Ako na deti

„Včera som rozplakala dieťa,“ začína najstaršia, keď sa rozloží u mňa na zemi v obývačke s noťasom. Potrebuje dokončiť nejakú prácu. „Boli u nás Kačena s Jardom a s deťmi. Zora rada zbiera vajíčka. Najväčší pôžitok je pre ňu, keď nájde nejakú skrýšu, kde vajíčko nikto nečaká. Presnorí okolie, kozíny, všade nakukne. Naplnila jeden obal, išla som pre ďalší. Malý Aťko chcel pomáhať a Zora sa zaťala, že nie. Hovorím jej, daj  mu to jedno vajíčko, nech si aj on vloží do svojho. Mama ju tiež napomína a ona mu ho nakoniec nadurdená hodí, rozplesklo sa na zem, zaniesla som ho psovi. Vieš si predstaviť ten žiaľ, čo spôsobila malému. Zora! Hnevám sa na teba! Toto bolo od teba hnusné. Rozplakala sa. Toto nečakala, sme veľké kamošky. Ale bola som prísna. Odišla som. Kačena mi vysvetľuje, vieš, ona sa ani doma nechce deliť a keď mu musí dať nejakú hračku, tak mu ju hodí. Tá sa nerozbije. Ona si neuvedomila, že vajíčko je krehké. Chápeš to, mama? Týmto ju ospravedlňuje.“

Venuje sa svojej práci, ale zase jej myseľ zablúdi k deťom.

„Alebo Zora skákala po dekli na studni. Jardo na ňu skríkol – Zora! To nesmieš! A Kačena jej začala vysvetľovať, vieš Zorka, mohla by si ho poškodiť, je nový. Zle sa mi takéto počúva. Tomu dieťaťu treba vysvetliť, že je nebezpečné skákať po poklopoch kdekoľvek, môže byť zle zabezpečený a spadne do šachty. Ten náš je nový a bezpečný, neublíži mu.“