Neviem

Vlado. Prichádza na zastávku, hnedé topánky, kožená kabela v rovnakom tóne, úzke rifle, sáčko, biela košeľa, slnečné okuliare, na hlave čerstvý zostrih.

„Dobré ráno! Ahoj, Peti!“ pozdraví.

„Ahoooj!“ poteším sa. Dlhšie sme sa nestretli, hoci býva v paneláku oproti našej bytovke a vídavam ho denne z okna pri varení.

„Ahoj!“ Petra len zaševelí a usmeje sa.

Zaváham, či sa pustiť do reči, keby som sama, určite. Takto mi zapol signál, čo ak Petre bude nepríjemné počúvať ako sa mu darí a nedajbože sa opýta on jej, kam cestuje.

Prichádzajúci autobus preruší moje váhanie. Nastúpime, zaparkujem ju na obvyklom mieste, on pokračuje dozadu, je dosť plno.

Spomienka.

Obaja chodili na obchodnú akadémiu. Vlado rovnako ako Petra, po predčasnom narodení a obrne, ale bez vozíka, bez bariel. Pokrčený v kolenách, s námahou držiac rovnováhu, ale sám a pešo, deň čo deň, celú našu dlhú ulicu. Osobne sme sa zoznámili až v maturitnom ročníku.

Nič  netušiacu si ma predvolal riaditeľ školy, výchovná poradkyňa a profesorka účtovníctva. Usadili ma, myslela som, že nejaké papierovačky okolo postihnutia a ono nie.

„Ak niečo nepodniknete, Petra z účtovníctva nezmaturuje. Nestíha, nerozumie príkladom, vypočíta len to, čo sa naučí naspamäť. Na písomkách dostáva viac času, hodnotím len príklady, ktoré vypočíta, na maturitu to nebude stačiť,“ začína profesorka účtovníctva.

Som zaskočená, neviem reagovať.

„Ja neviem. Mohli by ste mi nejako poradiť?“

„Skúste doučovanie,“ navrhuje.

„Áno, ale na koho sa mám obrátiť, poznáte niekoho, kto by bol ochotný?“

„Máme vynikajúceho absolventa. Vyhrával súťaže, študuje na vysokej škole a zarába si doučovaním, možno by ste mohli osloviť jeho. Dám vám na neho kontakt.“

„Ďakujem, určite ho vyhľadám a budeme sa snažiť nejako látku zvládnuť. Som rada, že ste ma upozornili.“

Rozlúčime sa. Keby ma zastavila, len tak, po vyučovaní, brala by som to menej hrozivo. Ale pozvanie k riaditeľovi, cítila som sa akosi previnilo, ako pred komisiou. Boli milí, ústretoví, ale traja na jednu.

Vlado po prvej hodine doučovania prišiel za mnou: „Petra nezmaturuje. Jej chýbajú základy, absolútne nevie, o čom to je, iba by som s ňou strácal čas.“

To som nečakala.

„Vieš, Petra zle znáša akúkoľvek zmenu, stretnutie s neznámym človekom. Vtedy sa nechová prirodzene, je nesústredená. Potrebuje si na teba zvyknúť. Vo všeobecnosti máva lepšie a horšie dni. Prosím ťa, príď ešte aspoň raz. Ak nezmeníš názor, budem to rešpektovať, nebudem ťa viac prehovárať.“

Súhlasil a prišiel.

„Mali ste pravdu. Dnes bola celkom iná. Mýlil som sa. Nie je na tom až tak zle.“

Jedného dňa dopoludnia niekto zvonil zdola. Pozriem z okna, Vlado.

„Petra nie je doma, je v škole,“ kričím prekvapená.

„Ja viem. Práve preto som prišiel. Chcem sa rozprávať s vami. Môžem?“

„Samozrejme. Vydrž, bežím si pre teba.“ To sme ešte nemali otváranie cez telefón.

Usadili sme sa v obývačke a začal: „Viete, vy si myslíte, že ste sa zmierili s tým, že vaša dcéra je postihnutá. Aj moji rodičia si to myslia. Takmer všetci rodičia sa tvária, že sú vyrovnaní.“

„Ale ja s tým naozaj nemám problém. Iste, boli ťažké obdobia, ale človek keď nimi prejde, zmieri sa, nájde pokoj, cítim sa teraz absolútne vyrovnaná. Neveríš mi?“

„Nie. Verím iba tomu, že tomu vy sama veríte. Ale nie je to tak. Rodič sa s tým naučí žiť, ale nezmieri sa nikdy. Rovnako ja. Tiež si o mne myslia, že som spokojný, úspešný, nič mi nechýba. Áno. Som. Ale nikdy sa nezmierim s tým, že som sa narodil takto.“

„Je to pre mňa zaujímavé. Som rada, že si prišiel a dovolil si mi nahliadnuť do tvojho vnútra.“

„Viete, ja napríklad neviem požiadať o pomoc. Išli sme na školský výlet. Chalani mi chceli zobrať tašku. Odmietol som, že netreba. Keď budem potrebovať, sám si poviem. Tak sa mi nevnucovali. Ja som po čase naozaj nevládal, ale nepovedal som im. Nedokázal som to. Z posledných síl som ju dovliekol do chaty. A tak je to vždy.“

Dlho sme sa rozprávali. O všeličom. Veľmi rozumný, ctižiadostivý, cieľavedomý a primerane sebavedomý chlapec.

Zaplatili sme pár hodín doučovania, profesorka si ju brávala po vyučovaní na seminár, kde jej dávala počítať príklady a zmaturovala.

Občas sme sa na ulici zastavili na kus reči, vedel aj o Petriných psychických problémoch, no v poslednej dobe sme nemali na seba šťastie.

Dnes som si uvedomila priepastný rozdiel. Vlado, s vizážou úspešného mladého muža, možno išiel niekam na pohovor, možno do zamestnania. Z preplneného autobusu vystúpil skôr ako my. Petra, pekná mladá žena, s čerstvo umytými vlasmi ešte krajšia, na perách jej pohráva úsmev, možno spomína na časy strávené s ním, sedí vo vozíčku, vezie sa do centra pre mentálne a kombinovane postihnutých, žmolí si ruky a možno len ja vidím, ako prstami rypká, ubližuje si, nespokojná sama so sebou.

Vladova chôdza bola vzpriamenejšia, ako voľakedy, kolená viac vystreté, jedna noha takmer úplne. V lete v zime na bicykli, koľkokrát som pozerala, ako slabo je oblečený. Makal, nebola mu zima. Na nohách to poznať.

Čo sú to za pocity? Závidím mu? Ľutujem Petru? Porovnávam ich? Mali rovnaký štart. Možno. Len ona si vybrala pohodlnejšiu cestu, nezaťala sa, nemakala na sebe. Ide mi o jej spokojnosť? Či čisto sebecky, ja by som na ňu chcela byť pyšná?

Prichádzame do centra. Maťo nás nečaká, vidím mu len chrbát, je rozbehnutý opačným smerom. Vo štvrtok nezvykneme, výnimočne ide tri dni po sebe, maľuje sa jej izba.

Zato Dalibor využil situáciu, keď nás zbadal a podrží nám dvere on. Vojdem dnu, až za jej skrinku, keď sa Maťo otočí a už nám beží v ústrety. Zďaleka kričí: „Daj mamina, ja sa ti už o ňu postarám!“ Pohladí ma po ramene, Dalibor to vzdáva, vracia sa so mnou, na rozlúčku mi prejde rukou po chrbte a pozdraví. Cestou ma zdravia Eva, Katka, taká veselá rodinka to je, úsmev mi z priateľskej atmosféry každé ráno vydrží až po zastávku.

Len moja dcéra nikam nepatrí. Nevie sa zaradiť, nevie sa nájsť. Nehľadá v sebe, čaká na niečo zvonka, a to, ako príde, odíde, neuchytí sa, nenájde živnú pôdu. Možno.