Československá literární komunita

Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.

Přidejte se

ŠOKovať

21. 08. 2003
1
0
978
Autor
zvedavec

ŠOKovať

Akosi neviem vybrať dosť šokujúcu farbu a ani to písmo nie je bohviemako šokujúce ... ale veď nič nie je dokonalé.

 

 

 

Radili mi znížiť citlivosť.

(Pretože moje výbuchy, nezvládnuté emócie, snaha o rozumnosť, stabilitu... Viedli niekam, kam sa ani mne vôbec nechcelo. A komunikácia so mnou bola problémom aj pre iných. Aj pre mňa. Chcela som dokonalosť. Snažila som sa o ňu, no teraz už pomaly viem, že zbytočne očakávam úspech.)

 

Len mi nepovedali AKO znížiť. Recept som nepoznala.

 

Učila som sa, ako byť ASERTÍVNOU. Aj som sa NAOZAJ mnohému NAUČILA.

 

Svet sa po deväťmesačnom kurze asertivity naozaj zmenil. Bol omnoho krajší. Lepší. Aj ľudia sa „stali“ lepšími ku mne. V skutočnosti som sa ja stala asertívnejŠOU a ľudia ostali ako aj predtým. Moje vzťahy však skvalitneli. 

 

Bola (dlhá) doba radosti, múdrosti a vedomostí. Istoty. Pokoja. Rozvoja, nových šancí, Ono to vyzeralo tak nádejne: „odteraz už len smerom nahor a  už navždy“.

 

Pominula.

 

Asi som problematiku dokonalo nezvládla. Neviem, či sa to dá. Obzvlášť, keď človek chce meniť niečo, čo je už napoly stuhnuté, a nie tvarovať čosi ohybné, poddajné... Alebo možno asertivita nie je riešením na všetko?

 

 

Najväčšie problémy sú, ako inak, s najbližšími. Na ktorých mne najviac záleží. A práve  voči nim sa dopúšťam nechcene najkrutejších previnení. Práve tu som nedokázala vôbec znížiť citlivosť. No áno, tu najviac zasahujú emócie. Prisilné!

 

A prvý raz sa vo mne objavila myšlienka:  môžem sa i nebáť šokovať. Kohokoľvek. Nie tým, že sa budem nejakým spôsobom štylizovať!

 

Nie. Tým, že otvorene a „nehanebne“  predostriem i to, o čom predpokladám, že sa kde-komu nemusí na mne zdať, páčiť. Vlastne to môže byť aj určitá forma zábavy: Nepočkám si, až niekto povie: no to je hrozné a nebudem sa cítiť „pod psa“, ale naopak, ak niekoho zošokujem,  celú situáciu, ten šok, čo som spôsobila tým, aká som, čo si myslím, ako veci vidím,  si vychutnám!  A samozrejme urobím to aj preto, aby som trochu deaktivovala svoj strach z toho, čo si kto bude myslieť. Poteším sa, ako mi to vyšlo! Tí praví snáď ostanú, aj keď sa dozvedia – pravdu. Takže nečakajte odomňa žiadne ohľady... Tu sa dočítate... Ale zase nečakajte ani nič mimoriadne. Nájdete len moju (mnou prežívanú) nezakrytú realitu (a veď čítať to nie je povinné).

 

A potom, keď sa vyrozprávam, ujdem. Som naozaj hrdinka.

 

Ešte rozmýšľam, ako sa vlastne TÍ PRAVÍ o mne tú pravdu dozvedia.

 

Nemyslím na obal, ten je viditeľný. (Niekedy je to pútavý reklamný obal. Niekedy niet prostriedkov, ani nápadov, na výrobu nejakého pútača. Čo hlavne láka svojou krásou. Krásou obalu, a nehovorí nič o obsahu. ) 

 

Myslím na vnútro, to, kým sa cítim byť ja.

 

Keď som tak dokonalo zamaskovaná.

 


Na psaní názorů musíte mít ověřený email.
Sdílení
Nahoru