Mašinka

Vždy, keď si slnko oblečie pyžamo anebeské vtáctvo stíchne ako na povel, vybieham von amoje chodidlá hladkajú dôverne známy chodník od nášho domu až niekde ďaleko za humná.
Vušiach mi lahodné brnkanie gitary vystrieda zvonenie klavíra, čo mi pripomína pichľavé kvapky dažďa zneskorej jesene.
Sem-tam počujem iblúznivé šumenie morských vĺn, ktoré ma unášajú ďaleko od ľudí.
Cesta sa pomaly míňa aja nevnímam svet okolo seba.