Písmák
Uživatel:
Heslo:
chci být viděn
Nemáte účet? Založte si!
Zapomenuté heslo

+8 neviditelných
Osudová zámena - 6. - 7. - 8.- 9. -10.- 11. -12.-13 -14. kapitola
datum / id02.06.2018 / 488239Vytisknout |
autorVečný snílek
kategoriePróza na pokračování
zobrazeno152x
počet tipů2
v oblíbených0x
zařazeno do klubůDílo není v žádném klubu.
Osudová zámena - 6. - 7. - 8.- 9. -10.- 11. -12.-13 -14. kapitola

                                                    Šiesta kapitola. 

 

     Gabriela tak veľmi túžila mať Roberta pár týždňov len pre seba. Od rána do večera. A celé noci. Nevidieť žiadne hodiny, žiadne ručičky, ktoré sa otáčajú a hovoria jej, ako dlho pri nej ešte ostane. Hodinu. Desať minút. 

   Trocha zarazene sa vyhovoril. ,,Mám pred sebou dôležité obchodné jednania. Teraz nemôžem odísť." Slzy v jej očiach ho zneistili. ,,Buď trpezlivá, miláčik. Už to nebude dlho trvať. Sľubujem ti, že potom odídeme. Usmej sa na mňa, prosím." 

   Jej úsmev ho hneď upokojil. V ich vzťahu neboli zatiaľ žiadne komplikácie. Zvykol si na ňu a nevedel si predstaviť, že by medzi nimi bolo niečo iné než úplne bezprostredný vzťah. Žiadna žena ho zatiaľ nenaučila, aby ju bezhranične miloval. 

 

                                                          X           X           X 

 

   Cestou do jeho bytu sa k nemu pritúlila. ,,Tá retiazka s príveskom je nádherná, Robert." Už prekonala svoje počiatočné sklamanie. 

    Jeho myšlienky opäť zablúdili k neznámej z Bratislavy. Nedokázal si predstaviť, že by sa k nemu pritláčala ako Gabriela. 

   Sotva prišli do nového moderného Martonovho bytu, Gabriela zmizla v kúpelni. Robert počul pravidelný tok sprchy. 

    Rozhrnul hodvábne závesy a pozeral sa dole na osvetlené mesto. Stále ho trápila predstava, že sto kilometrov od neho býva dievčina ktorej list nosí vo vačku, a ona o tom nič netuší. Opäť ho napadlo, ako by sa zachovala tá dievčina v tejto situácii. Určite nie ako Gabriela. Tým si bol istý. Nevinnosť v jej očiach by mu pripomenula, aké lacné sú jeho zvádzacie triky. Tlmené svetlo, sentimentálna hudba, otvorená fľaša šampanského. 

,,Zamyslený?" Gabriela stála vo dverách v jeho kúpacom plášti. Bol jej voľný a veľký. Dlhé svetlé vlasy jej rámovali ružovú tvár. Bola veľmi zvodná a vyžarovala z nej túžba. 

   Odrazu si želal, aby sa zem otvorila a pohltila toto vitálne stvorenie. Lenže ona tu stála, plná očakávania sa na neho pozerala. 

    Prudko zatiahol závesy a šiel k nej. Je to vždy rovnaké, pomyslel si. Vždy to isté.

 

                                                          X           X           X          X 

Pokračovanie nabudúce... 

 

                                                           Siedma kapitola. 

 

    Na druhý deň očakávala Magda svojho šéfa s nepríjemnou správou. Okamžite ako ho zbadala otvoriť dvere, prudko vstala a bežala k nemu. 

,,Firma Lennc s.r.o. poslala e-mail. Pán Lennc trvá na osobnom jednaní s vami ešte pred uzatvorením zmluvy. Je ochotný prísť do Nitry." 

    - Je to hra osudu? napadlo ho. - 

,,Zavolajte do firmy Lennc, že prídem do Bratislavy," povedal bez dlhého uvažovania. 

    V jej očiach sa objavil úžas. Takto povoľného ho už dávno nevidela. Vždy sa jej javil, ako tvrdý obchodník. Odhodlaný zarábať peniaze a nerobiť žiadne ústupky. 

,,Kedy tam pôjdete, pán Marton?" 

,,Hneď zajtra. Dajte im to vedieť." 

    Robert vošiel do svojej kancelárie, zatvoril za sebou dvere. Sadol si do koženého kresla za písacím stolom. Zapol počítač, no nedokázal sa sústrediť na prácu. Obrátil sa k veľkej sklenenej tabuli a pozoroval život pod sebou. Mesto žilo. Len on, zastal v čase. Ten nešťastný list, ktorý mal stále pri sebe, ho obral o pokoj. Do šľaka, ale prečo? Veď je to bežná odpoveď na zoznamovací inzerát, akých chodí ľuďom denne milióny. Tak prečo ho trápi práve tento? Do konca, ani nepatrí jemu. Je adresovaný inému mužovi. Mal ho včera vrátiť na poštu, alebo to nechať na Magdu, ona by to zariadila. 

    Nie, to nemôžem urobiť! Určite som sa celkom zbláznil! pomyslel si. A predsa ho niečo nútilo urobiť to. Zvedavosť? Smútok v jej očiach? Sám nevedel, čo ho ženie k tomu, aby sa s ňou stretol. 

    Zasmial sa na sebe. Celkom som zošalel, ale urobím to. 

   Zodvihol telefón a povedal: ,,Magda, pošlite expresne krátky list tohto znenia: Zajtra idem služobne do Bratislavy. Chcel by som vás poznať. Navrhujem stretnutie v hoteli Palas, večer, zídeme sa o ôsmej hodine. Spoznám vás podľa fotografie." 

,,Nemala by som jej skôr zatelefonovať?" opýtala sa. Prišlo jej divné, že šéf sa toľko zapodieva neznámym listom, ale to nebola jej vec. Nerada niekomu niečo dirigovala a šéfovi už vôbec nie. 

,,Urobte ako som povedal, prosím." 

,,Áno, zariadim to." 

   Telefón stíchol, odložil ho a ďalej premýšľal.  - Zájdem do Bratislavy a dotiahnem dokonca záležitosť s Lenncom. Stretnem sa v hoteli Palas s onou neznámou a vrátim jej list so zdvorilou poznámkou, aby nabudúce adresu formulovala jasnejšie a číslo inzerátu nedávala ako poštovú schránku. 

  Vrátim sa s uzatvorenou zmluvou vo vrecku a s istotou v srdci, že táto tmavovlasá záhadná osoba je len prosté bláznivé stvorenie so zastaralými názormi na život, svet a mužov. 

 

                                                 X           X            X            X 

 

   Pokračovanie...  

 

                                                              ôsma kapitola.  

 

       Bratislava - hotel Palas 

 

        Cítil sa nepríjemne ako ešte nikdy v živote, nadával si do bláznov a prial si byť ďaleko odtiaľto. Pritom sa kradmo pozeral na hodiny. Cítil sa trápne a nervózne. Zožierala ho myšlienka, že je zlodej cudzích listov. 

    O desať minút osem. Keby to vedela Gabriela! Keby tušila, že prišiel na schôdzku tak skoro a že mu búcha srdce ako mladíkovi na prvom rande. Nahlas by sa smiala, alebo by sa urazila? 

 

   O päť minút osem. Prečo my ľudia robíme niekedy bláznivé veci? Mal sa toho listu hneď zbaviť a okamžite naň zabudnúť. Ušetril by si túto nepríjemnú chvíľu. Prečo si komplikuje život hlúpim listom? To keby vedel. 

     O dve minúty osem. Poznal ju na prvý pohľad. Graciózne prechádzala cez luxusnú reštauráciu. Z tej mladej ženy vychádzalo zvláštne kúzlo. Každý jej pohyb mal nenapodobiteľnú eleganciu. Jej svetlý hodvábny kostým a klobúk prezrádzali francúzsky šarm. 

    Zastavila sa v strede miestnosti a pomaly sa otočila. Dala si dole klobúk a držala ho v ruke. Robert videl bohaté vlasy nad úzkym čelom. Presne ako na fotografii. Vôbec sa neponáhľala, pokojne kĺzala pohľadom po prítomných. Prekvapila ho prenikavá zelená farba jej očí. 

    Robert striasol so seba nervozitu, trocha neisto sa zodvihol a šiel jej oproti. Čudoval sa, aké ťažké má nohy a aký neistý má hlas. 

,,Prepáčte," mierne sa poklonil. ,,Monika Alfrédova?" Pokiaľ počítal s nejakou reakciou, potom musel byť sklamaný. Jej pravidelne rezaná, ľahko opálená tvár ostala nepohnutá. Pod dlhými tmavými mihalnicami si ho mlčky prezerala. 

,,Ste Monika Alfrédova?" 

    Stále na neho bez slova hľadela. Ten pohľad ho vyvádzal z miery. 

,,Dostal som váš list," povedal a siahol do vrecka. Keď sa mu konečne podarilo vytiahnuť obálku, vykĺzla mu z ruky. Čašník sa sklonil a podal mu ju. Situácia bola trápna. Požiadal ju, či by si nesadla k jeho stolu. Nasledovala ho bez slova. 

    Keď už sedeli posunul jej modrú obálku. ,,Je to predsa váš list, nie?" 

   Zdĺhavo pomaly siahala po liste, pritom z neho nespúšťala oči. 

   Z jej pomalého a nezvyčajného správania ho oblievalo poriadne horko. 

    Konečne od neho odvrátila pohľad. Sklopené mihalnice jej vrhali tieň na tvár. 

    Otvorila obálku, vybrala z nej list a nekonečne dlho ho čítala. 

    Robert ju pozoroval a mal zvláštny pocit. Od nervority si zašiel dvoma prstami pod golier. 

    Hurá dočítala. Otvorila kabelku, vložila do nej modrú obálku, zobrala si cigaretu a zapálila si ju, vôbec si nevšímala Roberta, ktorý jej ochotne podával zapaľovač. 

    Stúpal v ňom hnev. Jej vyzývavé, domýšľavé spôsoby museli v každom mužovi vzbudiť želanie zraziť ju na kolená. 

 

                                                            X            X            X           X  

 

   Pokračovanie zajtra... 

 

                                                                     Deviata kapitola. 

 

     ,,Mali ste dobrú cestu? Diaľnica nebola preplnená?" 

   Jej hlas bol ďalšie prekvapenie. Hlboký, skoro chrapľavý. Vôbec sa nehodil k jej nežnému zjavu. 

,,Áno. Ďakujem. Výbornú. Šiel som skoro ráno, cesty sú vtedy ešte poloprázdne." Chvíľu trvalo, kým sa spamätal z ohromenia. 

,,Najeme sa spolu?" 

,,Samozrejme. Ak mi dovolíte, pozvať vás." 

   Nečakala, či jej niečo doporučí. Objednala a vybrala si sama dosť drahé jedlo, popíjala aperitív a duchom neprítomna sa pozerala mimo neho. 

    Robert si nespomínal, že by s ním niekedy nejaká žena jednala tak ľahostajne. Chvíľami mal dojem, že ju obťažuje. Nesnažila sa ani v najmenšom zakryť svoj nezáujem. 

    Snažil sa náisť tému na rozhovor. ,,Som rád, že sme sa neminuli." Bože, aké hlúpe! To ho nemohlo napadnúť niečo lepšie? ,,Hneď som vás poznal." Chcel rýchlo zachrániť situáciu. 

    Vnímal vôňu jej výrazného parfému. Sedela nehybne. Buď je to socha, alebo ľadovec, pomyslel si a necítil nejmenšiu chuť ľadovec rozpúšťať. Rozhodol sa povedať jej pravdu. 

,,Vážená slečna, ja nie som muž, za ktorého ma pokladáte. Ten list sa ku mne dostal nedopatrením." 

Odpovedala mu otázkou: ,,Otvárate vždy cudzie listy a stretávate sa s cudzími ženami?" 

   Opäť ho ohromil jej hlas. Až po chvíli pochopil, čo povedala, a zmocnila sa ho tichá zlosť. 

,,Keby adresa bola zreteľnejšia a správne napísané číslo inzerátu, dalo by sa tejto zámene predísť," odsekol na jej útok. 

,,Pokladáte naše stretnutie za nedopatrenie?" 

    Všimol si posmešného úsmevu v kútikoch jej úst a jeho už pokojná nálada sa znova zhoršila. Ona si zo mňa robí srandu, pomyslel si nahnevane a ľutoval okamžiku kedy sa rozhodol, že príde do Bratislavy a stretne sa s ňou. 

     Jeho hlas znel podráždenejšie, než dovoľovalo dobré vychovanie, keď povedal: ,,Číslo inzerátu na ktorý ste odpovedali bolo rovnaké ako je na mojej poštovej schránke, preto došlo k tejto zámene. Keďže som náhodou služobne v Bratislave chcel som vám list osobne vrátiť. Ani na okamžik som sa nevydával za takzvaného pána Neznámeho." 

,,Myslím si, že by ste to rád urobil, keby som vyzerala tak, že skočím na lep každému darebákovi." 

    Skoro sa zakuckal. Ale práve, keď chcel dať prechod svojej zlosti, usmiala sa. Nebol to úsmev vyzývavý ani koketný. Proste sa usmiala. 

     Potom odvrátila pohľad a venovala pozornosť lososovi, ktorý ležal na jej tanieri. 

    Robert zmietaný protichodnými pocitmi sa pokúsil opäť nadviazať rozhovor. ,,Pokiaľ sa nemýlim tak to bola odpoveď na inzerát, možno aj s ponukou na sobáš." 

   Na to odpovedala posmešne. ,,Diskrétnosť sa nezdá byť práve vašou silnou stránkou." 

Okamžite prešiel do opozície: ,,Snáď môžem očakávať vysvetlenie, nie?" 

,,Ste snáď od polície?" 

Zavrčal: ,,Tak pardón," a urazene sa odmlčal. 

    S vyrovnaným pokojom dojedla, zatiaľ čo Roberta úplne prešla chuť. Mlčanie pri stole bolo nepríjemné. Robertovi to nedalo a ujal sa opäť slova. 

,,Dúfam, že si o mne nemyslíte, že som mal nečestné úmysly?" 

,,Ale áno," povedala pokojne. ,,Dobre, že to hovoríte sám. Domnievam sa totiž, že ste muž, ktorý sa naháňa od zábavy k zábave, od jedného dobrodružstva k druhému, z jednej postele do druhej. Vašimi zbraňami sú asi otcove peniaze a odvážne špekulácie. Ten list vám prišiel vhod. Sláva, zase bude zábava! Každý normálny človek by ho vrátil na poštu. Čo urobíte vy? Okamžite letíte za novým dobrodružstvom, v nádeji, že sa zahráte na niekoho, kým nie ste. Alebo ste sa mi predstavili a ja som to prepočula?" 

 

                                                               X            X           X           X 

 

      Pokračovanie zajtra... 

 

                                                                Desiata kapitola. 

 

     Robert bol muž, ktorý vedel jednať s ľuďmi, ale takýto trápny moment vo svojom živote ešte nezažil. 

    Bolo zlé, čo povedala. No ešte horšie, ako to povedala. Chladne, bez vášne, rozvážne, ako by opakovala naspamäť naučenú básničku. Pri každej inej žene by sa len súcitne usmial, zodvihol by sa a odišiel. Ale pri tejto... 

    Odsunul tanier, podoprel sa o lakte a naklonil sa k nej. Nebezpečné zablýskanie v jej očiach ho neodradilo. Nedokázal potlačiť chvenie hlasu, keď začal: ,,Moja milá slečna Alfrédova, nie je to tak dlho, čo som v Prievidzkej bani rúbal uhlie a v noci sedel nad knihami, aby som si urobil maturitu. Potom som pobehoval od domu k domu a ponúkal krémy a voňavky, len aby som mohol študovať na univerzite. Potom som zažil budovanie firmy so všetkými neúspechmi. A dnes? To sa vašej múdrosti, ani nesníva, čo to znamená, udržať sa na vyššej úrovni. Každý deň musím myslieť na to, aby som bol výkonný a schopný udržať sa v tvrdej konkurencii. Ženy..." 

    Zarazil sa a prešiel si rukou po čele. Preboha! K čomu sa to dal vlastne strhnúť? Ako to, že úplne cudziemu človeku dáva nahliadnuť do svojho prísne stráženého súkromia a do svojej minulosti? Do konca, ani Gabriele nerozprával tieto podrobnosti. 

,,Prepáčte," povedal, ,,nechcel som vás nudiť." Oprel sa pohodlne a na okamih zatvoril oči. Upokojoval sa. A potom sa zase na plno ovládol. Najvyšší čas, aby túto schôdzku ukončil. Vystrel sa a pozrel na ženu oproti sebe. 

   S jeho protejškom sa udiala zvláštna zmena. Tvár dievčiny ostala mäkká, uvoľnená, oči tmavé, veľké a teplé, zrkadlili srdečnosť a účasť. Dievčina z fotografie, pomyslel si, teraz je to ona. 

,,Nemusíte sa ospravedlňovať, pán..." 

,,... Marton." 

,,... pán Marton." Mlčala, ale jej myšlienky ďalej krúžili okolo dobre vyzerajúceho muža. 

   Po odmlke, jej dĺžka už začínala byť trápna, zahájila hovor: ,,Vy sa teda zaujímate o pisateľku listu, pán Marton. Ale ani list ani fotografia neboli určené vám. Preto si myslím, že celá táto záležitosť sa vás netýka. Pre mňa neexistuje dôvod, prečo by som vám mala niečo vysvetľovať. A mienim to úplne vážne." 

    Dokázala majstrovsky držať muža v šachu. 

    Robert si nedokázal spomenúť, že by niekedy tak nechápavo sedel pri nejakej žene. Jej správanie bolo v tak veľkom protiklade so štýlom listu a s výrazom na fotografii. Keby sfinga ožila, tak by si celkom určite zobrala podobu tejto dievčiny. 

,,Ale, keď ste už tu, tak tú hodinu si užime, čo najlepšie." Tvárila sa uvoľnene a veselo, vôbec nenaznačovala, že by chcela stretnutie ukončiť. Zase bola iná... 

,,Ste v Bratislave obchodne?" 

,,Áno. Mám tu jednanie so spoločnosťou Lennc s.r.o." 

,,Stavebná firma?" 

,,Vy ich poznáte?" 

,,Áno. Chcete investovať? Pohybujem sa tiež v oblasti služieb a obchodu." 

,,Ja som finančný a hospodársky poradca." 

,,Takže sa zaujímate o priemysel?" 

,,Áno." 

 

                                                           X            X            X            X 

 

               Pokračovanie zajtra... 

 

                                                             Jedenásta kapitola. 

 

           Pozorovala ho. Oči jej skĺzli na veľké štíhle ruky, ktoré ležali na damaškovom obruse. Biele manžety kontrastovali s opálenou pokožkou. - Čo je to za človeka? preletelo jej mysľou. Že by bol naozaj milý, nekomplikovavaný? Ktovie? Pozorne sledovala jeho gestá, spôsob vyjadrovania, snažila sa vcítiť do neho. Nepripadal jej ako gauner a podvodník. Tak kto vlastne v skutočnosti je a čo sleduje? 

    Je myšlienkami inde, pomyslel si Robert, ktorý vôbec netušil, o čom premýšľa. 

,,Tak vy učíte iných, ako majú svoje peniaze najvýhodnejšie uložiť, dávate si za to platiť." Zdalo sa, že sa na ňom stále zabáva. 

,,Rozumiete niečomu z týchto vecí?" Snažil sa byť nad jej osobnosť. Chcel pôsobiť neutrálne, ale veľmi sa mu to nedarilo. Vždy sa nechal strhnúť. Pri ďalšom rozhovore sa od nej dozvedel také poznatky, že neveril vlastným ušiam. 

   Z jej slov vysvitlo, že zdedila päťdesiat jeden percent a tým majoritu vo významnom hotelovom koncerne. Tým sa postavila do jeho vedenia. Otec ju naučil, ako odhadnúť obchodného partnera a dokonale ho posúdiť. Vycítil medzi riadkami, že má odvahu riskovať a vytrvať pri zvolenom cieli. 

    Diskutovala s ním jasným a precíznym spôsobom, jej znalosti z finančného a obchodného sveta ho prekvapili. Poznal, že v tejto oblasti sa dokonale vyzná. Tu nepotrebovala žiadnu nápovedu. 

    V Robertovi sa tiež prebudil obchodník. ,,Musím prvú mienku o vás prehodnotiť." Tak veľmi ho uchvátila svojimi znalosťami, že jej dal úprimne najavo obdiv. 

,,A?" opýtala sa vecne. 

,,Keď som videl vašu fotografiu, považoval som vás za peknú dievčinu, typ z prelomu storočia, ktorý sa chce dobre vydať. Keď som vás potom videl pred sebou, domnieval som sa, že vo vás objavujem nadmieru rozmaznanú dcéru z dobrého domu, ktorá rada vymýšľa a zabáva sa na nezvyčajných situáciach.

   Tá tretia možnosť by ma na začiatku určite nenapadla." 

,,Aká?" 

,,Že za takou krásnou tvárou môže byť dokonalá obchodníčka." 

,,Chytré ženy majú veľa nepriateľov z radov menej úspešných a hlúpych mužov." 

    Jej odpoveď na neho zapôsobila ako studená sprcha. Napadla ho bláznivá predstava, že čo by urobila, keby ju náhle zobral do náručia, no vzápätí tá myšlienka rýchlo zhasla. 

,,Pôjdeme?" príkro a nezdvorilo ukončila rozhovor. 

Zaplatil a obidvaja naraz vstali. 

Vonku na parkovisku vkĺzla za volant bieleho športového auta. ,,Vy tu nemáte vozidlo?" 

,,Nie, doviezol som sa taxíkom. Veľmi Bratislavu nepoznám, preto vždy, keď tu prídem, nechávam sa voziť." 

    Po týchto jeho slovách, otvorila dvere pre spolujazdca. 

,,Odveziem vás do hotela, pán Marton. V ktorom bývate?" Odhadla ho správne. Bol majetný, ale šetrný. A preto býval v hoteli, ktorý odpovedal jeho životnému štýlu. 

   Šoférovala obratne a sebaisto. Jej jasný profil sa odrážal od tieňov noci. Bola to mlčanlivá jazda. 

    Keď vozidlo zastavilo pred hotelom v starej časti mesta, nesnažil sa vôbec rekapitulovať dnešný večer,ktorý sa mu javil ako hotová katastrofa. Obrátil sa k nej. 

,,Nechcete ani teraz na konci nášho stretnutia odhaliť závoj svojho tajomstva? Bolo to zvláštne stretnutie, čo hovoríte?"

 

                                                      X            X              X            X 

 

                   Pokračovanie nabudúce...  

 

 

                                                                       Dvanásta kapitola. 

 

        Prudkým pohybom zatiahla ručnú brzdu. Potom vypla motor a zhasla svetlá. Zalovila v kabelke, vybrala cigarety. Pôsobilo to, ako by chcela získať čas. 

       Pripálil jej. 

,,Ďakujem," povedala chrapľavým hlasom. A potom začala opäť hovoriť, hoci s tým už ani nepočítal, že by sa obťažovala a odpovedala mu. 

,,Pokiaľ to teda chcete vedieť, pán Marton, ja nie som Monika Alfrédova." 

,,A kto teda ste?" 

,,Viera Alfrédova." 

,,A kto je Monika?" 

,,Moja sestra. Je o desať rokov mladšia, ale i tak sme si veľmi podobné." 

    Robert nevedel, či sa mu to sníva, alebo je to naozaj. Celý večer si z neho robila blázna. Zaliala ho vlna zlosti, znechutenia za to, že urobil zo seba totálneho idiota. Prečo sa len na ten list nevykašlal a nevrátil ho na poštu? Tak ti treba, môžeš si za to sám! Zahrávala sa s tebou ako mačka s myšou! Ťahala z teba informácie a ty si poslušne odpovedal. 

Blázon! Blázon! 

    Zlosť v ňom vrela ako v kotli. ,,Ja som sa chcel stretnúť s pisateľkou listu s Monikou Alfrédovou."

,,Moja sestra bola zaneprázdnená. Verí mi, a preto chcela, aby som to za ňu vybavila." 

Začal zúriť. 

Položila mu ruku na rameno. Ako prejav zmierlivého gesta. ,,Sestra mi dovolila, aby som sa s vami zišla." 

,,Nehovorili ste, že bola zaneprázdnená?" 

,,Aj keby nebola, neprišla by." 

,,Veď odpísala na inzerát s jasným úmyslom, stretnúť sa a zoznámiť." 

    Všimol si jej krátkeho zaváhania. ,,Nie, šlo jej len o vzájomné písanie. Moja sesta nechcela toho muža poznať osobne, chcela s ním viesť len korešpodenciu. To som mu mala od nej odkázať." 

   Ľudia sú rôzny, preto jej to veril. 

,,Som rada, že ide o zámenu. Lebo som vás odhadla, že vy by ste určite nemali záujem len o výmenu listov. Po čase by vám to na stopercent nestačilo. Zabudnite na ten list a vráťte mi prosím aj fotografiu." 

,,Nemám ju pri sebe," klamal. 

   Rozhodla sa mu veriť. ,,Pošlite ju, na túto adresu." Podala mu svoju vizitku. ,,A pokiaľ sa zaujímate o investície, nie som proti. Hotely sú rentabilný kapitál. Môžete naše združenie stravovacích a hotelových služieb doporučiť svojim klientom." 

   Trocha sa k nemu naklonila. Ako by nechtene prešli jej vlasy po tvári Roberta. ,,Pokúste sa na dnešný večer nespomínať v zlom. Neberte to osobne, ale obchodne." Podala mu ruku. On vystúpil. 

   Presne vedel k akým ženám ju má zaradiť. Chladným, vypočítavým obchodníčkam, pre ktoré sú peniaze a úspechy viac ako rodina a manžel. 

   Pozoroval dlho auto, ktoré práve odchádzalo, pokiaľ spätné svetlá nezanikli v diaľke tmy. 

 

                                                                X            X            X           X 

 

         Pokračovanie zajtra... 

 

                                                               Trinásta kapitola. 

 

             Nitra- kancelária finančného poradcu Martona. 

 

 

          Magda Vargová si ako pozorná asistentka hneď ráno všimla zmien v správaní svojho šéfa. Neboli podstatné, ale zreteľné. 

,,Jednanie s Lenncom prebehlo úspešne, pán Marton?" 

,,Výborne. Zo začiatku trocha ťažkopádne, ale potom..." Pozeral sa von z okna, stratil sa v myšlienkách. 

    Myslí na všetko možné, len nie na Lennca, konštatovala pre seba Magda. ,,A aké bolo počasie v Bratislave? Slnečné tak ako tu?" 

,,Áno." 

    Pozorovala ho zamyslene. ,,Čo ten zatúlaný list?"

Stále ešte pozoroval dianie za oknom. Nad mestom visel závoj jemného dažďa. 

,,Hovorili ste niečo?" vytrhol sa zo zamyslenia. 

,,Nie." Magda si už v tomto momente bola viac ako istá, že to divné chovanie jej šéfa súvisí s tým zameneným listom. Vôbec nevnímal, že je v miestnosti. 

                                                      X              X            X 

 

    Deň prebiehal ako každý iný. Nekonečným telefonovaním, papierovaním, jednaniami a schôdzkami. 

    Neskoro po obede strčila Magda hlavu do šéfovej kancelárie a oznámila mu. ,,Zoberte si pevnú linku, volá slečna Danová, hovorí, že mobil máte stále obsadený." 

   Robert prevrátil oči a urobil na asistentku nesúhlasné gesto, nemal náladu na Gabrielu. Bol práve v zápale dôležitého rozhovoru. Hoci nerád, ukončil ho, lebo vedel, že Gabriela by mu nezáujem, len ťažko odpustila. 

,,Ahoj miláčik." Držal sluchátko medzi bradou a ramenom, robil si súčasne do počítača poznámky. ,,Ako sa mám? V celku to ujde. Bratislava? Áno, všetko som zariadil. Som stále v jednom kole, miláčik," povedal a súčasne podával Magde hromadu papierov. ,,Prečo som sa neozval? Moja zlatá, ja sa topím v termínoch." 

    Je to vždy rovnaké, pomyslela si Magda, ak nemá muž čas na lásku, vyhovorí sa na prácu. 

,,Dovolenku? Samozrejme, že ju potrebujem. Čo? Teraz? Ale, Gabriela... Dievčatko, maj predsa rozum. Nemôžem odísť na tri dni, nie to na tri týždne. Ako prosím? Zimnú dovolenku? Gabriela, ja tak ďaleko..." 

    Magda videla ako nervózne udiera prstami do klávesnice. 

,,Počúvaj, porozprávame sa o tom dnes večer." Jeho hlas padol do magického tónu, ktorému žiadna žena neodolá. ,,Nikto na svete nedokáže pripraviť tatársky biftek ako ty. Áno, už sa teším." 

    Zavesil. Zamyslene sa pozeral na obrazovku počítača, kde sa mu objavili lákavé fotografie hotelov a ich zariadení. Opäť bol v pracovnom nasadení. 

,,Magda, čo vám hovorí Združenie hotelov Slovenska? Na čele dozornej rady má stáť Viera Alfrédova." Podal jej vizitku. ,,Viera Alfrédova- riaditeľka." 

,,Musela by som sa popýtať." 

,,Dobre. Zožente mi prosím, všetky dostupné informácie, referencie, klebety... Okrem tých oficiálnych, ktoré sú na internete, tie si vyhľadám sám." 

,,Prečo?" 

,,Nie je vylúčené, že sa rozhodnem osobne investovať do toho koncernu." 

,,Vy osobne?" 

,,Áno. Ale najskôr si musím dôkladne preveriť to ich Združenie." 

,,Vy osobne si chcete kúpiť ich akcie?" Magda nevychádzala z údivu, lebo vždy konal, len ako sprostredkovateľ. 

,,Pokiaľ sa to oplatí, tak áno." 

,,Ako ste prišli na taký nápad?" 

,,Je načase, aby som aj ja do niečoho investoval." 

   Jej ženský inštinkt bol v pohotovosti. Vedela, že za tým musí byť ten zamenený list. Chcela vyzvedieť o tom niečo konkrétne, ale on sa stále vyhýbal priamej odpovedi. Lenže jej skúsenosti hovorili: Za všetkým hľadaj ženu. Ako obyčajne. 

,,Za osem dní o tom Združení budete vedieť všetko." 

,,Magda, vy ste poklad. Čo by som si bez vás počal." 

 

                                                             X            X             X            X 

 

                                                                       Štrnásta kapitola. 

 

       Viezol sa večernými ulicami. Počúval zvuk stieračov, svišťanie pneumatík na mokrom asfalte. Svetlá mesta sa odrážali vo výkladoch a v kalužiach. Robert sa neponáhľal domov, hoci vedel, že ho tam čaká Gabriela. Stále musel myslieť na to - prečo Monika Alfrédova neprišla na schôdzku, ale poslala svoju sestru. Nech sa na to pozeral z akéhokoľvek pohľadu, nenachádzal odpoveď. Cítil, že jeho myšlienky sú ako v blúdnom kruhu. 

   V modernej novostavbe ho výťah vyviezol na ôsme poschodie. Široké, chladné chodby, byty jeden vedľa druhého. Pristúpil k dverám, kde na medenej tabuľke stálo - Robert Marton. Rovnaká ako mnoho ďalších. Osud, človek - jeden z milióna. 

    Ticho otvoril dvere, zbadal, že celý byt je osvetlený. Gabriela! Na okamih mal chuť zasa odísť. 

    Vošiel do vnútra a videl v obývacej izbe, na stole taniere, poháre, príbory a kvety. Ona mala na sebe len niečo malé a priesvitné miesto oblečenia, svetlé vlasy vyčesané do hora, zobral ju automaticky do náručia. 

   Bol to príjemný večer. Tatarský biftek mu chutil a prítomnosť Gabriely mu robila dobre. 

    Gabriela ho bozkávala, vášnivo a celkom sa odovzdala jeho žiadosti. Keď neskôr v noci zaspával v jej objatí, ona ležala bdelá, pozerala sa do svetla lapmy, unavená a šťastná, a mala bláznivé želanie všetkých zamilovaných, aby sa zastavil čas. 

   Jej pohľad preletel k veciam po hádzaním po zemi. Opatrne vytiahla ruku spod jeho hlavy a vstala, aby pozbierala oblečenie a zhasla. Zohla sa a chcela uložiť jeho sako. Vypadla z neho peňaženka a z nej fotografia tmavovlasej, jemnej dievčiny, ktorej nevyspytateľné oči zasiahli Gabrielu priamo do srdca. 

 

                                                        X            X            X           X 

 

     Pokračovanie zajtra... 

 

                                                   

 

                                                                

Sdílejte dílo:



Názory čtenářů (Zobrazit smazané)

|< <
> >|

10.06.2018 14:37:16Večný snílek

Ďakujem, Petronela. Aj ja stále čítam váš román. Som zvedavá ako to dopadne s Petronelou a kniežaťom.

10.06.2018 13:54:37Petronela1991

Pokračování je pořád záživné a baví mě. Dávám opět tip :) a těším se na další díly.

08.06.2018 13:05:24Večný snílek

Gora, veľmi si vážim čas, ktorý si venovala môjmu dielku. Lebo nie každý je taký ústretový a zvlášť, keď sa jedná o príbeh písaný v inej reči nie rodnej. 

  Dlho som uvažovala nad tvojimi slovami. V prvom momente som chcela vymazať všetky kapitoly a skoničť, ale to by nebolo riešenie. Potom som chcela nechať tieto kapitoly, čo tu mám a ukončiť práce na pokračovaní. Lenže ráno som došla k záveru, že sme na amatérskej stránke, kde sa všetci učíme tým, že si navzájom čítame a upozorňujeme na chyby. Preto som sa rozhodla dať ho tu až do konca. A napísať aj voľné pokračovanie. Kto má rád tento druh žánru tak sa určite zastaví a možno ho to aj poteší. Lebo násilia, vrážd a nehôd máme stále okolo seba a treba niekedy si len tak sadnúť, zastaviť sa a prečítať si oddychový román pre ženy. Preto nám literatúra ponúka veľa možností výberu. 

  Aj tento román som mala publikovaný na inom portáli. Mal celkom slušnú čítanosť, lenže tam som bola už dva roky mala som okruh svojich čitateľov. Chcela som vyskúšať niečo nové a poznať, čo si myslia aj iní ľudia o mojom písaní, než moji priaznivci. 

  Preto som ťa poprosila aj o tvoj názor. 

07.06.2018 22:52:43Večný snílek

Gora, veľké ďakujem, že si to pozrela. Naozaj. Vážim si to. Hovoríš, že to nemá šancu, keby som to ponúkla vydavateľovi? Keby som tu dala nejaký iný svoj román, pozrela by si mi aj ten, prosím. Hoci zamilované romány nie sú tvoja parketa.  

07.06.2018 22:41:01Gora
redaktor poezie a prózy

 

 

Přečetla jsem tvůj příběh, je velmi prvoplánový - celá ta "záměna", setkání dvou krásných a zajímavých osobností, už ten námět mi připadá jako zábavné čtení na dovolenou anebo scénář k filmu typu Ros.Pilcherové - taky jsem nějaký viděla:-)

Za /zatím, co jsem viděla/ kultivované psaní ti poslám tip, ale opravdu nejsem ideální čtenář ani tvá "cílová skupina". Přeju ti úspěch, jako každému zde, kdo chce s něčím prorazit...

Slovenský pravopis neumím posoudit, ale nějakých těch drobných nedostatků jsem si všimla, ještě by to chtělo zkorigovat. Dialogy - těch několik - snad v pořádku, kdyby ovšem hrdinové nehovořili o takových záležitostech, o kterých hovoří:

Že za takou krásnou tvárou môže byť dokonalá obchodníčka." 

,,Chytré ženy majú veľa nepriateľov z radov menej úspešných a hlúpych mužov." 

 

 

dokonca ani nepatrí jemu

Do konca, ani nepatrí jemu

 


|< <
> >|
Všechny kritiky na jednu stránku



Kritiky a názory mohou přidávat pouze registrovaní uživatelé.
Veškerá autorská práva na jednotlivá díla náleží výhradně jejich autorům. Právní odpovědnost za obsah uveřejněného díla nese jeho autor v plné míře.