Československá literární komunita

Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.

Přidejte se

Ortopedické topánky

09. 12. 2017
4
5
683

dávno

Jeden odtrhnutý remienok na ortopedických sandálikoch a mnoho krokov k vytúženej oprave. Kto by bol na začiatku tušil, že to bude také komplikované. Informácia o oprave ortopedickej obuvi bola jednoduchá, cesta k nej zložitá. Našťastie, vedomá si nepredvídaných udalostí pri vybavovaní čohokoľvek, neodkladala som túto záležitosť na jar, ale začala hneď po skončení leta, len čo malá obula jesenné topánky.

Vopred som zistila, že technik z Protetiky Bratislava chodí do nášho mesta raz týždenne, v pondelok, nech sa zbytočne nepreženiem. Pozorne mám naštudované aj určené hodiny pre pacientov. Bol pondelok, aj hodinky mi išli správne, ale na dverách sa vyškieral lístok, dnes nemeriame. Smola.

Ďalší pondelok si radšej overujem telefonicky, či je skutočne prítomný, je to dosť od ruky, nebudem zbytočne absolvovať túto vychádzku. Prítomný bol, našťastie aj predvídavý, hneď sa opýtal, či mám poukaz.

„Poukaz? Ale ja nepotrebujem nové topánky, potrebujem opraviť odtrhnutý remienok.“

„No práve. Potrebujete poukaz na opravu ortopedickej obuvi a ten vám môže predpísať iba rehabilitačný lekár.“

Vyberiem sa teda na rehabilitáciu, na dverách oznam, pomôcky predpisujeme v stredu. V stredu sedím na lavičke, netrpezlivo vyčkávam, kedy otvoria dvere a pozvú prvého pacienta, no sestrička iba oznamuje, že pán doktor je na školení, máme prísť o týždeň. Keď tak počítam, z týždňa budú dva týždne, pretože technik chodí v pondelok, predpisujú v stredu, tým pádom jeden zmeškám.

Hľadám teda na internete inú rehabilitačnú lekárku, objedná ma na pondelok, aké šťastie, vybavím to v jeden deň! Je to síce ďaleko, ale na jednej trase, cestou odtiaľ sa zastavím v nemocnici a konečne si vydýchnem, topánky budú v správnych rukách.

Bol  mimoriadne hnusný deň, fúkal studený vetrisko, div mi tašku z ruky neuchytil, ale pani doktorka bola milá, vypísala poukaz, už mi nič nebráni zavŕšiť úspešne celú akciu. Dopotácam sa na určené miesto a čítam odkaz – zo zdravotných dôvodov nemeriame. Mám chuť kopnúť do dverí, ale čo by to pomohlo, chce to trpezlivosť, len trpezlivosť.

O týždeň stojím v čakárni plnej ľudí, všetky lavičky sú obsadené, márne prosím babky, aby ma pustili dnu, odovzdám iba sandáliky na opravu, nič merať nebudú, je to chvíľočka. Všetky krútia záporne hlavou a dobre robia, nebola to veru chvíľočka. Čakala som takmer dve hodiny, kým prišla rada na mňa. Chlapík berie topánočku do ruky, obzerá ju zo všetkých strán, krúti hlavou, otočí ju, skúma podrážku. Nechápem. Predsa je na prvý pohľad zrejmé, že je odtrhnutý jeden remienok. Čo hľadá? Po dlhšej dobe vyriekne verdikt: „Toto nie je naša práca. Boli vyrobené vo firme Neoprot a tí chodia síce dvakrát do týždňa, ale v utorok a štvrtok, je mi ľúto.“

„Predsa firma Neoprot berie miery, ale posiela ich k vám. Máme takú skúsenosť. Merali sme u nich a topánky prišli od vás!“

„Nie všetky, tieto konkrétne vyrobili oni.“

„To snáď nie je pravda. Naozaj mi ich nemôžete prevziať vy?“

„Bohužiaľ.“

Utorok. Po vykročení z domu, nič nenasvedčovalo tomu, že by som potrebovala dáždnik. Cestou sa strhla chumelica, padal prvý mokrý sneh, cez okuliare som takmer nevidela, z vlasov mi tieklo a pani vysvetľuje, že mám prísť vo štvrtok, lebo pán, čo má na starosti opravy tam nie je, ona berie iba miery. Tak to už bolo veľa.

„To nemyslíte vážne! Viete koľký krát už idem s týmito topánkami? Nechám ich tu, domov ich nenesiem. Zoberte ich a dajte kolegovi, je tam odtrhnutý remienok, to snáď zvládnete vysvetliť, ak nie, príde na to aj sám.“

Pani sa evidentne takýto postup nepáčil, majú zaužívané pravidlá a nikto im ich len tak meniť nebude. Čo na tom, že sú nezmyselné, vždy tak bolo, prečo teraz nie. Lenže ja sa už odradiť nedám, nech si hovorí, čo chce, prudko položím tašku na stôl a oznámim, že adresa je na poukaze, vedia, kde ich treba poslať, až budú hotové. Koniec. Pozdravila som a odišla.

Cestou domov premýšľam, že topánky pravdepodobne viac neuvidím, ale v tej chvíli mi bolo všetko jedno, mala som toho naozaj po krk. Vybaviť nové ma snáď nebude stáť viac námahy a nervov ako toto.

Čuduj sa svete, o mesiac prišiel balíček, topánočky ako nové, všetky remienky vymenené, nielen ten odtrhnutý, navyše podlepené špičky. Posledný článok fungoval vzorne, len bolo ťažké sa k nemu dopracovať.

 


5 názorů

agáta5
11. 12. 2017
Dát tip

jj, ty starý struktůry jsou všude furt :)


Gora, aleš, Kočko - často som si hovorila, toto by mi nika ani neuveril...ani ja, keby som nezažila


Kočkodan
10. 12. 2017
Dát tip
To aby měl člověk nervy minimálně jako řemínky; ale raději jako provazy...

Jako by to psal Franz Kafka...neuvěřitelné...


Gora
09. 12. 2017
Dát tip

Stokrát nic umořilo osla - říká se u nás:-)


Na psaní názorů musíte mít ověřený email.
Sdílení
Nahoru