Československá literární komunita

Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.

Přidejte se

Ozajstné problémy

22. 08. 2003
4
1
1214
Autor
zvedavec

Ozajstné problémy

 

 

 

 

Ten úspešný muž cestoval z práce pre svoju dcéru, dnes mu nenaštartovalo auto, s tým budú zase starosti: to bude výdavkov, starostí, straty času,..., musel ísť autobusom.

 

Práve preto teraz so začudovaním pozoroval maličké dieťa v kočíku: Zlostilo sa, hnevalo, pretože niečo chcelo od mamy, a nevedelo ani za ten svet, ako svoju starosť rodičovi priblížiť.

 

Čo sa tak zlostí? Toto má byť problém? Mať tak jeho problémy...Len si leží a mama ho obskakuje.

 

A potom, keď dorazil do školského klubu, sa nestačil diviť nad jedným z dcériných spolužiakov.  Bol nešťastný, utrápený a v slzách: Vraj už celú večnosť sedí nad prváckym šľabikárom nevie sa naučiť ten článok čítať. No, prváčik! Neustále sa mu plietli písmenká „b“, „d“ a „p“. A to v každom článku, nielen v tomto! A jemu sa chce hrať, ujsť od tohto, no a nejde mu to do hlavy!!! Do zúfania. „Nikdy sa to nenaučím čítať!“

 

Usmial sa, a vedel, že to je teda riadna somarina. Vedel, že ten špuntík to prekoná. Aj to povedal.

 

Ale chlapec naďalej nezmyselne zúfal. Čo si nedá povedať?

 

Že sa nedá poučiť! Nevie, čo sú ozajstné problémy. Choroby, nešťastia, problémy s prácou, jeho teraz chcú vytlačiť z miesta, má vyznať sa v tej spleti príkazov, zákazov, koľko vecí musí človek zvládať, postíhať a on ani nestíha... veď jemu i teraz ide o tak vážne veci...

 

A ešte v ten deň doma, neskôr,  prišla za ním jeho vlastná dcéra, tá menšia: Ona s odrenými lakťami: spadla, keď sa s mamou učila byciklovať. V zákrute.

 

A zase nárek: „Ja sa nikdy nenaučím byciklovať, nikdy!“ Aj lakte ju boleli, no, mala ich naozaj obidva riadne odreté, aj jedno koleno. A potom si spomenula ešte na väčšiu hlúposť: „A ani plávať sa nikdy nenaučím! Neviem to, vôbec.“ A potom, keď už bola v takej tej uplakanej nálade, prišlo jej na um všeličo: Že minule sa jej posmieval susedov chlapec, vraj má škaredú a smiešnu tašku! A ani Zuza, a ani Martina sa s ňou v škole nebavia! Nemá dobré kamarátky. Plakala a nevedel ju utíšiť.

 

 A pritom také banálne problémy! Takých už i on preskákal...

 

Tá staršia dcéra zase otravovala mamu somarinami o svojej neopätovanej láske, a potom bola nevrlá, hnusná, pohádala sa s menšou, tá pribehla znovu za ním... Bola ešte viac nešťastná, lebo už mala konflikt aj so sestrou.  To musí riešiť ešte aj tieto hlúposti?

 

A potom ešte aj žena: Nie že by ho podporila, že by mu bola oporou, sama prichádza s problémami. A pritom s nepodstatnými. Že šéf jej nedôveruje a tie zopovednejšie, zaujímavé a lukratívne práce prideľuje mladšiemu a neskúsenému kolegovi. Vraj asi preto, lebo je to muž. Pritom ona by to zvládla, ale takto nikdy nebude mať šancu ukázať, čo je v nej. Teda, v tom jej postavení si zakladá ešte i na takýchto veciach?  A to žena ešte chcela od neho aj to, aby jej pomohol s domácimi prácami. Vraj nemá už ani chvíľu na oddych.

 

Samé hlúposti: keby tak vedeli, aké on má problémy... večer bol tak unavený – zo svojich problémov, ale i z toho, ako mu rodina neustále pridáva starosti svojimi pseudoproblémami... nevedel ani zaspať.

 

***

 

Ale napokon zaspal.

 

***

 

Niekedy uprostred noci sa prebudil celý spotený! Bol to strááášný sen! Neobyčajne živý.  A tak mu primínal veci prežité, desivú časť jeho detstva! Nočná mora!!! Dlho chodil po dome, aj sa prehadzoval, kým napokon nepokojne zaspal znovu.

 

I keď do rána zabudol detaily toho, čo mu tak znepríjemnilo noc - veď bolo toho nepríjemného veľa, ostala mu v hlave taká momentka:

 

Bol škôlkárom, a chystali sa na prechádzku. Prezliekali sa. A prezúvali. Mal šnurovacie topánky. Ale ani za ten svet si ich nevedel zašnurovať - aj keď sa to minule s otcom toľko učil. A stála nad ním prísna nevľúdna učiteľka a svojím odmietavým postojom mu jasne hovorila, že je nemehlo.

 

A aj bol omnoho väčšie nemehlo ako jeho spolužiaci. A cítil sa hrozne. A učiteľka dlho vedľa neho prísne stála a vyčítala . Pohľadom, aj slovom. No, toto nezvládol. Nevie to zvládnuť. Je omnoho horší, blbší, ako Peťo, Jano, Mišo,..., a o diečatách už ani nehovorí. To sú šplhúňky! Tie musia vždy všetko vedieť. A vystatovať sa!  Teraz sa mu bude celá trieda posmievať. A už navždy. Keby bol, ako Peťo! Veď on sa minule ešte i pocikal v spánku. V škôlke. Koľko posmechu i vtedy prežil. A odvtedy sa mu stále posmievajú!  Bol tak strašne nešťastný a cítil sa tak neúspešne!

 

Mal z toho i teraz ráno strašne zlý pocit, cítil sa neschopným urobiť čokoľvek dobre, sen ho dosčť rozhádzal.  I keď:  uvedomoval si, že z toho „vyrástol“. Keď sa dnes porovná s Peťom, Janom či Mišom  -  či aj s dievčatami -  jednoznačne patrí k tým, ktorí dosiahli podľa ľudských merítok úspech!

 

No napriek tomu, čo vedel, tá nepríjemná príchuť v ústach - z obyčajného sna  - mu znepríjemňovala dnešné ráno.

 


1 názor

ľudská merítka - ozajstný problém...*

Liso
26. 08. 2003
Dát tip
:-)

zvedavec
25. 08. 2003
Dát tip
:-)

Johani
24. 08. 2003
Dát tip
:-))) teraz neviem, či napísať pekná poviedka či pekná úvaha? neviem sa rozhodnúť, je to ťažké, trápim sa ... :-((( MÁM JA ALE PROBLÉMY!!!! :-))) Jo :-D

Na psaní názorů musíte mít ověřený email.
Sdílení
Nahoru