Písmák
Uživatel:
Heslo:
chci být viděn
Nemáte účet? Založte si!
Zapomenuté heslo

Principessa 61 -62-63-64-kapitola
datum / id09.07.2019 / 497368Vytisknout |
autorVečný snílek
kategoriePróza na pokračování
témaRodinné
zobrazeno55x
počet tipů1
v oblíbených0x
zařazeno do klubůDílo není v žádném klubu.
Principessa 61 -62-63-64-kapitola

                                                             61. kapitola 

 

    Carlo ju potisol dopredu. ,,Poď, ukážem ti ešte niečo." Viedol ju cez priestranú miestnosť k veľkému stolu, na ktorom stáli rady rozmerných kameninových nádob, naplnených hustou zmesou. 

,,Tomuto sa hovorí pomáda. Skús ju ovoňať." 

Gabriela sa váhavo na neho pozrela, potom sa mierne naklonila a vdýchla omamnú vôňu. Zalial ju blažený pocit. Ruže akoby znova ožili. Vnímala tú istú vôňu ako, keď ich zbierala s Mateom na poli. Prešli do ďalšej miestnosti. Tam starší muž usilovne pracoval. Carlo k nemu pristúpil a potichu mu voľačo povedal. 

  Muž sa na ňu pozrel, pohybom hlavy ju pozdravil a Carlovi na jeho otázku prikývol. 

  Carlo k nej znova pristúpil a vysvetlil: ,,Toto je majster Augusto. Pýtal som sa, či ho môžme chvíľu pozorovať pri práci. Dovolil to." Chytil ju za ruku. ,,Tu si sadneme," ukázal na nízke stoličky pri okne. 

   Ani v jednej miestnosti nebola klimatizácia. Vzduch tam prúdil, len cez otvorené okná. Ale i tak tam vládla neznesiteľná horúčava. 

   Gabriela sa nečudovala, lebo v štyroch otvorených ohniskách horeli polená, na ktorých stáli kotly so stúpajúcimi kúdolmi pary. Neďaleko od nich trónili obrovské prútené koše plné lupienkov kvetov. 

  Obrátila sa ku Carlovi. ,,Čo sa dáva do tých kotlov okrem kvetov?" 

,,Rozpustený hovädzí loj a bravčová mať." 

  Pokývala hlavou na znak toho, že ho dobre počula. 

,,Kupujeme, len tie najkvalitnejšie suroviny od našich stálych dodávateľov," dodal na vysvetlenie. 

  Musela priznať, že ju tento zastaralý výrobný proces upútal. Nepridávali žiadne chemikálie, ani urychľovače, len prirodzené látky najlepšej kvality. 

  Pozorovala, že čím viac kvetov prisypávali do kašovitej zmesi, tým viac sa znásobovala jej vôňa. Keď obsah kotlov dostatočne zhustol, vzniknutú hmotu rýchlo precedili cez sito, aby z nej odstránili zvyšky kvetov a uvoľnili miesto pre ďalšiu várku. 

,,Ako dlho sa do tých kotlov pridávájú kvety?" 

,,Niekedy aj niekoľko dní. Pokiaľ dokáže tuk absorbovať ich vône. Potom sa kotle vyprázdnia, vyčistia a celý postup sa opakuje." 

,,Je to dosť náročná práca." 

,,To naozaj aj je. Zmesi, ktoré získame z týchto kotlov, pasírujeme a nalievame do kameninových nádob. Tie sa uzatvoria, zapečatia a uskladnia v pivnici." 

,,A z tejto pomády sa potom vyrábájú parfémy?" 

Carlo pokrútil hlavou. ,,Nie, Augusto ich robí z essencií." 

,,A tie sa ako získávajú?" 

,,To ti vysvetlím nabudúce. Myslím, že dnes už stačilo." Vstal, podal jej ruku, aby jej pomohol. Potom podišiel k Augustovi. Potľapkal ho po pleci a podal mu ruku. 

  Ten súhlasne pokýval hlavou a venoval sa práci. 

,,Poďme, už si videla toho dosť," a nasmeroval ju k východu. 

 

                                                   X                                       X 

 

  Lasaro je proste zázrak... 

 

                                                                       62. kapitola 

 

    Keď vyšli von, na denné svetlo, Gabriela si vydýchla od toho horka a spary, ktorá vo vnútri panovala. 

   Obrátila sa ku Carlovi. ,,Poučná exkurzia. Máte v tom vašom Lasare ešte ďalšie zaujímavosti, ako túto?"

,,Samozrejme, že áno. Lenže musím nimi šetriť, nemôžem ti ich ukázať všetky naraz, ale pekne po poriadku. Lebo potom by si sa tomu až tak veľmi nečudovala." 

,,Tebe sa páči, keď stojím s otvorenými ústami a vypúlenými očami?" Pozrela na neho a šťuchla mu do boku a zagánila. 

,,To vieš, že áno. Vyzeráš pri tom ako školáčka, ktorá objavila nové písmeno a naučila sa ho používať," zasmial sa nahlas a žmurkol. 

   Gabriele prišiel v tom okamžiku neodolateľný sveták. Nevedela, čo sa práve stalo, ale niečo ju pichlo pri srdci. Panebože! Snáď ma nezasiahol Amorov šíp? Zasmiala sa vo vnútri tej hlúpej myšlienke. 

   Neprestala na neho pozerať, usmievať sa. Naklonila hlavu na bok, aby si mohla lepšie zapamätať jeho tvár a neskôr spomínať, keď už nebudú spolu. 

   Carlo ju chytil za pažu a postavil sa za ňu. ,,Opri sa o mňa, pomôžem ti vysadnúť na kobylu." 

  Urobila, čo povedal. Položila mu ruku okolo krku, pritlačila sa k nemu a vyložila nohu do strmeňa. Jeho telo príjemne hrialo. Skoro po troch rokoch znova mala vedľa seba silné mužské telo. Už aj zabudla na ten pocit slasti a naplnenia. 

  Aj Carlo ju dlhšie na sebe držal, než bolo nutné. Nehovorili nič, len si pozerali priamo do očí. A rozumeli si aj bez slov. 

  Gabriela zrazu dostala strach, bála sa opäť zamilovať, desila sa nového sklamania. Preto sa od neho rezko oddelila a vyhupla na kobylu. 

     Kúzlo sa vytratilo. 

  Carlo len pokrútil hlavou a pristúpil k žrebcovi a vyšvihol sa do sedla. Dobehol ju a prispôsobil sa jej pomalému tempu. 

,,Čo mi zajtra ukázeš?" Opýtala sa náhle. 

,,Budeš znova unesená, lebo pôjdeme na pláž k moru."

,,Zbožňujem more. Pred tromi rokmi som bola na Mallorke  a učila som sa jazdiť na vodných lyžiach," na chvíľu sa odmlčala, spomienky sa jej vrátili. ,,Neviem, či by som to teraz znova dokázala." 

,,Nemusíš mať obavu, nebudeme sa lyžovať, ani potápať. Ukážem ti niečo lepšie." 

,,Som veľmi zvedavá, milujem prekvapenia, lebo stále myslím, čo sa za tým skrýva až do doby, než to vidím." 

,,Som rád, že sa dokážeš tešiť aj z obyčajných maličkostí. Niektoré ženy potrebujú nákladné dary, aby mali radosť, aspoň na chvíľu." 

   Gabriela si uvedomila, že tou poslednou vetou myslel, asi na svoju prvú ženu. Ktovie, aká je. Zatiaľ sa na ňu nepýtala a nikto jej o nej nič nehovoril, ani Mateo nie. Chvíľu sa jej to zdalo aj čudné, ale potom si uvedomila, že to robia kvôli nej, aby sa necítila trápne. 

  Carlo sa pritlačil tesne k jej kobyle a objal ju okolo pása. 

  Nebránila sa, neprotestovala, mala túžbu pocítiť silnú moc domova. 

 

                                                            X                                X 

 

   Ktovie, čo jej ukáže zajtra? 

 

                                                                          63. kapitola 

 

     Zamierili rovno do stajní. Zoskočili na pevnú zem a viedli kone k mladíkovi, ktorý na nich čakal. Zobral opraty a chystal sa o žrebca a kobylu postarať, kým ich odvedie do boxov. 

  Carlo vyhľadal Gabrielinu ruku a silno ju zovrel do tej svojej a takto zakliesnení do seba kráčali k hlavnému domu. 

  Vo dverách ich privítal majordóm. Pozrel na Gabrielu a povedal: ,,Principessa, ereditario principe, vás čaká vo svojej pracovni. Dovediem vás tam." 

  Gabriela nechápavo pozrela na manžela. ,,Principessa? Prečo mi tak stále hovoria? Nerozumiem." 

,,Choď za otcom, všetko ti vysvetlí." 

,,Ten ereditario principe, je tvoj otec?" 

Prikývol. 

  Rýchlo si ten titul preložila do slovenčiny. ,,To nie," sledovala ho vydeseným pohľadom. ,,Čo ste vlastne za rodinu?" Bola vystrašená. 

  Pristúpil k nej a chytil za ruku. ,,Neboj sa, nie je to nič strašné, len..." 

,,Len čo?" Zvýšila hlas. ,,Čo si mi ešte zatajil?" Vytrhla ruku z jeho dlane. Odstúpila od neho a zlostne na neho gánila. 

,,Pšš... len sa nerozčuľuj. Veď o nič nejde." 

,,Že nie? Tak prečo chce tvoj otec so mnou hovoriť? Všetci mi tu hovoria principessa, len ja o ničom nemám, ani tušenia. A ako mám oslovovať teba?" 

,,Gabriela, prosím, nedramatizuj, otec zrejme chce s tebou prebrať praktické veci." 

,,Nejdem tam," postavila si hlavu. 

,,Prečo? Veď ti len oznámi naše rodinné postavenie a čo si sobášom so mnou získala. A aké záväzky z toho pre teba vyplývajú." 

  Zakryla si rukami uši. ,,Nechcem nič počuť! Dajte mi pokoj! Od tvojej rodiny nič nechcem! Dokážem si na seba zarobiť koľko potrebujem." 

,,Per carita! Gabriela, si ako malá, len si ho vypočuješ, aby si vedela kto sme." 

  Chvíľu rozmýšľala, potlačila prvotnú paniku, ktorá ju zachvátila. Snažila sa uvažovať triezvo a neriešiť veci v náhlom afekte. 

,,Tak ako si sa rozhodla? Pôjdeš za ním?" 

,,Dobre, pôjdem, ale iba preto, aby som bola informovaná do akej famílie som sa vydala. Inak ma nič viac nezaujíma a nerobím si nároky na žiaden majetok. Je jasné, čo hovorím?" 

  Prevrátil oči. ,,Poď, zavediem ťa do otcovej pracovne," obrátil sa k majordómovi, ktorý stál obďaleč a tváril sa, že nič nepočuje. ,,Ďakujem Giovani, ja sám zavediem principessu k otcovi. Môžete odísť." 

,,Áno, principe," otočil sa a zamieril smerom ku kuchyni. 

,,Práve teraz som sa dozvedela, že si princ, aké zaujímavé," povedala ironicky. 

,,Preboha, Gabriela, veď ten titul v dnešnej dobe nič neznamená. Je to len slovo pred menom. Ja ho vôbec nepoužívam. Nemáš sa prečo hnevať." 

,,Myslíš? Ale aj tak si mi to mal povedať, aby sme medzi sebou hrali čistú hru." 

,,Bon, budem si to pre druhý raz pamätať. A teraz už poď, nech otec nečaká," vystrel k nej ruku. 

  Váhala, pozerala na ňu, uvažovala, či ju má prijať, lebo stále bola na neho málinko nasrdená. 

  Nakoniec mu ju predsa len dala na znak zachovania rodiaceho sa vzťahu. 

 

                                                          X                                      X 

   Zajtra pokračujeme... 

 

                                                                   64. kapitola 

 

      Prešli cez dlhú chodbu a ruka v ruke zamierili do posledných dverí v rade. Nič nehovorili, len poslušne kráčali. 

  Carlo ju zastavil. ,,Tu je to. Chcem ťa poprosiť, nevystupuj proti otcovi nepriateľsky, nech ti povie čokoľvek. Nemá to rád. Nechcem, aby voči tebe zaujal nepriateľský postoj. Budem pri tebe a keby toho bolo veľa zasiahnem." Čakal na odpoveď. 

  Gabriela prikývla. Pozrela na neho, celkom pokojne. Pochopila, že nemá zmysel odpovedať a stavať sa na zadné, pokiaľ nevie, čo vlastne od nej vyžaduje, alebo ponúka. 

,,Dobre, v poriadku. Poslúchnem ťa." 

,,Tak teda poďme," otvoril dubové dvere a mierne ju postrčil dnu. On vošiel za ňou. 

  Donato del Mora sedel za písacím stolom a prezeral si dokumenty rozložené po celej pracovnej doske. Keď ich zbadal, zodvihol hlavu. 

,,Prejdite," povedal krátko. 

,,Otec, ak nemáš námietky ostanem s manželkou." 

,,Nie. Sadnite si," ukázal rukou na kreslá a sedačku. Vstal, obišiel stôl a pristúpil k nim. V ruke držal niekoľko papierov. ,,Naopak, som rád, ak si to vypočuješ aj ty." Prisadol si k nim. ,,Vážená nevesta..." 

,,Hovorte mi Gabriela a tykajte mi, budem sa cítiť lepšie, ako, keď ma nazývate nevestou." 

   Donato sa pozrel na syna, a potom na ňu. ,,Tak dobre. Gabriela... určite si už postrehla, že ťa niektorí naši zamestnanci oslovujú - principessa." 

Kývla hlavou. 

,,Moje celé meno znie: ereditario principe Donato del Mora. Vieš to preložiť do tvojej reči?" 

,,Áno. Po našom by to bolo: koruný princ Donato del Mora." 

,,Správne. No môj syn po mne ten titul zdedí a po ňom zase jeho syn a tak ďalej. Teba sa týka to, že ako jeho manželka ti prislúcha oslovenie principessa. Viem, že pre vás mladých tituly už nič neznamenajú. Carlo si do konca z mena vynecháva aj - del, čo označuje aristokratický pôvod. Ale my starší si stále potrpíme na tom, čo nám právom patrí." Urobil malú prestávku. Potriasol dokumentami, ktoré držal v ruke. ,,Žiadal som Carla pred svadbou, aby právnici spísali predmanželskú zmluvu, ale odmietol. Preto som učinil určité opatrenia. V testamente som napísal, že ak sa do konca tohto roka neožení, Lasaro stratí dedičnú hodnotu. A darujem ho na dobročiné účely. Lenže teraz je to už bezpredmetné," významne sa na ňu pozrel. ,,Lasaro, bude navždy patriť rodine - del Mora. Ale, je to podmienené tým, že vy dvaja sa nemôžete rozviesť, inak znova Lasaro bude po mojej smrti patriť opusteným deťom a sirotám. A každý ďalší potomok z nášho rodu sa musí oženiť do veku tridsať päť rokou a nesmie sa nikdy rozviesť," znova potriasol papiermi, ktoré držal. ,,Všetko je tu, čierne na bielom." 

  Carlo sa pozrel na otca. ,,Prečo si niečo také urobil? Nastavajúce generácie ťa prekľajú, lebo už teraz si im zničil život! Otec, ty stále žiješ v tom, čo bolo pred tým, lenže teraz je už iný svet, moderný. Nežijeme v 18. storočí, ale v 21." 

,,Synu, nech sme v ktorom koľvek storočí, náš rod sa bude rozvíjať a zachová sa jeho celistvosť. Nedovolím, aby..." 

,,Nezmysel," Carlo vyskočil zo sedačky. ,,Ty nedovolíš! Pomyslel si na to koľko ľudí urobíš nešťastných, len preto, lebo si si niečo zaumienil vo svojej senilnej hlave?" Rozzúrene začal chodiť po miestnosti. 

 

                                                            X                                     X 

 

          Pokračujeme...

Sdílejte dílo:



Názory čtenářů (Zobrazit smazané)

|< <
> >|

15.07.2019 13:26:47Ruža z Moravy

234.7. je den narozenin mého zesnulého již bratra Slávka, den předtím má narozeniny náš prostřední syn.Tak to bych si m+la pamatovat, že? Dobře.Jsem zvědavá na pokračování.

13.07.2019 21:32:07Večný snílek

V slovenskom kalendári budem mať meniny až 23. 7. Takže zatiaľ som nič neoslavovala. Ale vopred ďakujem.

12.07.2019 17:33:16Ruža z Moravy

Oli, doufám, že jsi oslavila jmeniny s přáteli či rodinou. Těším se na dqalší kapitolu a přeji klid, zdraví ♥♥

12.07.2019 15:10:50Večný snílek

Človeka nahnevá nečakané zistenie. Aj mňa. 

11.07.2019 21:38:52Ruža z Moravy

Po všech jejích tkušenostech by nemusela být taková vzdorovitá. Spíš zvědavá, ne? Dala se na vojnu, tak ať bojuje, či taktizuje, no.

09.07.2019 15:54:14Ruža z Moravy

Dán tip.Zajímavé...


|< <
> >|
Všechny kritiky na jednu stránku



Kritiky a názory mohou přidávat pouze registrovaní uživatelé.
Veškerá autorská práva na jednotlivá díla náleží výhradně jejich autorům. Právní odpovědnost za obsah uveřejněného díla nese jeho autor v plné míře.