Taký príbeh

Taký príbeh

Príbeh, ktorý sa mi naozaj prihodil.

Rozmýšľala som a rozmýšľam i dnes, čo mi môže povedať.

Možno i preto, lebo manželovi sa prihodilo ešte niečo omnoho tajomnejšie, niečo čudné, no takisto skutočné. Žeby predsa len existovali aj veci, ktoré vybočujú z rámca nášho zabehnutého života?

Kedysi som bývala v Devíne. Pravidelne, každý pracovný deň som cestovala z Devína do Bratislavy a späť. Autobusom č.29. Autobus nechodil pričasto, no úplne pravidelne. Každý príchod, odchod, v čase, keď som cestovala, som mala zmapovaný.

V ten deň som sa tiež vracala z Bratislavy do Devína.

Vedela som, že môj autobus má už každú chvíľu odchod. Čakali sme na zastávke mnohí, takí tí starí známi aspoň z videnia, veď sme sa pravidelne stretávali denne v určitú dobu. Tí, ktorí sme sa vracali domov odkiaľsi, väčšinou z práce. Poznali sme sa.

Tam je ten starší pán v obleku a s aktovkou, tam tá slečna s odfarbenými vlasmi, mladá žena večne obvešaná taškami...no asi tak.

Čas odchodu.

Áno, autobus v zhode s plánovaným časom odchodu, vyznačeným v cestovnom poriadku, prišiel. Nastúpili sme. A aj som si všimla, samozrejme ešte pred nástupom, že to skutočne JE AUTOBUS č.29! (Kontrolujem si všetko možné, lebo ako zmätkárka sa chcem vyhnúť zbytočným zlyhaniam. Preto som si všetko potom poľahky spätne vybavila v mysli.)

Celý nástup, cesta prebiehali rutinne, bola som zabratá do vlastných myšlienok. Ale v istej chvíli predsa len nastalo čosi, čo ma prebralo!

Autobus na zvyčajnom mieste neurobil obrat doľava, ale doprava. A boli sme na inej ceste, ako sme mali byť! Autobus nás neviezol do Devína, ale do Mlynskej doliny. A videla som, že nielen mňa vytrhla táto udalosť z pokojného prežívania cesty, bolo nás takých skutočne hodne! Devínčanov.  Všetci sme nastúpili na konečnej! Aspoň si to myslím, naozaj som si nepamätala, či všetci, ktorí ostali pokojní a ktorým udalosti pripadali i naďalej normálne,  ponastupovali až v priebehu jazdy.  Len sa mi to tak videlo. Nemala som všetkých fotograficky zatriedených v pamäti. Ale tí z konečnej, tí teraz nešťastne riešili vopred netušený problém, že sa musia vracať na dráhu dvadsaťdeviatky. A cítili sa zaskočení...

Isté však je, že po tomto „incidente“ sme sa my všetci váhavo, neveriac vlastným zmyslom, popresúvali k dverám a na najbližšej zastávke sme vystúpili. Veľká skupina ľudí. Úplne zmätení! Pamätám si, ako som sa neveriacky vpíjala zrakom do vzďaľujúceho sa čísla autobusu: A teraz, zrazu, to bolo už č. 26!

Povedala by som si, no, zle som videla, zmýlila som sa, ale nešlo a nejde mi do hlavy, je to vôbec možné, že my všetci?

V tom čase som bola utiahnutá, hanblivá a nedala som sa do rozhovoru s ostatnými, ktorí sme sa vracali k najbližšej zastávke autobusu do Devína. Škoda! Dnes by som si z toho urobila podrobný prieskum toho, ako to videli, zažili iní, ako to, že my všetci sme sa stali obeťou takéhoto hromadného omylu! No vtedy som ostala, i napriek spoločne prežitému, so svojím zážitkom sama. A teda nič viac som sa nedozvedela. Ostal mi len pocit absurdnosti a tajomna. Veľká škoda!

Tak čo to bolo? Zažila som to! Neviem si to vysvetliť dodnes.

Bol to zlý žart šoféra?  Vymenil čísla? Boli to vtedy plechové tabuľky, nie elektronika.

Zmenilo sa číslo v priebehu jazdy?

Zle som ho videla ja aj ostatní?

Bola som obeťou nejakej hromadnej sugescie?

Prečo sme sa toľkí zmýlili?

A nakoľko sa môžem teda spoľahnúť na svoje zmysly?

Nakoľko je hodnoverné to, čo viem

ohmatať, vidieť, počuť, zavoňať či  pocítiť chuťou?

Sú vôbec spoľahlivé moje prežitky?

A čím je pre mňa vlastne tento "hmatateľný" svet?