Písmák Otáznik
OTÁZNIK - Divadelná hra v piatych dejstvách
Účinkujú:
Balalajka- sused Cigánika
Cigánik- sused Balalajku
Svadobná noc
Tráva je oblepená večernou rosou a Ty sedíš vedľa mňa po ľavom boku. Nohy položené a skrčené na kopčeky, rukami tvoríš stĺpy Tvojho tela. Nevidím presne Tvoje oči, zato Tvoj hlas sa ma dotýka. Oči niekedy dosť bolia.
Slepá ulička
Predtým, než som ho poznal, bol skromný a nadaný maliar. Jeho obrazy neboli ani najlepšie, ani najhoršie, ale ani priemerné. Mal talent. A veľkú predstavivosť Ale nedokázal sa presadiť.
Kukučka
-"Myslíte si, že ja to chcem. Viete koľko odriekania ma to už stálo. V noci nemôžem spávať a aj keď sa mi podarí trochu uvoľniť, hneď sa niečo stane. Malý sa prebudí, niečo chce, dostane záchvat a ja som na neho sama.
Minúta ticha
Svetlá pohasínajú. Rušili ma. Pichali mi tekuté injekcie do môjho mozgu. Bolí to, škriabe, a nemôže prestať.
Spytovanie svedomia
Aj tak je lepšie tu ako bolo tam. Tu je aspoň chládok, dajú Ti nažrať a nikto Ťa neotravuje. Nechápem všetkých tích debilov, čo stále len plačú a modlia sa k ich prekliatemu Bohu a žiadajú so vzopätými rukami -"Ó odpusť mi Pane, prosím, odpusti mi. "Veď je to smiešne, človek nikdy nemá ľutovať svoje skutky.
Posledná
Posledná
Sedávala na brehu a hrávala na harfe. jej krásne a nežné rúčky sa milovali so strunami a vlasy jej padali do očí. Boli podobné vodopádu a šteklili i vzduch, keď sa o ne nežne oprel. Líca a tvár jej horeli od krásy.
Rozprávka o užitočnosti...
Rozprávka o užitočnosti. -"Oci, ja nemôžem spať, poď mi čítať. "- vyrútila sa na mňa moja malá dcérka a takto sa už vo svojich piatych rokoch domáhala svojho práva na pozornosť. Aj keď som bol veľmi unavený, nikdy som nedokázal odolať jej prosebným veľkým očkám a tak som ju zobral do náručia, usmial sa na ňu, pobozkal a uložil som ju do postieľky.
Obchodník s láskou
Všetky jarmoky sú rovnaké. Plné ľudí,mladých, starých, krívajúcich, tancujúcich, plný vravy, hluku, smiechu, i bitiek a vystrájania.
Aj náš jarmok bol práve takýto.
Skrátka nebolo by na tom nič čudné, keby sa medzi kupcami nenachádzal jeden veľmi odpudivý, starý a páchnúci starček s vypadnutými zubami a zachrípnutým hlasom.
Sen o sne
Slnko pozlátilo kraj svojím pohľadom a zalialo ho do zlatisto opojného oparu z práve rozkvitajúcich orgovánov, rastúcej materinej dúšky a striebristého povlaku nastávajúcej krásy. Už tisíc krát som si vybehol na túto lúku, ktorá sa na severe krásne zužuje a končí na úpätí vrchu, kde sa čnie hradisko z ani neviem akej doby, ale veľmi dobre sa mi tam vždy oddychuje. Stúpam tam i v mojich snoch.
Mám syna.
Myslím na seba ...a je mi dobre
Myslím na seba . a je mi dobre
"Ach Bože, čo si len počneme, takáto Sodoma-Gomora. Veď čo. Čo ja som Ti už urobila, že moju dcéru takto tresceš.
Rieka
Rieka
Najprv pomaličky ako vánok. Potom rýchlejšie a. pozri. Už naberáš i víry, bubnuješ o vzduch a napreduješ.
Zrniečko
Zrniečko
"Už sa neudržím. Ešte sa musím prichytiť tohto výčnelku a potom sa mi to podarí. Už. Už.
Zbohom...
Všetko, kam sa pozrieš
a kam Tvoje kroky naberú smer,
je ilúzia.
Len jedno je podstatné.
Boh a platany
Boh a platany
V parku pri kaštieli stoja dva platany. každý má v sebe pol vesmíru a ich mohutné koruny šteklia oblaky na nebesiach a možno i Bohov, tam hore, alebo tam dole. Raz sa za tie stromy obetujem. postavím im pomník z môjho tela.
Pieseň píšťalky
Pieseň píšťaly
Modlitba za pieseň bazového telavyteká do ušív závitoch mušlíhnaná notouv kockatom dymesi každýmvýdychomustiela v tónezamknutáhusľovým kľúčomna jednu dierkupíšťalky.
pán Radlinský
pán Radlinský
Kráčal som po moste a v diaľke na jeho konci som zazrel malú starenku, ktorá tam stála s otrhanými šatami a akoby na povel trpezlivo naťahovala ruky k okoloidúcim ľuďom, aby si takto vyžobrala aspoň na kúsok chleba. Blížil som sa k nej a pozoroval, že hoci tam tá starena stála už dosť dlho, pretože práve bola zima a ona bolá celá zafúkaná od napadaného snehu, nemala v ruke takmer nič. I ja som prešiel vôkol nej a nepozrel jej pritom ani do tváre. Vtom na moje svedomie opäť vrátilo a vysypal som tej starej žene do roztrhanej rukavice plný obsah mojej peňaženky, v ktorej som mal menšiu sumu v drobných.
Dom
DOM
S pocitom únavy si ľahol spať. Tieto okamihy mal veľmi rád, pretože tak trochu sa bál dňa. Bál sa denného svetla, ako upíry v románoch, či filmoch. Ničilo ho.
Socha a psíček
Socha a psíček
A zase ráno, opäť ma pošteklilo. Všetko je zahalené. Akosi je všade plno kvetín. A kam sa všetci tak náhlia.
Věnování
Táto kniha
je věnována památce
toho,
kdo nechce být
bylinka
bylinka
Na bosej stonkesídli - strachv okvetí . A v piedestáli krásylupeňového rastu sa prikrčila tieseň .
Jar ju vôňou prikrylaa ach. ne-netrhaj.
Od súmraku do úsvitu
od súmraku do úsvitu
Na úpätí sovích krídelsa utáborilanoc.
Spánok vyťahuje snára pohybom prstaleje čierny čajdo mesta
V strede oblohy,na poli šachovomzápasilo mäkké is ypsilonom
O rieke, kvetinke a človeku...
O rieke, kvetinke a človeku .
Chlapec: Dedko. Čo je človek. Dedko:To, čo vidíš málokedy.
Presne ako ľudia...
Presne ako ľudia . . . "Dávaj pozor, skoro si ma zašľapol.
Sám medzi ľuďmi
Sám medzi ľuďmi
Príbeh začal takmer nijako. Jedného rána vstal jeden človek, pozabudol sa v svojom sne a takmer kričal od spomienok, ktoré ho ťažili na duši, jednoducho to nemohol už ďalej zniesť, tak vstal zo sna do všeobecného sveta. Nejavil sa mu ale taký, aký bol pred jeho spánkom. Bol iný, jednofarebný, kde maliari museli veľmi šetriť, vzhľadom na jeho plochu, pretože bol väčší, než pred spánkom, ale .
Červená orchidea
Červená orchidea
Neviem koľko podôb láska másnáď zráta ich raz niekto. Však pri Tebe každá sekunda či samohláskarodí na svet biele svetlo.
Si rým v básni, pierko vo vetrenežne sfarbená dúha po daždi. Si kniha spísaná v trávestonkou ruže.
obraz
OBRAZ
Videl som obraz stáť v nahom, lesklom svetleMôj pohľad sa tam ozýval len v smutnom, besnom vetreSpočinúc v jeho blankytnom tichuJa uvidel smutnú, boľavú jeho pýchu
Ten smútok nezavial ni čas rýchlobežnýJeho slzy plačúce na pozdrav pritom väzníVložili sa v moje oči, snívali a topili saČujúc jeho vzdychy počas tej chvíle, mne zdalo sa
Akoby Zem upadla v zakliatie, odev zmenilaVtáci rozprávali o jej pohromách, ktoré zažilaVšak zobáky otvárať nebolo súdené imLen myšlienkami a cestami posolstvá sa dostali k nim
Prosba
Prosba
Neodchádzaj . nechoď prečNerozbíjaj zrkadlá. Nechoď . ja chcem odpoveď.
karmínový kar
Karmínový kar
Slnko pod kopytávysypalo lúče. Len horiaca nahotaa karmínový kúpeľ.
V žalúzii roletymám ďaľší kar. A okom privretýmposúvam kalendár.
trošku o smrti
TROŠKU O SMRTI
Počuješ. ľahko šeptám slováUž niečo opúšťa ŤaStískam Tvoju dušu. je tak ľadová. Tu, tu.
reč
REČ. Zamysleli ste sa už niekedy nad tým, prečo je dnes na svete toľko pokušenia k zlobe, toľko falošnosti v láske, toľko čiernej farby, že bielu takmer nevidieť. Ja som šiel raz po parku, stromy ktoré tu rástli poznali osudy iných stromov, vtáčikov v ich korunách, ktoré s presnosťou dodávali svojim detičkám čerstvé mušky, či húsenice. Všetko malo svoj kolobeh.
len Ty sa rozhodneš...
Len Ty sa rozhodneš, kto je na rade. Bola práve jeseň a príroda sa usmievala podľa toho istého vzorca, ktorý nikto pred ňou nevymyslel, vymyslela si ho sama a pokračovala v ňom už celé veky. Práve dnes sa ma zmocnila vrelá túžba čosi sa dozvedieť, čosi vykonať a i keď som bol na to sám, nebál som sa. Ľudia sa akosi boja seba samých a oddávajú svoje životy do rúk ostatným, než aby sa sami so sebou popasovali a povedali životu -"Dám Ti facku, za to, že ma nenechávaš žiť.
husľový kľúč
HUSĽOVÝ KĽÚČ
Každé ráno vo mne pieseňZloží ten istý človekNarodí sa - aby mohol písať
Okamih, keď si prekročí svoj tieň
To ráno . - počujem žltnutieLístky na stromoch si púšťajú žilouAj labutia pieseň znie ako vyznanie
naplnenie
Naplnenie
Vietor. Tisíc koní mášAle nepoznášKoľko z nichChce z ruky piť.
Z očí padá vodaPlním dlane. Ja túžim im daťNaplnenie.
oči
OČI
Tu, hľaď. Vyzri spod obočíNa ruke pristáli mi niečie očiDve zápalky z celofánuHoriace dymom orgovánu
Lúč záblesku z tíchto mozoľovOčných dierok v lebke otvorovSpaľuje hrudy železnej troskyPoliatej polevou vlastnej Otázky
Skryješ do Nich pol svetaI planéty. Aj vesmír tam lietaPrivoniaš k nim z Mliečnej DráhyA vyhryzješ do Mesiaca diery
o minulom čase
O MINULOM ČASE
Si len vlna v príbojiMlčíš, keď niekto hovoríKeď rozpráva o pokorení v časeKeď je cítiť šum v hlase
Beriem slzu do rúk mojichAko spráchnivelé jazeroV kameňoch, vo vŕbach starýchTu stále pláva moje telo
Obrazec bez rohov, čo krúti saPre plačlivé dni v kalendáriA rok s rokom sa schádzaPri víne, pri stole, pri oltári.
posunutie
Posunutie
Les vzdychal mocným pokrikom a mraky nad ním vytvárali belasú svätožiaru, akoby ho mali chrániť pred neviditeľným nepriateľom. Bolo po búrke. Vlhkosť vzdušných pórov zapadala do priestoru medzi stromy a všade navôkol bola krásna opereta zvučných pokladov znejúca v šeleste starých dubov ako posledná labutia pieseň. Nad lesom krúžili kŕdle vtákov vyplašených prudkým lejakom, hľadajúc svoje spadnuté hniezda.
dúha
dúha
Slnko pláva v oblakocha Ty mu podávašruku v trochperách páva.
niekto umiera
. Niekto umiera
Niekto umiera . a havran starý, zvráskavenýspomienku na mŕtveho skrývav zobáku ponorenom do peny .
Ticho plazí sa .
ztmievanie čaju
Ztmievanie čaju
Prebúdzam suchý pocitdymiacou nehou . z jesene .
Do farby noci a vriacich kvetov . v čajovej pene .
na brehu
NA BREHU
Stojím na brehu a daľej už ísť sa nedáTráva ku mne šeptá s vetrom rieky spojenáAko zlatý vlas, čnieš sa v dlani prorokaTy zhmotnená mozaika šťastia a snov mojich záruka
Stojím na brehu ako na pokraji svetaKoncertom kamienkov šumiacich voda zakvitáHrám na harfu veterných vĺnVďaka sebe, pre iných som jej struny napnul
Stojím na brehu a pozorujem sebaAko divadlo tohto času ma do sietí spletáKrájam vedomie na diely zabudnutéA kŕmim nimi tie biele riečne labute
zamyslenie v troch bodkách ...
zamyslenie v troch bodkách
ostal si sám. je dokončené. rozpukaný rámv slznej pene
pýtaš sa na kruh. čo sa stane keď napneš luka šíp už starne.
bezčasie
BEZČASIE
Kreslím svedomie na kus papieraDo studníc vedomia sa už vedro zadieraVyleje sa v oblačnú, penistú mláku písmenTak štiepim atómy a pretváram do svojich foriem
Keď nezhoda medzi mnou a mnou vznikáČiasi ruka vytiahne z klobúka králikaRozum sa rozbíja v prílive duchaMrie - a zemou zakrýva ho tá neznáma ruka
Až hviezdy sa rozvinú v spanilé mystériumDozrie čas, vyjaviť v svet ďaľšie post scriptumVidím siluety z chrbta okrídleného PegasaPotláčam ich beztvarie a bezbolestne rodia sa
spoveď
SPOVEĎ
Počujem syčať tichoKeď volám na papierV tej pare moje LibidoSkrčené do polohy slaných pier
Už v potoku pláva letoA pristúpil som mu nohuVtom srdce sa mi zmeniloNa zelenú byľku vodného machu
Pocit padajúcej zemeDo jamy k odpočinkuTam zatmenie Slnka chcemeLen pre seba, len na chvíľočku.
cintorín
CINTORÍN
O tom som nechcel písať. O Tom nie. ako všetko vôkol vyšumieO tom ako sa pomník núti spaťZo strachu, že stratí bývanie
O Tom som nechcel písať.
Rozrezaná rana bolí viacOd zloby, čo sa vysypalaTak čia ruka to siahla pod matrac.
r-o-s-a
R-o-s-a
Hláskuješ pocitslabikami rosyA mesiac berie stopárku.
Ráno spieva bozkamikvapôčková pani tieňomilnú spievanku.
láska
LÁSKA
Ešte stále cítim tlkot Tvojho srdcaMoje mokré oči a teplo, ho zo spánku zobúdzaŽiješ, ešte nemáš krídla v ten hrozný letKde radosti z pozemskej lásky nezažiješ rozkvet
Už zmráka sa, brána strachu rozovrenáMoja láska. Tep Tvoj cítim - duša stená. Morská ruža, citom vyvolená, i keď nežne zvráskavenáSi mojej iskry spása - potom už nič neznamená.
Duše sa nám spoja, keď plačem s Tebou okom mojímV ten prienik most spravím, slzami ho pokropímTam, kde sa čierň blížiacej sa večnosti metáMoje srdce žeravou tyčou prebodnuté klesá
búrka
Búrka
Vzniká búrka. stony majú krídlaRuky nebo dvíhaMraky tancujú karnevalS kvapkami, pršiacimi do prázdnych sál.
Pršia na ľudí. na zamračené mysleTie vädnúce kvety na mohyle.
Knulp
KNULP
Práve varím búrku v srdciKeď smútiaci deň dohára na hraniciVietor jeho popolom vymetá mlákyA duša dňa ho za to pobozká - z vďaky
Čo to vlastne som. Svedomie sa pýta a ja meškám s odpoveďou. Som jašterica Slnkom klamaná, letím v povetríNiet cesty. iba smeru, pre moju dušu v závetrí
Tam je Knulp, je ako havranzo sna ako ho poznámlen ja .
som s tebou
SOM S TEBOU
Tak zas máš tvár spálenúJa prosím za Teba, v Tvoju hodinuI za Mesiac prosím, že mu niekto dávaZa krivdu, že vo dne na inom svete spáva
Zrazu Tvoj úsmev na vráskuSa podobá, keď na otázku"Kedy zomrieš. ". plačeš meteoryDo miest, čo nikdy neuvidia zory . .
smútok
smútok
Narodil som sa stále . . . Ľudia vravia mi všelijakNie som, ale som - i v púpaveSom žitia tichý búrky znak
Som vetrom odsúdenýNa plavbu po dušiachVo vodách, kde láska slanou vodou peníNemôžem piť- a mám strach.
Pred spánkom
PRED SPÁNKOM
Na pokraji pomysleného schoduVyčnievajúceho nad hladinu abstrakcieKde synovia búrok sa objímajú v jednotuS dcérami nastúpenej filozofie
Už myšlienky sa krútia tancomNeviditeľných tmavých štruktúrKrúživými pohybmi hýbu nielen palcomAle i celými postavami zbesilých figúr
Hodí niekto rozum do toho jazeraA črepinky mysle rozbijú sa v okolieSom ranený do môjho peraA z tuhy kvapká pocit letargie
dážď, lístie, vietor, nahota
Dážď, lístie, vietor, nahota
Čas farbí sa vôňou JeseneLístie mi padlo za golier studenéDuša nastavená proti vetruNahota sa vyzliekla do listnatého kabátu
Svet oživla Jeseň, keď padla na poliaZázrak . i Zore na hnedo horia . Tak rozbité je Letné zrkadloNačo aj. všetko nahotou zakvitlo
Chcel by som sa prežiťA Letu odchádzať z pohrebu - i vrátiťSlnku, ľudom, svetuAj tisíc krát podobu daždového amuletu