Kde je jej miesto

Sotva sa usadí do kresla, vidím ten nepokoj, ktorý ňou zmieta. Preloží nohu cez nohu, chodidlom začne prudko pokyvkávať.

„Katka išla zasa za mužom do nemocnice a deti nechala samé doma!“ nedokáže skryť rozhorčenie nad počínaním susedinej dcéry.

„Veď sú už veľké. Koľko majú rokov?“ snažím sa ju upokojiť.

„Pätnásť, štrnásť a päť. Čo na tom, že sú veľké? Mama má byť pri deťoch,“ trvá na svojom.

„Muž ju teraz viac potrebuje,“ trpezlivo vysvetľujem.

„Načo tam pri ňom každý deň vysedáva do polnoci? Tým mu nepomôže,“ vytrvalo pokračuje, akoby ma nepočula.

„No asi ho má rada a chce byť s ním,“ hovorím v snahe zastaviť prúd zbytočných otázok.

Znova ignoruje slová, ktoré nezapadajú do jej myšlienkových pochodov.

„Je to dospelý človek, mal by ju sám poslať domov. Deti sa musia   postarať aj o zvieratá, aj o seba,“ vymenúva, „je toho na ne veľa.“

„Je to výnimočná situácia, pochopia to,“ dodávam a len tak sama pre seba: „Aj ty by si mala.“

„No ja toto nechápem!“ zvýši hlas. „Aj zajtra ide do Bratislavy, do sanitky ju nezoberú, tak ide vlakom. No ako mu tam pomôže?! Veď na operačku ju aj tak nepustia.“

Vidím, že nie je ochotná vzdať sa svojej línie, prestanem ju chlácholiť a priamo sa opýtam: „Prečo sa tak rozčuľuješ? Oni vedia, prečo to robia. Keď to tak cítia, neodsudzuj ich. Operácia hlavy je náročná, potrebuje psychickú podporu a ak by sa niečo stalo, vyčítala by si, že s ním nestrávila posledné chvíle.“

Nič. Nenechá sa vyviesť zo svojej „pravdy“ a neúnavne obhajuje svoje stanovisko: „Ja by som to nerobila. Ja by som bola pri deťoch.“

„Ty nie. Pre teba bol muž vždy na poslednom mieste, či bol chorý alebo zdravý,“ pomyslím si a nahlas iba: „Pre deti je dôležitejšie poznanie, že mama stojí v ťažkých chvíľach pri otcovi ako teplá večera. Tento pocit potrebujú do života viac.“

Zatne sa a zaryto nesúhlasne mlčí, pochopila, že je na zlej adrese, tu sa porozumenia nedovolá.

O týždeň zvoní telefón:

„Predstav si, že ten Paľo zomrel,“ oznamuje mama. V hlase sa mieša prekvapenie, sklamanie, aj náznak smútku, s týmto nepočítala, zaskočilo ju to. „Katka išla za ním, niesla mu polievku, rozprávali sa a zrazu...“

Neodpustím si poznámku: „Teraz už vieš, aké bolo dôležité byť pri ňom a nie pri deťoch?“

Reakcia nepredvídaná, žiadne seba obviňovanie, žiadne výčitky, spytovanie svedomia, naopak, vyburcuje ju to k odporu: „Ale veď vtedy nikto nepredpokladal, že to takto  skončí!“