až mi je ľúto, toľké plytvanie. Kdeže tvoje šupky, naozaj, ver mi!“

„Ale keď ty máš tie šupy také dlhšie. Tebe to ide tak plynule. A tie zemiaky sú také hladšie.“

„Peťa, spočítaj si, koľko rokov čistím zemiaky ja. Vydávala som sa v dvadsiatich dvoch. Chápeš? Ako sa môžeš porovnávať so mnou. Nemysli si, že mi to od začiatku išlo hladko.“

Uspokojí sa. Obedujeme a ja premýšľam. Najskôr išlo o život, potom, aby chodila, potom o vzdelanie. Stále nejaká priorita. Cvičenie, škola, potom, potom. Už je potom a Petra je absolútne nepripravená pre ten obyčajný, praktický.

 

Zazvoní telefón. Bývalá učiteľka klavíra. Petra sa niekoľkokrát domáhala, či by si na ňu nenašla čas. Je pravda, že jej pred rokom, po ukončení ročníka povedala, že ak bude mať nejaký problém, rada jej pomôže. Myslela tým nejaký konkrétny, na ktorý naďabí pri cvičení, pri hraní. Lenže Petra odvtedy nesadla za klavír, len sa chystá. Zdalo sa mi férové, upozorniť ju na to.

„Zajtra o pol piatej? Môžeme. Len by som vás rada upozornila, že Petra necvičí, nehrá, že nemá nejaký konkrétny problém. Aby sa vám to nezdala strata času.“

„Nie, Nevadí mi to. Nepovažujem to za stratu času. Polhodinku si zabrnkáme a možno dostane zasa chuť hrať.“

„Ďakujem! To som rada. Potom určite prídeme.“

Ešte neukončím hovor, keď Petra začne vrieskať. Neviem, či ju tíšiť, či rýchlo skončiť. Rozlúčim sa a idem za ňou.

„Čo také som urobila? Kvetka je priama, chcem byť aj ja voči nej fér. Predstav si, že by sme tam prišli, ona sa ťa opýta, aký máš problém, ktorý akord ti nejde. Veď ona bude poznať, že si necvičila. Nebolo by ti viac trápne, keby ti povedala – ty čo vlastne odo mňa chceš?! Takto je pripravená, teší sa na teba.“

„Zasa si zo mňa urobila idiota!“ plače. „Ja by som jej to sama povedala! A čo ty vieš, kedy ja cvičím? Čo keď hrám, keď nie si doma?“

„Petra, zajtra jej teda povedz, ako to vidíš ty. Povedz jej teda, že hrávaš, keď nie som doma. Prečo to  berieš tak tragicky? Keby zavolala tebe, dohodli by ste sa bezo mňa. Keďže zavolala mne, vyriešila som to po svojom. Ak som sa ťa dotkla, prepáč mi. Ale ja sa necítim previnilo, urobila by som to znova.“

„Odpustenie je proces! To ti nemôžem hneď!“

„Dobre.“

„Ty dnes robíš samé zlé rozhodnutia!“

„Ty robíš dobré a ja zlé? Ako to môžeš s istotou povedať? Každá robíme sama za seba, v presvedčení, že sú dobré. Podľa teba bolo zlé. Ja neviem. Možno niekto tretí by vedel posúdiť.“

 


6 názorů

revírník
17. 11. 2017
Dát tip

Ajaj!


aleši :))) u vás majú holky tvrdé "y", no jo

áno, Jarko, toto som potrebovala počuť od teba...a pre mňa nie si tretí, ale prvý :)


revírník
17. 11. 2017
Dát tip

Podle mě bylo tvé rozhodnutí dobré. To jste potřebovaly slyšet, od toho třetího?


a to je na vás Agáta ještě měkká, správnější by bylo " seděly"... tvrdě...:0)


usmievam sa tu od uška k ušku...agátu na nás!


agáta5
17. 11. 2017
Dát tip

to je jako v manželství :) žádný třetí nás z toho nevytáhne... možná momentální rada, ale to ostatní je na nás... utáhni trošku kohoutek... jak bude jen kapat ... jdu do dílny načerpat elán.. kdybyych byla kousek od vás už byste seděli u hlíny ... obě :))


Na psaní názorů musíte mít ověřený email.
Sdílení
Nahoru