Nespokojnosť

„Predstav si, že mali cirkevný pohreb,“ začína rozprávanie mama. „Nezobrala som si načúvatko, ale farár hovoril stále o tom istom. Trištvrte hodinu, stále dokola, čosi si tam mrmotal, ani mu nebolo rozumieť,“ vyjadruje nespokojnosť. „Keby tam aspoň nejakú básničku povedali! Hore na balkóne čosi zaspievali, ale veď tých nebolo ani počuť. Peťa, mama, mala šedé šaty! Jej kamarátky čierne nohavice a biele blúzky, to mi až tak nevadilo. Peťa tam chodila, usmievala sa, no, ja neviem.“

„Mami, rodičia, starí rodičia, všetci blízki už majú odtrápené, odplakané. Posledné mesiace sa im chlapča menilo pred očami, veď to už nebol on. Sama si ho videla, opuchnutý, pokrivená tvárička. Nosili ho na rukách, nevládal sa hýbať, prehĺtať. Bolo to vykúpenie pre všetkých.“

„Ale po pohrebe, prišli do záhrady, to bol prvý máj, nie kar! Rozložili hračky, nafúkli takých veľkých pandrlákov, veľkých ako som ja, červený, zelený, ružový, akýsi maco a čo ja viem čo ešte. A naraz sa mi až zatmelo pred balkónom, všetko to vyletelo a neviem, kde to popadalo, nič som na dvore nenašla. Kopu mladých tam bolo, na chatke mali pohostenie. Aj Matej Tóth, ten slávny športovec prišiel s veľkou kyticou. Marek robí maséra jemu, aj Nasti Kuzminovej, tá bola mladým aj na svadbe.“

„Mne sa to páči, mami. Je to celkom iné, keď zomrie starý človek a malé dieťa. Rozlúčili sa s ním primerane jeho veku. Symbolicky poslali za ním hračky do neba. Vieš, to naplnili héliom, preto stúpali hore a nemohla si ich vidieť na zemi.“

Na druhý deň.

„Ja nechápem. Oni už chodia, ako keby sa nič nestalo. Dedko mal oblečené červené tričko! Ani pred pohrebom nikdy červené nenosil. A Lenka, teta toho malého, červené nohavice!“ telefonuje pobúrená mama. „Nemám rada, keď robia takéto cirkusy, upozorňujú na seba.“

„Nemyslím si, že by to robili pre ľudí. Možno je to len ich spôsob, ako sa vyrovnať so smútkom, čo my môžeme vedieť, ako sa cítia vo vnútri.“

„Neľúbi sa mi to a celkom som si o nich pokazila mienku,“ trvá na svojom mama.

„Prečo sa toľko hneváš? Nemusí sa to páčiť každému, ale mali by sme byť ku sebe tolerantnejší.“