Bezmocná

Prichádza k nám bývalý manžel, ani nezazvonil, sám odomkol, vyzerá strašne opitý. Je skoro ráno, začne si vyzliekať sveter ako doma. Pýtam sa ho, prečo k nám prišiel, či mal cestu okolo, či bol u niekoho známeho. Vôbec mu nerozumiem, neartikuluje. Posadí sa v kuchyni a zrazu vyberie ventil z radiátora, niečo tam chce opravovať. Som celá vystrašená, čo keď začne tiecť voda. Znervózniem, nedarí sa mi dať ho naspäť.

Vidím, že mu je zle. S námahou sa postaví a tacká hore dole medzi kuchyňou a obývačkou. Kadiaľ chodí, značkuje koberec, bežím pre handry. Som zúfalá z prítomnosti dcéry, márne prosím, nech odíde. Pochytí ma beznádej, toľké roky som uchránila deti od tohto pohľadu a teraz sa všetko pokazí. Dcéra nepočúva, berie handru, chodí po ňom, chce pomáhať čistiť. Odháňam ju, neviem si rady. Otec sa jej zavesí okolo krku akoby čakal, že mu prejaví pochopenie, ľútosť. Vidno, je jej to nepríjemné, ale nedokáže ho odvrhnúť.

Mám silné pokušenie, zobrať mu mobil a zavolať jeho žene, nech si po neho príde. K nám už nepatrí, nie sme  povinní sa o neho starať. Neurobím nič. Pripadá mi to trápne a navyše pochybujem, či by po neho prišla. Obchádza ma hrôza, že to už bude vždy tak. Keď bude opitý, príde k nám a ja budem voči tomu bezmocná. Našťastie aj z tohto sna som sa zobudila.