Písmák
Uživatel:
Heslo:
chci být viděn
Nemáte účet? Založte si!
Zapomenuté heslo

Ste pre mňa všetkým - 61-62-63-64-65-66-67-68-69-70- Záver
datum / id14.01.2019 / 493291Vytisknout |
autorVečný snílek
kategoriePróza na pokračování
témaKrimi
zobrazeno359x
počet tipů1
v oblíbených0x
zařazeno do klubůDílo není v žádném klubu.
Ste pre mňa všetkým - 61-62-63-64-65-66-67-68-69-70- Záver

                                                          Šesťdesiata prvá kapitola. 

 

    Zuzana cítila, že jej niekto zasúva malé ihličky tam, kde končí chrbtica. Bola to neznesiteľná bolesť. Zo všetkých síl sa snažila zadržať slzy. Usmievala sa, nechcela, aby ich niekto videl, a zvlášť nie šéfka, ktorá stála vo vestibule vo chvíli, keď prišiel autobus plný turistov. Keď zbadala, kto  s nimi prišiel, okamžite sa jej začala chvieť brada a postupovalo to do celého tela, až z toho bola obrovská, neznesiteľná bolesť. 

   Keď videla, že ide rovno k nej, pregĺgla a musela sa tváriť, že ho nepozná. 

    Tak veľmi sa tešila, keď odišiel. No v žiadnom prípade nečakala, že sa tak skoro vráti. Určite bude zase chcieť, aby mu pomáhala kradnúť. Ach, Bože! Už to nedokáže! Je zbabelá a má strach, lebo ten detektív ešte neodišiel, hoci už vyše mesiaca nič nezmizlo. 

    Nevedela, ako to vydržala do konca služby. Snáď jej pomohol len zázrak. Chcelo sa jej chytiť ho za golier a vyhodiť z hotela a zamknúť za ním dvere. 

    Keď sa im stretli oči, zdalo sa, že ani jeden z nich nevie, kam pozrieť. 

   Tie jej blčali hnevom a odporom. 

    Tie jeho sa smiali, ba dokonca vysmievali a hovorili: ,,Sľúbil som ti, že sa vrátim. Mňa sa nikdy nezbavíš!" 

 

                                                      X                                          X 

 

 

    Večer Zuzana ležala na posteli a odpočívala, keď zatvorila oči, stále ho videla pred sebou. Vzbudzovalo to v nej veľký strach. Nevedela, čo ju čaká, až sa to prevalí. 

    V tom počula zaklopanie na dvere. Vedela, že je to on, ten diabol. Nikdy ju nenechá na pokoji. Čo by sa stalo, keby mu neotvorila? Určite by tam stál a trieskal na dvere, kým by sa nezišli všetci ľudia, čo sú v hoteli. 

    Vstala. Prešla k dverám a pomaly otočila kľúčom v zámke. Otvorila ich. A... nemýlila sa, stál tam a opieral sa o zárubňu. 

,,Ahoj." 

,,Ahoj, Zlatko. Chýbal som ti?" Obdaril ju tým najžiarivejším úsmevom. 

    Zovrelo jej srdce. 

,,Nepustíš ma dnu? Chceš, aby nás každý počul?" 

,,Na čo si prišiel?" 

,,Porozprávať sa." 

,,My dvaja sa nemáme o čom rozprávať." 

,,Ale máme, dievčatko," prešiel jej rukou po lícu. 

Rýchlo sa odtiahla, ako by ju ten dotyk popálil. 

   Letmo sa na ňu pozrel a fičúrsky usmial. ,,No čo, budeme tu takto stáť?" 

    Zuzana sa lenivo odtiahla od dverí a postavila sa bokom, uvoľnila mu prechod. 

    Pretiahol sa okolo nej. ,,Ďakujem, maličká." 

   Zatvorila dvere a vošla ďalej do izby, aby ju nikto nepočul. Vtom na neho skríkla: ,,Ty odporné, svinské hovädo, čo tu chceš?" 

,,Ale, Zlatko, takto sa víta manžel?" 

 

                                                     X                                         X 

 

                                                           Šesťdesiata druhá kapitola. 

 

    Počas nasledujúcich dní sa zhoršilo počasie. Celé dni pršalo, hrmelo, blýskalo sa a fúkal nepríjemný chladný vietor. 

   Nedalo sa ísť na turistiku do hôr, ani do kopcov. Meterológovia neodporúčali bicyklovanie a dlhšie výlety. Dalo sa hrať stolové hry, šachy, dámu, človeče nezlob sa, a podobné. Alebo si mohli hostia užiť vodný svet. 

    Plavecký bazén, tri sauny, v každej sa šírila iná vôňa. Masážne vírivky, vodné masáže a klasické, ručné masáže. 

   Niektorí, len polihovali, pozerali televízor, hrali počítačové hry. 

   Škaredé počasie trvalo tri dni. 

   Len čo sa začala obloha vyjasňovať a ukázalo sa slnko, ľudia húfom opúšťali izby a šli za zábavou. 

   Adela stála pri okne a sledovala, ako hostia vychádzajú z hotela. Niektorí nastupovali do áut a mierili do mesta. Iní si niesli na chrbte plecniaky a vyrážali do lesa na hríby, alebo len pozorovať prírodu. 

       Mením sa, uvažovala, napriek úsiliu zachovať pokoj a vyčkávať, kedy zlodej zaútočí sa menila. Striedali sa u nej nálady. Chvíľu bola veselá, potom zase smutná. Snažila sa, no nedokázala ovládať podráždenosť. 

   Zdalo sa jej, že hormóny v jej tele sa zbláznili. 

 

                                                  X                                              X 

 

    Na druhý deň sa obloha celkom vyjasnila a povieval ľahký vetrík. Všade na vôkol rozkvitli lúčne kvety. V tráve lenivo cvrlikali koníky. 

   Adela sa rozbehla po chodníku na lúku, chcela si urobiť dobrú náladu, a preto začala zbierať púpavu a pliesť z nej veniec. 

,,Adela, Adela..." počula, že na ňu volá jej zástupca. Obrátila sa jeho smerom a zamávala mu. ,,Poď sem, pozri, aká krása." 

,,Adela, vráť sa do hotela, niečo sa stalo." 

,,Ježiši!" skríkla a bežala k nemu. Cestou odhodila púpavy na zem. 

 

                                                        X                                X                            

 

                                                            Šesťdesiata tretia kapitola.  

       Prišla k nemu celá udýchaná. ,,Čo sa stalo?" 

,,Hotel je hore nohami. Už to znova začalo. Keď sa hostia vrátili z výletov, zistili, že im zmizli hodiny, šperky, počítače... hotová katastrofa. Je toho neúrekom. Adela, už to znova rozbehol a poriadne. Vo veľkom. Vôbec sa nebojí, ako keby získal druhý dych." 

,,Keď on, tak aj my. Poď so mnou do kancelárie. Zavolám Hudákovi, nech pošle tú svoju návnadu. Daj vedieť Burianovi, aby spustil plán." 

,,Dobre, letím za ním, a potom prídem k tebe." Rozbehol sa o chvíľu zmizol v hotelových dverách. 

                                                   X                                                            X 

 

     Keď vstúpila na recepciu, okamžite ju obstúpili okradnutí hostia. Kričali jeden cez druhého. Destikulovali rukami, vyhrážali sa a nadávali. 

,,Pokoj, pokoj," utešovala ich. ,,Takto sa nikam nedostaneme. Prejdite do zasadačky tam všetko spíšeme. Príde k vám pán Burian, hotelový detektív. Dá vám podrobnejšie inštrukcie." 

   Za hlasného pokrikovania sa presunuli do zasadacej miestnosti, kde na nich čakal Peter Burian. 

    Adela počula, ako hovorí: ,,Prosím, upokojte sa. Po jednom budete chodiť ku mne. Poviete mi svoje meno, číslo izby a čo vám bolo odcudzené. Nemusíte sa obávať, škoda bude nahradená." 

   Ďalšie jeho slová nepočula, lebo sa vydala po schodoch do svojej pracovne. Zatvorila za sebou dvere a vychutnávala ticho, ktoré tu nachádzala. V hale a v celom hoteli bol čulý ruch. Ľudia chodili po chodbách, rozprávali sa medzi sebou, niektorí kričali, ženy horekovali. 

   Sadla si za písací stôl a zobrala do ruky telefón. Po druhom zvonení sa ozval Aleš Hudák. 

,,Ahoj Aďka, máš niečo nové?" 

,,Tu je hotové božie dopustenie. Mám plný hotel ľudí a on sa rozhodol, že nám to poriadne okorení. Vykradol najmenej desať izieb. Ako to urobil ešte nevieme, lebo sme nemali čas pozrieť záznamy. Ale rozhodne to nemohol urobiť sám, na sto percent mu pomáhala Zuzana, lebo dnes má nočnú. A krádeže sa stali cez deň, keď boli skoro všetci na výletoch, alebo si užívali vodný svet." 

,,Rozumiem. Je potrebné zachovať rozvahu. Kde je Burian?" 

,,V zasadačke, spisuje rozsah škôd." 

,,Dobre. Pristúpime k plánu. Zajtra ti pošlem peniaze do zváštného fondu, aby si mohla odškodniť okradnutých hostí. To ich upokojí. Nech Burian s Polákom skontrolujú apartmán, kde má byť ubytovaný náš pár. Či je tam všetko ako má byť. Mali by doraziť pred obedom." 

,,V poriadku. Poviem to Adamovi aj Burianovi." 

,,Aďka..." 

,,Áno?" 

,,Chcel som sa ťa už dávnejšie opýtať. Je u teba všetko tak ako má byť? Veď vieš, čo myslím. Tá náplasť, čo sa odlepila..." Nestačil dopovedať, lebo ho zastavila. 

,,Počkaj chvíľu. Práve vošli Adam s pánom Burianom. Neskôr sa porozprávame, súkromne." 

,,Jasné, chápem. Verím, že tam máte blázinec. Nezabudni sa zase skoro ozvať." 

,,Dobre. Ahoj." 

   O sekundu počul už len signál vypnutého telefónu. 

 

                                             X                                                              X 

 

                                                     Šesťdesiata štvrtá kapitola.

 

      ,,Pani riaditeľka, pozrite sa, aký je ten zoznam dlhý," Burian jej mával papierom pred očami. ,,Ten chlap sa zbláznil. Veď musí vedieť, že tým na seba upúta pozornosť. A okamžite po ňom pôjdeme." 

,,Netuším o čo mu ide. Čo tým sleduje? Máte pravdu pán Burian, aj mne sa zdá, že nás provokuje. Ale prečo, neviem." 

,,Už ste volali pánovi Hudákovi?" 

,,Áno. Zajtra máme čakať ten pár." 

,,Výborne. Pán Polák," obrátil sa k Adamovi, ,,hneď zajtra spustíme náš plán. Apartmán je pripravený, sám som ho kontroloval. Od vás by som chcel, aby ste sa zdržiavali blízko mňa. Keď zaútočí, tak ho zovrieme do klieští." 

,,V poriadku," Adam bol vzrušený ako malé dieťa, keď má novú hračku. Miloval akcie a dobrodružstvo. 

 

                                                 X                                              X 

 

   Na druhý deň, pred jedenástou hodinou, videla Adela parkovať veľké, čierne auto, priamo pod jej oknom. Vedela, kto prišiel, no zároveň netušila, čo sú to za ľudia. 

   Keď muž otvoril dvere a vystúpil, dostala šok. Spoznala v ňom Roberta Martona a v žene jeho manželku. 

  ,,Mohla som si myslieť, že Aleš do toho zapojí aj jeho. Preto mi nechcel povedať, kto tá volavka bude, ale, keď prídu tak určite poznám, že sú to oni. No jasne, to je celý on," povedala pre seba a zároveň pocítila smútok, že nie sú spolu. Tak veľmi potrebovala, aby teraz bol pri nej. 

   Adela stála pri okne a pozorovala ako z kufra auta Robert vykladá batožinu. Nemohla ich privítať, tým by len potvrdila, že ich pozná. A zlodej by sa vyplašil. Musela ich brať ako bežných návštevníkov, ktorí prišli oddychovať a užívať si krásnu prírodu.

   Hotelovým telefónom oznámila Adamovi a Burianovi, že volavky už prišli. Stručne ich opísala a dodala, že sú priatelia Hudáka a významní akcionári koncernu. 

   Adam začal trocha panikáriť. Obával sa, že by mohli byť pri samotnej akcii konfrontovaní zlodejom a nedaj Boh, aby im dajako ublížil. 

   Lenže Burian ho upokojil, že všetko prebehne hladko a rýchlo a nikomu sa nič nestane. 

 

                                                     X                                          X 

 

     Na druhý deň manželia Martonoví sedeli v reštaurácii. Boli draho a elegantne oblečení. Monika vynikala nad ostatnými ženami. Celá sa jagala klenotami. Zdobili ju na krku, prstoch, v ušiach, dokonca aj na kostýme jej visela brošňa ručne tepaná. Hotový unikát. 

   Objednali si najdrahšie jedlo a šampanské. 

   Adela sa prechádzala pomedzi stoly a s každým prehodilla pár zdvorilostných viet. 

    Keď videla ich návnadu tak si pre seba povedala: ,,Keď už toto nezaberie... tak potom fakt neviem..." 

   Kútikom oka zbadala, že pri dlhom rade stolov spojených dohromady sedel ich páchateľ. Nechcela sa dlho pozerať jeho smerom, ale aj tak si všimla, že nemôže od nich odtrhnúť zrak, i keď sa snažil. Vedela, že prepočítava, akú hodnotu majú šperky tej peknej brunetky s dlhými vlasmi, ktorá trocha krívala a podopierala sa o paličku, ktorá nebola hocijaká. 

    Okom znalca zhodnotil čierne ebenové drevo na vrchu ukončené malým, zlatým zajačikom, ktorý mal miesto očí klenoty. Na tú diaľku nedokázal rozpoznať o aké kamene sa jedná. Zaumienil si, že sa s nimi zoznámi a lepšie si obzrie ich šperky. Okamžite ho napadlo, čo by robil, keby bol on ich majiteľom, mohol by sa vykašľať na tú ufňukanú kravu a odísť niekam do tepla užívať si radosti života. 

 

                                                    X                                           X 

 

                                                              Šesťdesiata piata kapitola. 

 

 

     ,,Už je tam!" kričal Adam Adele do telefónu. 

,,Kto je, kde?" nevedela sa rýchlo spamätať, lebo ju zobudil uprostred sna. 

,,No predsa v apartmáne Martonovcov! Burian mi volal pred chvíľou. Máme tam nenápadne ísť. Keď bude vychádzať tak ho obkľúčime a... máme ho!" Adam nedokázal skryť vzrušenie ktoré ho sprevádzalo. V poslednom období sa usadil v služobnom byte druhého manažéra. Presťahoval tam aj manželku a dcéru. Chcel byť v pohotovosti, keď zlodej zaútočí. 

,,A kde sú Martonovci? Tiež tam?" Adela odrazu dostala strach. Nedokázala by si odpustiť, keby sa im niečo stalo. 

,,Nie, oni sú v reštaurácii. Zabávajú sa s priateľmi. Má voľné pole, preto zaútočil." 

,,Aspoň že tak," vydýchla úľavou. 

,,Ako vie Burian, že je to ten zlodej?" 

,,Dostal signál z alarmu. Keď vojdu Martonovci, vypnú ho, ale tento raz ho nikto nevypol. Nevyzvedaj sa toľko a poď. Počkám ťa na chodbe v treťom podlaží," vypol telefón. 

   Adela si hodila na seba nohavice a tričko. Pre istotu si zobrala so sebou batérku a pálku. Takto vyzbrojená vystupovala do tretieho poschodia. Pripadala si ako hrdinka z nepodareného amerického filmu. Lenže nič jej to nebolo platné, zlodej sa musel chytiť a hlavne v tichosti, aby si hostia nič nevšimli. 

   Keď prišla na tretie podlažie, všade bolo ticho. Len na druhej strane chodby zbadala Adama s Burianom ako sa schovávali, keď ju zbadali, zamávali na ňu. 

   Nevedela, čo má urobiť. Ostať na mieste, alebo ísť k nim. Rozhodla sa pre druhú možnosť.Keď prechádzala okolo dverí apartmánu počula a videla otvoriť práve ten, ktorý mali Martonovci. 

   Panebože, aká hlúpa náhoda, pomyslela. V živote ju sprevádzala len samá smola. Čo teraz? 

   V prvom momente muž zmeravel. Aj on bol prekvapený. No netrvalo mu to, ani minútu okamžite sa spamätal. Poobzeral si chodbu. 

,,Čo tu robíte, madam?" 

,,Nič, len prechádzam," bože, aké hlúpe, ale v tej sekunde ju nič lepšie nenapadlo. Začala mať strach. 

,,Prechádzate... aha... s pálkou a batérkou v ruke. To sa vždy takto prechádzate po hoteli?" 

,,Niekedy." Táram samé koniny. Kde je ten pitomý Adam a Burian? Mráz jej prechádzal po chrbte. 

   Zlodej našiel sebaistotu, lebo sa domnieval, že je sama. 

   Priskočil k nej, vykrútil jej ruky tak, že od bolesti zvískla. Kyjak aj baterka dopadli na zem. Chytil ju hrubo za pás a druhou rukou jej stisol hrdlo tak silno, že nemohla dýchať. 

,,Dobrý večer, pani riaditeľka," povedal sarkasticky. 

 

                                                   X                                               X

 

    


                                                                Šesťdesiata šiesta kapitola. 

 

     ,,Ja vás poznám," povedala priškrteným hlasom. ,,Vy ste Dušan Koprda, manžel Zuzany, našej recepčnej." 

,,Výborne. Vidím, že váš detektív nezaháľal. Lebo ten prvý, bol úplne k ničomu. Kradol som mu rovno pod nosom a on sa len váľal so ženskými," a silnejšie jej zovrel hrdlo. 

    Adelu pochytil silný pud sebazáchovy. Začala s ním zápasiť, mykať sa a kričať, no nemala dosť síl ani vzduchu. 

,,Čuš, dopekla! Ty mrcha jedna. Všetky ste rovnaké!" A násilne ju strkal pred sebou. 

,,Kam ideme a čo mi chcete urobiť?" opýtala sa pošepky, lebo jej silno stáčal hlasivky. 

,,Teraz sa bojíš, čo? Keď si mala za sebou toho tvojho podskoka vtedy si sa nebála." 

   Srdce sa jej takmer zastavilo. V tých slovách počula obrovskú nenávisť. Čo je to len za človeka, keď dokáže tak nenávidieť? 

,,Kráčaj!" Neustále ju strkal. ,,Nemáme veľa času. O chvíľu ťa začnú hľadať, tí tvoji čuchací psy." 

,,Čo mi chcete urobiť? Zoberte si tie šperky a odíťte. Sľubujem, že vás nebude nikto prenasledovať." 

    Krátko sa zasmial. ,,Ty si naozaj zábavná." 

Znova sa pokúsila zavolať o pomoc. No z úst jej vyšlo len slabé kvílenie. 

Hneď to zistil. ,,Ty beštia! Ja s tebou slušne zaobchádzam a ty... no veď ja ti ukážem. Naučím ťa lietať!" 

     Pri tých slovách dostala panickú hrôzu. Začala ho kopať, mykať sa, vrtieť. A od hrôzy jej tuhla krv v žilách. 

,,Len sa bráň! Len bojuj! Ty mrcha! O chvíľu ti bude koniec. A ja potom zdrhnem a budem si užívať prachy, ktoré dostanem za tie šperky. Si rovnaká ako všetky mrchy, čo poznám!" Kopol ju do lýtka a zakričal: ,,Stúpaj, mrcha!" 

   Adele sa podlomili nohy a spadla na kolená. Tým sa mu vyšmykla. Využila to a zakričala, ako len vládala. 

,,Pomóc!" 

    Skočil k jej ústam a pritlačil na ne ruku. Snažila sa ho uhryznúť, ale nedovolil jej to. Postavil ju na nohy a opäť jej silno stisol krk. ,,Ty defka! Ty si horšia ako tie ostatné!" Celou silou ju posotil k balkónu. ,,Otvor ho!" 

,,Nie!" 

,,Ty cundra, otvor ho, lebo ťa vyhodím cez zatvorené dvere. Mne je to jedno." Zatlačil jej vzadu krk a potriasol hlavou. 

   Adela zakvílila ako ranená zver. Strašne sa bála. Dole tvárou jej tiekli slzy hnevu, bolesti a strachu. Nedokázala prísť na to, kde je ten pitomý Adam s Burianom. Veď tam boli, jasne ich videla. Museli zbadať, že vošla priamo do náručia Koprdovi. Všetko museli vidieť a nie len to. Mali zo sebou predsa kameru. Chceli ho natočiť ako vychádza z apartmánu. 

    V tom jej to došlo. Veď oni ho natáčajú ako jej ubližuje! Chcú mať dôkaz! Keď toto utrpenie skončí, zabije ich vlastnými rukami. To si v duchu prisahala. 

 

                                                        X                                               X 

 

                                                              Šesťdesiata siedma kapitola. 

 

    ,,Otvor ho! Nepočula si?" Kopol ju kolenom do zadku.

   Urobí ako jej káže, nech to už skončí... 

Otvorila najskôr jednu polovicu balkónových dverí, potom druhú. 

  Stlačil ju vzadu na krku a posotil k zábradliu. Obidvomi rukami sa ho chytila. Držala ho silno a dúfala, že jej niekto z tých dvoch príde na pomoc. 

Začal ju tlačiť, chytal za nohy, chcel ju vyhodiť z balkóna. 

,,Nie! Pomóc! Pomôžte mi!" Tak silno zvierala zábradlie až jej obeleli hánky na prstoch. ,,Adam, kde si? Ty sviniar! Ak z toho vyviaznem tak si ma neželaj!" Kričala, nadávala, prosila, vyhrážala sa. Bránila a kopala, nechcela dovoliť, aby ju prehodil cez zábradlie balkóna. Chcela ešte žiť. Nechcela mu dovoliť zvíťaziť. Ten podliak si bude užívať a ona bude hniť v hrobe. Tak to teda nie! Pustila sa, otočila a z celej sily ho kopla medzi nohy do chúlostivého miesta. 

   Koprda to nečakal. Spadol na zem a začal sa zvíjať od bolesti. ,,Ty svinská beštia! Za toto stiahnem z teba kožu za živa!" Skučal ako ranená zver. 

Adela neváhala. Keď okolo neho bežala, nezabudla do neho znova kopnúť. ,,Ty hajzel! Zdochni v base!" 

  Vybehla na chodbu a zakričala z plných pľúc. ,,Adam! Burian! Tu som, kde ste?" 

Počula udýchaný hlas. ,,Adela si celá?" 

Odrazu boli pri nej. ,,Pani riaditeľka, stratili ste sa nám. Kde je zlodej?" 

,,Tam ho máte na balkóne," ukázala rukou. ,,Zvíja sa od bolesti. Verím, že si tak skoro nezapichá." 

   Burian sa na ňu nechápavo pozrel a šiel tam, kde mu ukázala. 

,,Adam, ja ťa zabijem! Kde ste boli? Teraz som už mohla ležať pod balkónom." Zúrila a upierala na neho vypúlené oči. 

,,My sme šli za vami. Chceli sme zasiahnuť, ale potom ste sa nám staratili. Behali sme po chodbách a hľadali vás. Nekričali sme, lebo sme chceli zabrániť panike. Ver mi, mal som o teba obrovský strach. Behal som hore - dole. Nazeral som do kunbálov, či ťa tam nezatvoril. Adela, je mi ľúto, že si to musela najviac odniesť práve ty." 

   Adela sa triasla, ako keby práve vyšla z krio komory. Teraz jej všetko dochádzalo. Drkotala zubami a nedokázala stáť. 

   Adam si to okamžite všimol. Priskočil k nej a podopieral ju. ,,Poď. Musíš si na chvíľu sadnúť." Odviedol ju do malej kuchyne na poschodí. Usadil ju a doniesol jej pohár vody. 

   Adam si všimol, že ťažko dýcha. Pozrel sa na jej krk, kde mala červené stopy po zlodejových rukách. ,,Ten hajzel! Len pokoj, Adela. Volal som už políciu a sanitku. O chvíľu tu budú. Nechceš si ísť ľahnúť?" 

   Pokrútila hlavou. ,,Počkám na políciu. Chcem vidieť, ako ho odvážajú." 

   Asi o päť minút volali policajti Adamovi Polákovi, že sú pri hoteli. Ten rýchlo zbehol po schodoch a viedol ich do miestnosti, kde Burian držal spútaného Koprdu. 

   Adela vstala zo stoličky. Adam ju pridržiaval, lebo sa jej krútila hlava. Ale nedokázala odolať pohľadu ako ho povedú. 

,,Zoberte aj ju." 

,,Koho?" opýtal sa policajt. 

,,Zuzanu Krkoškovú. Jeho spoločníčku. Pracuje u nás ako recepčná." 

,,Na ňu som skoro zabudol," ozval sa Burian a rozbehol sa dole schodmi, kde mala Zuzana služobný byt. 

   Medzitým prišla sanitka. V rýchlosti Adelu ošetrili a trvali na tom, aby šla s nimi aspoň na jeden deň na pozorovanie. 

   Keď všetci odišli a v hoteli opäť zavládol pokoj, Burian si sadol k počítaču a napísal záverečnú správu pre Hudáka. 

 

                                                          X                                            X 

 

    Pozor! Ešte nekončíme... 

 

                                                       Šesťdesiata ôsma kapitola.  

 

     O dva dni doviezla sanitka Adelu priamo pred hotel. Ešte dlho po tom ako odišla stála na parkovisku a pozerala na hotel ako by ho videla prvý raz. Zastala pohľadom na balkóne z ktorého ju chcel Koprda vyhodiť. 

   Keď vstúpila do vestibulu, okamžite si všimla, že Zuzanu Krkoškovú nahradila dočasne hospodárka. Vedela o tom, lebo Adam jej volal do nemocnice a radil sa s ňou koho tam zatiaľ dať, kým vyhlásia výberové konanie. 

   Všetko sa jej zdalo zvláštne. Každý sa tváril, že sa nič nestalo. V celom hoteli bol pokoj, chodby prázdne, len sem - tam sa mihli hostia, ktorí odchádzali, alebo prichádzali do izieb. Chyžné upratovali, kuchári pripravovali jedlá, čašníci chystali a prestierali stoly na obed. 

   Nič sa nezmenilo, chod hotela sa nezastavil. 

,,Dobrý deň," pozdravila dočasnú recepčnú. 

,,Vítam vás, pani riaditeľka. Už sme vás čakali. Zavolám Adamovi, že ste už tu," zodvihla telefón a milo sa na ňu usmiala. 

,,Idem do pracovne," povedala jej cestou ku schodom. 

   Vošla do kancelárie. Obzerala si ju. Len pred dvoma dňami som odtiaľto odišla, uvažovala a pritom sa mi to zdá, že som tu nebola najmenej pol roka. Všetko sa mi tu vidí zvláštne a divné. Ale prečo? Ľudský mozog nie je nastavený na stresové situácie, lebo potom vymazáva nepodstatné veci. 

   Počula zakopať a otvoriť dvere. Vošiel Adam Polák. 

,,Ahoj. Som rád, že si späť a v poriadku." 

,,Videla som, že si riadenie hotela zvládol." 

Pokrčil ramenami. ,,Čo som mal robiť? Život musel pokračovať. Naši hostia o ničom nevedeli, a tak to bolo dobre. Aspoň sme nemuseli nikomu nič vysvetľovať." 

,,Burian už odišiel?" 

,,Áno. Napísal záverečnú správu, poslal ju Hudákovi a tým jeho práca skončila." 

,,Veď hej. A čo Martonovci? Ešte sú tu? Chcela som im poďakovať." 

,,Aj tí už odišli. Pán Marton mal niečo naliehavé. Volala mu asistentka, aby sa cestou do Bratislavy zastavil v Nitre v kancelárii. Potrebovala s ním niečo prebrať. A pani Martonová chcela stihnúť zahájenie výstavy obrazov v hoteli vo Viedni." 

,,Chápem, každý sa niekam ponáhľa. Počula som, že aj ty sa budeš sťahovať. Pred nedávnom mi to Aleš naznačil, ale vtedy som si neuvedomila, že to bude také bolestné." 

,,Adela, čo sa s tebou deje?" prišiel k nej bližšie a pozorne si ju obzrel. ,,Takúto ťa nepoznám. Vždy si bola bojovníčka a teraz... nariekaš." 

,,Sama neviem. V ostatnom čase som dosť citlivá. Každá maličkosť ma rozplače." 

,,Naozaj? A nie si tehotná?" 

,,Čo? Nie!" Pokrútila hlavou. ,,Ako si na to prišiel?" 

,,Iveta vždy, keď ostala v druhom stave prežívala podobné stavy. Hormóny jej kolísali. Potom, po pár mesiacoh sa to ustálilo." 

   Adela si sadla na stoličku  za pracovným stolom. Zapla počítač. Potrebovala skontrolovať poštu, lebo v tom zmätku a zhone si do nemocnice nezobrala mobil, ani note - buk.

   Zbadala, že má šesť neprečítaných správ od Aleša. Pohrúžila sa do nich. 

  Adam stál a pozeral, že je to opäť ona - riaditeľka hotela. 

,,Tak ja idem." 

,,Čo?" V tom si spomenula, že Adam je ešte stále v jej pracovni. 

,,Adam, ty si také táradlo. Ja nie som tehotná! Radšej mi priprav inzerát, ktorý dáme na sieť. Nutne potrebujeme recepčnú. Hospodárka má dosť svojej roboty." 

,,Rozkaz, šéfka!" Rozbehol sa k dverám potešený, že stará Adala sa vrátila. 

 

                                               X                                          X 

 

   Ešte stále nie je koniec... 

                                                           Šesťdesiata deviata kapitola. 

 

    Adela sa znova pohrúžila do pracovného kolobehu. Už dávno zabudla na predošlé udalosti. Starí hostia odchádzali a noví prichádzali. Adala so zamestnancami riešila bežné problémy chodu hotela. 

   No únava a vyčerpanosť jej neprechádzali. Na sklonku dňa si necítila nohy od bolesti a v hlave jej udieralo ticíc kladív. Pred tým sa jej niečo také nestávalo. 

   Zobrala do ruky kalendár. Obracala strany a počítala. ,,Ježiši! Veď sú to už tri mesiace, čo som nedostala menzes," povedala nahlas. V uplynulých mesiacoch tomu neprikladala vážnosť. Myslela si, že na tom majú vinu stresy, nevyspatosť. 

   Ale teraz... veď už mesiac je opäť v zabehnutých koľajách a nič. 

,,Musím s tým niečo urobiť." 

 

                                                    X                                         X 

 

     ,,Pusťte ju!" kričala Adala. ,,Nechajte ju ísť! Čo to robíte?" V tom sa prudko strhla zo spánku, cítila, že je celá mokrá od potu. Sadla si a chvíľu jej trvalo, kým sa spamätala a precitla. V prvom okamžiku nevedela, kde je. Doma u rodičoch, u Aleša, alebo v hoteli. Musela si pretriediť oči a napínať mozog, aby začal na plno pracovať. 

   Vstala z postele, šla do kuchyne pre vodu, lebo mala vyschnuté hrdlo. Zobrala mobil zo stola a pozrela čas. Bolo päť hodín ráno. ,,Aký strašný sen," povedala nahlas. Zdalo sa jej, že vidí Koprdu ako pritláča nôž na krk Zuzane. 

  Nevrátila sa do postele. Už by aj tak nezaspala. Šla do kúpeľne. Vybrala tri testovacie krabičky. Každú jednu ocikala a čakala. Po piatich minútach ich začala pozerať. Na každej z nich svietili dve čiarky. Znamenalo to, že testy sú pozitívne. 

   Zaujímavé, že ju to vôbec neprekvapilo. V podstate taký výsledok čakala. Sadla si na záchodovú dosku a rozmýšľala. ,,Dievča drahé, máš na výber," povedala si. ,,Môžeš ísť na potrat. Čo nie je až taká dobrá možnosť. Alebo porodiť, dať dieťa na adopciu," pokrútila hlavou. ,,Ani to nie? Tak porodiť, nechať si dieťa a vychovávať ho. Mám byť slobodná matka? V minulosti by ma za to staršie ženy opľúvali. Ale teraz je, predsa iný svet. Toleruje ženské prehrešky voči malomeštiackej morálke. Nebola by si prvá, ani posledná," v tom sa pozrela zamyslene do diaľky. ,,Ale, čo otec? Na neho si vo svojej úvahe nepomyslela? Ty hlúpa husička, veď aj on má právo povedať názor na danú skutočnosť. Panebože, a čo, keď si ma bude chcieť zobrať za ženu? Bŕŕŕ... strašná predstava. Ja ako manželka a mamička! Nikdy som na také niečo nepomyslela. Nie som materinský typ. Neviem utierať soplíky, prebaľovať špinavé plienky, variť kašičky a fúkať odreté kolená," pokrútila hlavou. ,,Nie, nie..." 

,,Ale naučíš sa... naučíš...," ozvalo sa v nej odporné, škodoradostné horšie - ja. A neprestávalo sa jej posmievať. 

 

                                                   X                               X 

 

   Ako to dopadne? Počkajme si do zajtra.... 

 

                                                    Sedemdesiata kapitola. 

 

   Adela sedela za písacím stolom. Prsty mala položené na klávesnici. Možno desaťkrát napísala list Alešovi, ale každý raz ho vymazala a začala od znova. Nevedela, ako mu napísať, že je tehotná. 

   Zo začiatku to zaobaľovala,a až potom napísala podstatu. Keď list prečítala po sebe prišiel jej naivne stupídny. Nehodný dospelej ženy. A preto sa rozhodla, že vynechá omáčku a prejde priamo k meritu veci a počká na jeho reakciu. 

   Dala prsty do pohybu a vyťukala jednu vetu: ,,Ahoj Aleš, mám pre teba správu, som tehotná." Stlačila enter. Odoslané. A čakala. Keď myslela, že jej obratom odpíše, mýlila sa. Neodpísal ani o hodinu, ani o deň, ani o tri dni. 

    Adela si povedala: ,,Čo som čakala? Že bude jasať radosťou? Veď ani on sa netajil tým, že nechce rodinu. Tak prečo ma to prekvapilo, keď nenapísal, ani riadok? Už aspoň viem, na čom som. Musím sa spoľahnúť, len na seba." 

   Tým bola pre ňu celá vec uzavretá. 

 

                                             X                                                                X 

 

   O štyri dni neskôr si vyšla Adela na prechádzku. Bola pekná jeseň. Slniečko ešte stále hrialo, a pritom povieval príjemný vetrík. Hostí odbudlo, preto mala viac času pre seba. 

   Za hotelom rástol brezový háj. Rada sa tam prechádzala. Lístie v korunách svišťalo a vytváralo pokojnú atmosféru. 

   Sadla si na lavičku a zatvorila oči. Milovala tie chvíle, kde bola len ona. 

   Počula slabé kroky, ale nevšímala si ich. Myslela si, že je to len ozvena a šum lístia. 

     Pocítila, ako sa prehupla lavička. Niekto si vedľa nej sadol. Rýchlo otvorila oči. 

,,To si ty? Panebože, čo tu robíš?" 

,,Prišiel som za tebou. Adam Polák mi povedal, že si šla do brezového hája." 

,,Stalo sa niečo, keď si sa k nám obťažoval?" 

,,Stalo, aj nestalo." 

Pozrela sa na neho. ,,Prišiel si kvôli tej správe, čo som ti poslala?" 

Prikývol. 

,,Mohol si mi napísať, nemusel si chodiť osobne." 

,,Ale musel. Myslím si, že tak vážne rozhodnutie sa nedá vybavovať cez počítač." 

,,Ty ma strašíš, aké rozhodnutie?" 

,,Budem sa ženiť." 

,,Vážne? A koho si ideš brať?" 

,,Vôbec ju nepoznáš. Je krásna ako jesenné lístie, tvrdohlavá, rozkazovačná. Vie si získať autoritu aj u mužov a vieš čo? Nechce sa vydávať." 

,,Máš smolu." 

,,Nemyslím. Ja poznám mnoho presvedčovacích metód." 

   Pozreli sa na seba a nahlas sa rozosmiali. O malú chvíľu Aleš zvážnel. Chytil ju za ruku. Pobozkal ju a opýtal sa: ,,Vydáš sa za mňa? Si pre mňa všetkým. Opravujem, ste pre mňa všetkým." 

  Adela sa tvárila, že silno premýšľa. ,,Musím nad tým pouvažovať." No pri tom sa mu neprestala pozerať do očí. V tom momente vedela, že všetko, čo povedal myslel úprimne. 

   Aleš sa tváril kyslo a zamračil sa. 

,,No dobre... dobre, čo mám robiť? Keď inak nedáš, tak sa za teba vydám." 

,,Veď preto," pozrel sa na ňu prísne, no ústa sa smiali. 

 

 

        Toto je už naozaj koniec príbehu. Ale, pozor! Čaká na vás ešte jedna tretia posledná séria. Príbeh o Gabriele Danovej. 

 

                                      °°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°

 

Sdílejte dílo:



Názory čtenářů (Zobrazit smazané)

|< <
> >|

24.01.2019 23:22:35Ruža z Moravy

Já vím-omlouvám  se za překlepy.- Však nám se narodil syn v r. 1962, druhý  1965 a třetí 1980- dobré ne? Dcera řádná, ale vnučky máme 4, vnuky 3  a 1 pravnučku. Zdravím a těším se na další tvoji sérii...

24.01.2019 22:30:41Večný snílek

Ďakujem, Ruženka. Vy ste sa sobášili v roku 1961 to som ešte nebola na svete. Ja nemám rada to americké kľakanie na koleno a príliš sladké požiadanie o ruku. Uprednostňujem skôr bežný život ako to v skutočnosti býva. 

   Ja som mala tiež úplne normálne dohodnutie sa. Proste sme si povedali, že sa zoberieme a bolo. Vybrali sme dátum v kalendári, ktorý sa nám pozdával.

24.01.2019 20:53:30Ruža z Moravy

A je to. Při jejich povahách se to dalo čekat. To zakončení se mi líbí. Víš, jak  požádal o ruku mě můj  chlapec? Co bys tomu řekla, kdybYchom se  vzali? Bylo to na stráni nad městem v začátku července. A kdy myslíš? zeptala jsem se. Třeba v září? Až pojedu na konci července na dovolenou domů (myslel na Slovensko) třekmnu to našim. Vašim to řekneme ještě dnes, ano? A tak jsme se na jeho narfzeniny 30.červencve 1961 zasnoubili u nás doma a 16. září 1961 vzali.

K tomu tvému dílu: výborné, napínavé. Jen piš dál.

24.01.2019 08:44:13Večný snílek

Dnes už bude posledná kapitola. Tam sa všetko vyjasní a uzatvorí sa príbeh Aleša Hudáka a Adely Homolovej. 

 

23.01.2019 19:53:58Ruža z Moravy

To se jí to povídá, až to dítě porodí, zamává to s ní a bude ráda. Táta nakonec bude rád, ne? Počkám, samozřejmě..♥

21.01.2019 17:28:11Ruža z Moravy

Nemohu si pomoci, ale ten Adam se mi nezdá moc poctivý. Byla to výmluva, že se jim ztratila.Uvidíme...

18.01.2019 08:37:25Večný snílek

Ešte to má desať kapitol.  Veľa vecí sa tam udeje. Na záver to bude aj dosť dramatické. 

17.01.2019 23:39:53Ruža z Moravy

Nejspíš mu na oko pomáhala, ale až dojde na věc prozdradí ho. No, uvidíme. Napínáš to, napínáš.♥

16.01.2019 08:48:55Večný snílek

Aha, už som pochopila. Myslíš, že Zuzana ublížila manželovi, keď Adelu Adam volal, aby sa rýchlo vrátila. Asi to máš na mysli. 

   Uvidíme... Ďalšia kapitola bude dnes. 

15.01.2019 23:00:29Ruža z Moravy

Zuzana asi něxco provedla tomu manželoci, ne?


|< <
> >|
Všechny kritiky na jednu stránku



Kritiky a názory mohou přidávat pouze registrovaní uživatelé.
Veškerá autorská práva na jednotlivá díla náleží výhradně jejich autorům. Právní odpovědnost za obsah uveřejněného díla nese jeho autor v plné míře.