Písmák Prepáč
Dnes vonku prší,
prstami naháňam kvapky v oknách,
je mi to ľúto, nevieš ako ma to mrzí,
lehátko len tvoje chladne prázdnotou,
Červené oči
Som tu a čakám,naprázdno do vzduchu hmatám,spálený,do ohňa ku mne príď,ja neviem za tebou ísť,v srdci dva meče,krv z úst mi tečie,pod nadvládou červených očí,moja myseľ sa k tebe točí,že telo čo bolo moje mi nepatrí,myšlienky po svete roztratí,som neznámou čmuhou na bielej stene,bolesť a strach píšu sa v mojom mene,zovretý v tvojej náruči,kým slza pery nezmočí,však ešte chvíľku a srdce mi zhorí,budem snehom padnutým na pohorí,som,nie,. prečo. zbohom.
Pieseň čiernych žalmov
Chvíľa,keď z krvavých snov vstáva vedomie,na krídlach vrán,znejú čierne žalmy,spadnuté do hĺbky šarlátových sĺz,siahajú na teba,prázdne dlane poškvrnených,náreky mŕtveho davu,obkľúčený v prázdnote,pripútaný k zemi oštepom agónie,dúfaš že po stuhách utrpenia,vedomia vzdáš sa,že spomienky z papiera spáliš,veď kto si. ,prázdna schránka nazývaná telom,uvrhnutá do objatia ohnivých mečov,si napísaná myšlienka v piesku,zmazaná atramentovým morom.
Elfia pieseň
Počujem krásnu pieseň. Prvú,zobudilo sa v nej moje prázdne srdce,tak ako tvoj úsmev,tak ako tvoje slzy,keď umrieť chcela som,a zároveň iba pre teba žiť,ale tvoj život zlomila som. Jedinú,keď znovu som počula príliv,pohľadom tvojim v objatí,stal si sa mojim vzduchom,mojim snom,povedz prečo si mi vzal srdce,povedz prečo si povedal že miluješ ma,s krvavými spomienkami. Poslednú,keď v dotykoch tvojich znela rozlúčka,keď musela som ísť,navždy sama ale s tvojim srdcom,počujem poslednú pieseň,krásnu pieseň,elfiu pieseň.
minúta vlka
Tma do očí buší,pach smrti dusí,šarlátovým písmom,napísaný zákon,do zeme vpíja sa život,ten jediný dôvod,keď naposledy sa nadýchnu pľúca,keď cítiš posledný náraz chladnúceho srdca,čierne stuhy zakrývajú nebo,navždy pripútaný lebo,rozpili sa farby tvojich snov,spln v zápätí mení sa v nov,bol si a niesi,utíchajú slová čiesi,studená náruč dušu ti drví,spomienky, city na prach mrví,si krvavou slzou čo po tvári steká,si posledná myšlienka hladného vlka.
Chýbaš mi
Keď lístky suché vetrom unášané,
v nich tvoje meno napísané,
za tebou vzduchom sa nesú,
pre cudzie oči niesú,
Zabudnutie
Vidím, svet zmietaný je vášňou,
cítim, strach omámený bázňou,
topím sa v myšlienkach,
stojím na hrane zlatých váh,
Bojovník
Do trávy vtisnutá tvár,bez sĺz, bez spomienok,iba jedna slza v červenom šate,po dlani steká osamote,oči prázdne a tvár bez výrazu,aj posledná vráska vpila sa,však jedno steblo hladí tú tvár,verí že rozpáli v nej stratený žiar,že prameň života vytriskne novým prúdom,zahalí strach, rozhýbe údy,niektoré veci však vrátiť sa nedajú,aj keď niekedy nádej dávajú,telo ešte životom dýchalo,a sny živili boja vášne,v dlani kus železa a vzdor v tvári,dostihol osud na svitaní.
Ráno
Dnes svitlo ďalšie únavné ráno, len čakám na posledný nádych, poslednú kvapku dažďa, posledný záblesk slnečných lúčov. Ale nieje tam nič, nič len tma. Zúfalstvo samoty, bolesť ztoho, že človek, ako ja, nevie kým vlastne je aprečo je. Ako keby samotné bytie dávalo zmysel, lenže to bytie, je iba pretvárka.
Posledná
Cesta rozrytá v prach a zmočená žiaľom,samota človeka v tichu ukrytá davom,pohľadom v zrkadle nevidíš to čo by ostať z teba malo,zlomené sny toho kto vie že je pre svet málo,tak málo a tak veľa čo srdce dusí,v dlani tlkot srdca zahrdúsi,keď zlomené krídlo pri nohách leží,a zmrznutá slza z oblohy sneží,ruka do výšky nebies siahnuť chce,dohorieva oheň poslednej sviece,na zemi suchý list a k nemu ďalší padá,slaná kvapka rosy ti do oka sadá,pod ostrým pohľadom svet sa rozmazal,na hruď ti tŕňovú ružu priviazal,lupeň za lupeňom opadáva,kroky osudu odrátava,odtlačok dlane v ohni sa črtá,kockami života náhoda hrká,tam kde rieka sa vo vzduchu stráca,tam kde sa hlas v tichu vytráca,tam tvár vzdoru navždy usína,tam kde sviečka života zhasína.
Kamenná duša
Po lúke niesol sa bez nôh a predsa bežal,
tam kde dúfal že nenájde ho žiaľ,
a naozaj stretol šťastie ktoré hralo sa s ním,
smial sa keď z radosti spravilo vír,
Som i niesom a predsa sa života držím.
To že na tvári slza sa rosí,
to že aj v topánkach chodím bosý,
tam kde zem pokrývajú listy zmenené na prach,
tam v dlani duše svojej skrývam svoj strach,
Voľba
Vidím hviezdu, čo žiari celým nebom,vidím a predsa ako keby som nebol,tam medzi svetom a žiarou neba,tam vidím život tam vidím seba.
Som strom čo jedným koreňom je v zemi,strom so žiarivou korunou a konármi v nebi,vietor sa do mňa svojou mocou zapiera,chce ma vytrhnúť no nebo a zem ma zoviera.
Lež vietor zapiera sa zas a zas,medzi zemou a nebom neplynie čas,koreň sa láme a konáre praskajú,nebo a zem ma z náručia strácajú.
Teraz už nerastiem medzi nebom a zemou,už ma nezahŕňajú tie svojou nehou,len preto že som si nevedel vybrať,nemohol som proti silnému vetru vyhrať.
Pre teba
Čo však hľadáš, či cítiš tú zmenu.
Kto vlastne si keď kričíš k nebu.
No nebo mlčí ako večné more
v očiach už nevidiš ranné zore