Večera

Odhryznuté z lyžicev polovici pohárastekajúce volské okána dne tanierasklenené časti vínarozdelené na chlebaakési chladné letobiely nôža rukamení kameňna zviera.

Život

Vhranatej guli
do rohu sa
schúli.

Čas

Asi strácaš sa miv tých hmlách jesenných ako lesklé kvapky dažďa voľne stekajúce pomedzi bledé listy v tichu mojich krokov prázdnou alejou čiernych stromov kde si zamatový kos sadá na konár možno práve v okamihu keď svet náhle zastal na sto dlhých rokov a nenájde sa veru nik kto by sa ma iba perami dotkola tvoju podobu len na chvíľu na seba vzal myslím, že asi strácaš sa mi v tých hmlách jesenných ako lesklé kvapky dažďa voľne stekajúcepomedzi bledé listy v tichu mojich krokov prázdnou alejou čiernych stromov kde si zamatový kos sadá na konár.

A

veriť môžešilúziámako pravdámktorénikdy neprídu.

Ešte chvíľu

Ešte chvíľu lež, moja maláešte chvíľunech hodvábny sen ti plynie, pomalya ústa, tajomne sa usmievajúja som stále tu, na strážia dávam dobrý pozoraby mesiac nevypil celú vôňu tvojho telakeď pramene zlatých vlasov sa v záhyboch ramienzlievajú.
Ešte chvíľu snívaj, moja maláešte chvíľulúčenie, to nie je potrebnéaj keď môžeš pocítiť, že čas kamsi odchádzaa chcela by si letieť krajinou, tak v spánku ako v sneniekto akoby otvorí tú klietku sklenenú no moja láska ostáva a bude stále s tebouona vie, že som k tebe tou večnosťou, už navždy pripútaný.
Ešte chvíľu buď, moja maláešte chvíľutichý úsvit, prichádza tak skoro, ránokeď nechcem stratiť ilúziuprosím nech počká, ešte chvíľočkua zostane sedieť, pred oknamitam spočívajú čierne tiene stromovveď vieš, inú som nikdy nemilovaltú skúsenosť mám hlboko zapísanúa v záhyboch tvojich ramien pozerámči budeš ešte tam.
Ešte chvíľu dýchaj, moja maláešte chvíľukeď ťa v šere cítim, marí sa miaj keby koniec sveta zvieral ma, v pazúrochvyslobodím sa, kvôli tomuprejdem ponad skalypreplávam divokými vodamia ty pochopíš ako musím milovaťže ani niet toho, čo by ma mohlozadržať.

Pich

Cit

Vzdialená od ľudí sama, v sebeskladám si myšlienkya vďaka tebepýtam sa znovači milovaťsmiem - keď potomniekedy, niekdepríde tá druháa povienie.

Myslíš si

Myslíš si, že niekto má pre teba odtrhnutý kvet snehobielykeď stojíš na rohu a čakáš, očami pátraš v daveale roky idú iba tam, naspäť niea tak sa pýtaš túlavého psači je to len niekomu danéže zostáva napriek všetkým ľuďom stále sáma nezbadá, ako z druhej strany cestypozerámexistujem tiež tak, celkom osamelýnavôkol mnohé dialógy, pozdravy s úsmevoma iba horúčkovite premýšľamako ti povedaťže práve ja som ten čo sa do teba zamiloval.

Nie

Nie sú červené a modré
nerastú pre teba
neprídu celkomknám
nemôžem tipovedať, že

Geometria

Asi budeš plakaťkeď postavený na hrane v tichu - rovnoramennýmôj kruh, akoby do seba sa uzatvára a priamka si beží niekde v diaľkeroztratený, zostal som sámno, možno vzlietnemhádam to ešte skúsim prejsť niekam, na druhú stranua potom si to zrátamnásobením nič nezistím, viemi keď to vydelím a preplávam množinou časuv prieniku zjaví sa iba nejasný cieľ na svitaní, osamelý znova
aj ostrý uhol pohľadu spozná, že rovnobežky sa nikde nestretajúten bod, odkiaľ všetko počalo - je blízkotrochu viac, ako bolo potrebné
a úsečky sú veľmi tesnéuž nezmestí sa semdostatočnýpočet slov.

Tretí svet

Keď je deňalebo nochlboká noc, pod vodoutam kamene rozprávajúasi pôjdeš kúsok ďalejaž na okraja nehovor, že viešto nie je potrebné je neustály pohyb tielnie sú splývajúceale vlnia saich koža je jemná, lesklé šupinyplutvy sú štíhlepás oranžovej, žiarivejkde tu blýska saa voda tečie zhoranepozeraj do diaľoksú tu, pri tebeniektorí sa šťastne premieňajúa nie je im zima ani v leteaj keď lietať ešte nevediaich oči, nie sú modréprevláda jasná, zelenátak ako chceš spoznať inýchkeď nepoznáš sebaveď zaradení v postupnostiočakávamezačiatok i koniecpokračovaniea to čo je potomkeď je deňalebo nochlboká noc, pod vodou.

Pochopíš

Vtedy pochopíš
že len jedna láska môže kráčať s tvojou rukou mať usmiatu letnú tvár
aj na brehu vzdialenom sa ti bude zdaťže ešte stále máš ju rád nemôžeš sa tých túžob len tak vzdať
ten nápev, prejde iba tichou ozvenou znovu ťa opantá jej zvonivý smiechblankyt očí hlboký

Chladný vietor

Lenže všetko to do seba tak akosi zapadalo a ja, už som ani nemal dosť síl na ďalšie slová. Osud sa pomaly napĺňal jedným z tých nedokončených životov a aj ten, čo ma včera operoval, mal len nevládne zopäté ruky a pohľad upretý niekde bokom. Izba bola celá v bielom - ako tá studená stena vedľa postele a iba jablko na stolíku rušilo svojou sýtou červeňou celú tú nekonečnú prázdnotu. Stála si tam taká bezbranná a nenašiel sa veru nik, kto by vedel v tej chvíli pomôcť – snáď nám obom.

Sezóna

Sezóna je už mŕtva. Ako leto, keď padajúce listy jesene pohladia zem a spenené vlny dobiedzajú na opustenú pláž. Len vietor dáva stromom smer, aby sa knísali sem a tam. Ten belasý slnečník ktosi zabudol a stojí tu ako spomienka na všetkých tých ľudí, čo boli v neustálom pohybe.

Když

Když modré květy rostou do nebe a ptáci letí nad jezeremkdyž lesklý déšť padá a slunce nepoddajné přes bílé sítě zářikdyž náhle spatříš, že se celý svět obrátil a tvoje přání jsou již předem splněnékdyž slova ztrácejí svůj smysl a myšlenky běží jak zblázněné když se pohledy střetnou a v černi řas se jaro vyhřívá když dešifruješ moji první větu a láska nespoutaná potají přikrade sek nám.

Tesne spútaný

Som taký tesne spútaný v tomto krehkom tele, cítim sa ako väzeň, ktorý ani nemá inú voľbu - aj sloboda tam vonku je preň iba ďalším neznámym utrpením. V každej sekunde svojho bytia sa len hnať, neustále niekde v pred a pritom bezmocne podliehať tej krutej nadvláde času. Aké by to asi bolo, môcť tak uniknúť z toho nepoddajného stavu aspoň na malú chvíľku. Zľahka, ako vietor letieť priestorom, stúpať do belasých nebies ani striebro krídly vták a tam, uvoľnený od všetkých príťaží, pomaly sa rozpínať do napučených bielych oblakov.

Jeden, jediný

Niekedy, hneď z rána keď skáčem škôlku na chodníku odrážam sa ľavou nohou presne podľa pravidiela spomínam na teba ako si vtedy žiarila kučery zviazané bielou stužkou zopár neposlušných do čela a stále, stále si niečo vravela tak roztomilo, bez viny nos prísnou tvárou si ma karhala keď som nechcel voziť macíka že vraj som strašne lenivý ale na túto hru iba jeden jediný.