neobjemné bytosti

venované osamelým bežcom, aj keď ma nepoznajú.

neobjemné bytosti

rovina, nekonečná púť

nejasne sa zrkadlí v oblohe

zanechávam stopu, symbol

opojnej idei existencie

 

som na povrchu priezračnej sémantickej gule

stretávam seba, ako sa vraciam z druhej strany, toho istého

 

kolmice zemských osí

vytyčujú pohyblivú trajektóriu

znenazdajky odkrývajúcu

„Prednosti trojnohých slávikov“

 

ich vlnový trilok, rozkmitáva, tisíce lutien,

chaoticky poletujúcich igricov, naháňajúcich múzy

 

guľa!

kráčam v nej horeznačky

čakajúc „Návrat anjelov“

už padám na povrch

zo studní slasti

a nič vám neviem povedať

iba ťahať motúziky popletených slov

zafarbených do prázdna

vťahujúcich smog z upršaného mesta

zo všetkých jeho výdychov poskladané

rohože, zračia rozbehnuté vody

hore strmšie ako deň

a berie všetok chlad z ampuliek mesiaca

 

sám a nekontrolovane prepúšťam hlavu

akoby zázrakom priplávali

lepkavé jazyky neznámych žiab,

hlcú všetky komáre tancujúce na hladine

 

duša už ďalej nepustí, priplieta, duní a rozrastá sa

ďalej do suchých vôd

 

som nalačno,

prenikavý prúd ostrého slnka

prerastá do mŕtveho behu

 

narýchlo,

prepisujem dni čo sa starajú iba o seba

pri schodoch z hôr, kde prší červený dážď

čakám na vás

---