Raňajšie cestovanie

Posledné dni si v sebe riešim svoje malé krivdy, Petra je celkom fajn, jej sa to netýka. Teší sa na koncert v Brne, je aj ráno pomerne dobre naladená. Stíhame, čakáme na zastávke, nasmerujem vozík do stredných dverí, dobre vidím? To sú schody? Podídem k predným dverám, za volantom sedí môj najobľúbenejší šofér s krycím menom Tato, pozdravím a spýtavo sa pozriem.

„Je mi ľúto, pokazil sa.“

„Neviete, či nám pôjde niečo iné, nízko podlažné?“

„Naozaj neviem. Ale pomohol by som vám.“

„Nie, ďakujem, raz som to skúšala, spadla som pod vozík.“

Petra ma nenechá dohovoriť a kričí: „Nieeee! Ja sa bojím.“

„Zavolám na dispečing, niečo mi poradia, ďakujem.“

„Naozaj ma to mrzí,“ krčí ramenami.

„Dobrý deň, mohli by ste mi, prosím, pozrieť niečo nízko podlažné zo Sihote? Stojíme na zastávke Hodžova ZŠ, prišiel so schodmi miesto nízko podlažného. Potrebujeme sa dostať na Bezručovu.“

„Áno pokazila sa osmička. Pozerám...viete čo, za takých dvadsať minút pôjde štvorka z Opatovej, môžete ísť od kotolne.“

„Ďakujem.“

Petra v pohode, ešteže som jej nechala fusak, nedala sa obalamutiť dvomi slnečnými popoludniami. Prechádzame sa, odprevádzame ostatné autobusy, či náhodou...schody, schody, všade schody. Vydáme sa smerom k Opatovej, nebudeme postávať. Zohrejeme sa v obchode, putujeme ďalej a zrazu štvorka! Ide skôr, ako bola zapísaná v cestovnom poriadku. Pobehnem, nakuknem k šoférovi, mladý blonďák, či nám sklopí plošinu. Ja to už na nich vidím, ako sa im nechce, veď komu by sa, ani mne nie, niektorý to vie zakryť viac, iný menej, ale jasné, že idú.

Vezieme sa! Štvorkou sme nikdy nešli, len tak tipujem, kde by sme asi mali vystúpiť. Blíži sa Inovecká. „Zazvoň, Peťa!“

Pre istotu sa idem opýtať šoféra, či by nebolo výhodnejšie, vystúpiť o zastávku ďalej.

„Prosím vás, keď ideme na Bezručovu, máme vystúpiť teraz? Alebo ešte jednu? Kde potom stojíte?“

„Kde je Bezručova?“

„Tam kde je základná škola šestka a edukačno-rehabilitačné centrum.“

„Nebude lepšie, keď vystúpite pod Juhom?“ navrhuje.

„Ja neviem, ja to tu nepoznám. Sme zvyknutí chodiť osmičkou 7.31, vystupujeme na Cintorínskej. Tá sa ráno pokazila.“

„To vám odvtedy nič iné nešlo?“ je prekvapený.

„Nie. Samé schody. Aj som telefonovala na dispečing a poradili mi až vás, štvorku. Vy ste nejaký mimoriadny spoj? Lebo štvorka mala ísť neskôr.“

„Nie. Ja som tá zmeškaná štvorka z rána, lebo tam sa tiež pokazil. Mali by vyhodiť všetky tie staré autobusy a vymeniť za nízko podlažné, veď mnohí ľudia majú problém s nastupovaním,“ uvažuje.

„Tak my teda vystúpime radšej teraz.“

Rozbehnem sa za Petrou, ale on pokračuje v jazde. Vrátim sa teda k nemu, potácam sa pomedzi sedadlá a on: „Už ste tu samy?“

„Áno samy. Všetci vystúpili. Kde sme teraz? Ja by som tu zablúdila. My sme sihoťárky, túto časť mesta len spoznávam.“

„Ja som to otočil, zaveziem vás tam.“

„Prosím? Vy ste úúúžasný! To sa nám ešte nestalo, aby nám šofér autobusu urobil súkromné taxi.“

„A čo. Keď tu nikto nie je, odveziem vás.“

Vystúpime na Cintorínskej, veľmi pekne mu poďakujem, zaželám príjemný deň a Petra sa smeje: „Bože mama, ty si taká ukecávačka, keby som z teba len trošku mala, už mám lístky na koncert.“

Obidve sa smejeme, natešené, že meškáme iba polhodinu a nemuseli sme ísť pešo.

„No vidíš, ja by som hádam aj smer lietadla zmenila, keby mi veľmi záležalo,“ zveličujem.

Tento zážitok mi rozsvietil deň, pochoval moje malé krivdy, niekedy cudzí vidia a cítia viac, veď každý vie, že pod lampou býva tma.